Skríženie S Nibiru

Danilo Clementoni

Skríženie s Nibiru

Dobrodružstvá Azakisa a Petriho

Pôvodný názov: Incrocio con Nibiru

Preložila: Janka Lopatníková

Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it

Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosťami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná.

SKRÍŽENIE S NIBIRU

Copyright © 2015 Danilo Clementoni

1. vydanie: február 2015

Vydané a vytlačené na vlastné náklady

facebook: www.facebook.com/incrocioconnibiru

blog: dclementoni.blogspot.it

e-mail: d.clementoni@gmail.com

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovať, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov

slúžiacich na recenziu.

Toto je druhý diel série

„Dobrodružstvá Azakisa a Petriho“ Ak si chcete vychutnať všetky dobrodružstvá tejto dvojice, skôr, než sa pustíte do tohto románu, odporúčam vám prečítať si najprv prvý diel s názvom „Návrat“ (Pozn. autora)

Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosť, ktorú mali so mnou a za všetky hodnotné odporúčania, ktoré pomohli, aby som sa zlepšil ja, aj tento román.

Mimoriadne poďakovanie patrí všetkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.

Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadšenie a profesionalitu venované tomuto prekladu.

Obsah

  Úvod

  Predchádzajúce udalosti

  Kozmická loď Theos

  Tell el-Mukayyar – Útek

  Kozmická loď Theos – Superfluidum

  Letecká základňa Camp Adder – Únik

  Kozmická loď – Akčný plán

  New York – Ostrov Manhattan

  Kozmická loď Theos – Dar

  Nasiriya – Večera

  Kozmická loď Theos – Admirál

  Nasiriya – Nástrahy

  Kozmická loď Theos – Prezident

  Nasiriya – Hisham

  Kozmická loď Theos – Návrat na Zem

  Nibiru – Prípravy

  Tell el-Mukayyar – Pasca

  Nevada – OblasÅ¥ 51

  Nibiru – Kolaudácia

  Tell el-Mukayyar – Nepríjemné správy

  OblasÅ¥ 51 – Kontakt

  Nibiru – Začiatok cesty

  Tell el-Mukayyar – Správa

  OblasÅ¥ 51 – Ochranné opatrenia

  Theos-2 – Kontakt so Zemou

  Tell el-Mukayyar – Nehoda

  OblasÅ¥ 51 – Tajná základňa

  Tell el-Mukayyar – Mača

  Theos-2 – Asteroid

  OblasÅ¥ 51 – Zázraky technológie

  Nasiriya – Shani

  Theos-2 – Výpočty

  OblasÅ¥ 51 – Koordináty

  Nasiriya – Návrat do tábora

  Theos-2 – Porucha

  OblasÅ¥ 51 – Peniaze

  Tell-el-Mukayyar – Návrat na základňu

  Theos-2 – Prechádzka v kozme

  OblasÅ¥ 51 – Projekt

  Tell-el-Mukayyar – Zajatie

  Theos-2 – Opravy

  OblasÅ¥ 51 – Správy z lode Theos-2

  Boston – Massachusetts General Hospital

  Theos-2 – Hypotéza

  OblasÅ¥ 51 – Nádej

  Atlantický oceán – Vylovenie

  Theos-2 – Plán „B“

  OblasÅ¥ 51 – Dohoda

  Kozmická loď Theos – Overenia

  OblasÅ¥ 51 – Priznanie

  Theos-2 – Obežná dráha Zeme

  OblasÅ¥ 51 – Oslobodenie

  Theos-2 – Bod „X“

  OblasÅ¥ 51 – Riadenie evakuácie

  Theos-2 – Posledné overenia

  Theos – Nové odhalenia

  Planéta Zem – Kalifornia

  Theos – Newark v akcii

  Planéta Zem – Reakcie

  Obežná dráha Zeme – Kodon

  Tell-el-Mukayyar – Lúčenie

  Literatúra

Úvod

Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri, alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu našej slnečnej sústavy.

Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v našej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosťou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyšky zaujali odlišné obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. Časť úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovšetkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu.

Družice, ktoré sa podieľali na katastrofe, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časť, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a Venušou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom.

Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému došlo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne ešte aj dnes. Zbrázdenú časť planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov štvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desať kilometrov.

Nibiru sa v súčasnosti svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyšok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov štvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k našej. Systematicky nás navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejšie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“.

Predchádzajúce udalosti

Azakis a Petri, dvaja sympatickí a nerozluční mimozemšťania, hrdinovia tohto dobrodružstva, sa vrátili na planétu Zem po uplynutí ich jedného roka (3 600 pozemských rokov). Ich úlohou bolo znovu získať veľmi vzácny náklad, ktorý pre poruchu ich prepravného systému museli pri svojej predchádzajúcej návšteve náhle a nečakane nechať na Zemi. Tentokrát však našli ľudstvo veľmi zmenené. Zvyky, spôsoby, kultúra, technológia, komunikačné systémy, zbrane, to všetko bolo úplne iné ako predtým.

Pri svojom príchode sa stretli s dvojicou pozemšťanov: s doktorkou Elisou Hunterovou a s plukovníkom Jackom Hudsonom, ktorí ich prijali s obrovským nadšením a po nespočetných nečakaných udalostiach im pomohli splniť ich háklivú úlohu.

To, čo však dvaja mimozemšťania nemali vôbec chuť oznámiť svojim dvom novým pozemským priateľom bolo, že sa obrovskou rýchlosťou približovala ich rodná planéta Nibiru, ktorá sa o sedem pozemských dní mala skrížiť s orbitou Zeme. Podľa výpočtov, ktoré urobili Starešinovia, jeden zo siedmich satelitov ich rodnej planéty by mal zavadiť o Zem a spôsobiť tak sériu prevratných klimatických zmien, porovnateľných so zmenami pri predchádzajúcom prechode, ktoré boli zhrnuté do jediného slova: Potopa.

V prvej časti príbehu (Návrat – Dobrodružstvá Azakisa a Petriho) sme ich všetkých štyroch nechali v majestátnej kozmickej lodi Theos a práve tam sa vrátime, aby sme nadviazali v rozprávaní o nových, fantastických dobrodružstvách.

Kozmická loď Theos

Elisa bola v posledných hodinách úplne zahltená toľkým množstvom informácií, že sa teraz cítila ako dievčatko, ktoré pojedlo veľa čerešní. Tieto dve zvláštne, ale sympatické bytosti, ktoré sa zjavili prakticky z ničoho, v mimoriadne krátkom čase prevrátili úplne naruby obrovské množstvo „historických tvrdení“, ktoré ona, a v podstate celé ľudstvo, považovali za nepopierateľné. Udalosti, vedecké objavy, presvedčenia, náboženstvá a dokonca aj samotnú evolúciu človeka čakala úplná revolúcia. Správa o odhalení, že bytosti z inej planéty už od prvopočiatkov tak šikovne manipulovali a riadili vývoj ľudského rodu by mala na celé ľudstvo podobný účinok ako kedysi vyhlásenie, že Zem nie je plochá ale guľatá.

Azakis a jeho verný a spoľahlivý priateľ a spoločník na cestách Petri stáli nehybne v strede, pred riadiacim pultom, a pohľadom sa snažili sledovať Elisu, ktorá, s rukami vo vreckách nohavíc, nervózne prechádzala hore-dolu po miestnosti a čosi si nezrozumiteľne mrmlala popod nos.

Jack sa, naopak, prakticky zviezol do kresielka a rukami si držal hlavu, ktorá, ako sa mu zdalo, nenormálne oťažela. No po niekoľkých nekonečných minútach sa rozhodol prevziať situáciu do vlastných rúk. Prudko vstal a, obrátiac sa k dvom mimozemšťanom, pevným hlasom povedal: „ak ste si vybrali práve nás dvoch pre túto úlohu, určite na to máte svoje dôvody. Môžem vám povedať iba toľko, že vás určite nesklameme.“ Potom sa pozrel Azakisovi do očí a vážne sa ho opýtal: „Mohol by si mi pomocou toho diabolského vynálezu,“ a ukázal na virtuálny model ešte stále sa pomaly otáčajúcej Zeme v strede miestnosti „vysvetliť simuláciu približovania sa vašej planéty?“

„Žiadny problém,“ odpovedal pohotovo Azakis. Pomocou svojho zariadenia N^COM vyhľadal všetky výpočty, ktoré urobili Starešinovia a zobrazil grafický model priamo pred nimi.

„Toto je Nibiru,“ povedal indikujúc najväčšiu planétu, „a toto sú jej satelity, o ktorých sme hovorili.“

Okolo majestátnej planéty krúžilo sedem značne menších nebeských telies, otáčajúc sa okolo vlastnej osi rôznymi rýchlosťami. Azakis priblížil ukazovák k tomu, ktoré krúžilo najďalej zo všetkých a zväčšil ho tak, že takmer nadobudlo rozmery dospelého človeka. Potom slávnostne prehovoril: „Páni, predstavujem vám Kodon, impozantnú hromadu skál, ktorá sa rozhodla, že vašej milovanej planéte narobí nemálo problémov.“

„Aký je veľký?“ opýtala sa Elisa, ktorá zvedavo podišla k tej hrboľatej tmavosivej guli.

„Povedzme, že rozmermi sa približuje vášmu Mesiacu, je iba o niečo menší, ale jeho hmotnosť je takmer dvojnásobná.“ Azakis urobil rýchle gesto rukou a pred ním sa zjavila celá slnečná sústava s planétami pomaly sa pohybujúcimi po svojich obežných dráhach. Jednotlivé trajektórie boli zobrazené tenkými čiarami rozličných farieb.

„Táto,“ pokračoval Azakis ukazujúc na tmavočervenú líniu, „je trajektória, po ktorej sa Nibiru bude pohybovať počas fázy približovania k Slnku“. Potom zrýchlil pohyb planéty, aby sa priblížila až k Zemi a dodal, „a toto je bod, kde sa orbity oboch planét skrížia.“

Dvaja pozemšťania sledovali očarovaní, ale veľmi pozorne, Azakisovo vysvetlenie udalosti, ktorá mala o niekoľko dní zmeniť nielen ich životy, ale aj životy všetkých obyvateľov našej planéty.

„V akej vzdialenosti od nás preletí Nibiru?“ opýtal sa pokojne plukovník.

„Ako som povedal už predtým,“ odpovedal Azakis, „Nibiru sama osebe pre vás nie je veľmi nebezpečná. Skôr Kodon, ktorý sa letmo dotkne Zeme, čím narobí šarapatu.“ Ešte viac priblížil model a ukázal im simuláciu pohybu satelitu vo chvíli najväčšieho priblíženia k obežnej dráhe Zeme. „Toto bude chvíľa maximálnej gravitačnej príťažlivosti medzi oboma kozmickými telesami. Kodon preletí vo vzdialenosti iba 200 000 kilometrov od vašej planéty.“

„Do hája,“ zvolala Elisa, „tak to je fakt o vlas!“

„Poslednýkrát,“ pokračoval Azakis, „presne pred dvoma cyklami, preletel vo vzdialenosti približne 500 000 kilometrov a všetci vieme, čo dokázal.“

„Áno, slávnu potopu.“

Jack stál s rukami skríženými za chrbtom a mierne sa pohojdával prenášajúc váhu zo špičiek na päty a naopak. Naraz veľmi vážnym hlasom prerušil ticho slovami: „Určite nie som odborníkom v tejto téme, ale mám obavy, že žiadna pozemská technológia nedokáže urobiť nič, aby zabránila takejto obrovskej katastrofe.“

„Možno by sme mohli použiť na odklon rakety s jadrovými hlavicami,“ odvážila sa povedať Elisa.

„To sa deje iba vo vedecko-fantastických filmoch,“ usmial sa Jack. „A potom, aj za predpokladu, že by sa vektory takéhoto typu dostali až na Kodon, budeme riskovať, že satelit rozdrobíme na tisíc kusov a spôsobíme tak dážď meteoritov. No a to by bol skutočne koniec.“

„Prepáčte,“ povedala Elisa obrátiac sa k dvom mimozemšťanom. „Nepovedali ste predtým, že ako výmenu za náš „veľmi vzácny plast“ by ste nám pomohli vyriešiť túto absurdnú situáciu? Dúfam, že skutočne máte nejaký dobrý nápad, ako nás podržať, ak nie, tak je s nami koniec.“

Petri, ktorý až doteraz ostal ticho v ústraní, podišiel s miernym úsmevom k trojrozmernému scenáru v miestnosti. Po rýchlom pohybe jeho pravej ruky sa zjavilo akési obrovské striebristé plávacie koleso. Priblížil sa k nemu ukazovákom a presunul ho tak, aby sa dostal presne do stredu vzdialenosti medzi Zemou a Kodonom, a potom povedal: Toto by mohlo byť riešenie.“

Tell el-Mukayyar – Útek

V stane – laboratóriu sedeli naši dvaja falošní beduíni, ktorí sa pokúsili ukradnúť dvom mimozemšťanom ich „vzácny náklad“ z ich karga modulu. Mali zapchaté ústa a boli pevne priviazaní k barelu plnému paliva. Sedeli na zemi, chrbtami opretí o ťažký kovový sud na vzájomne protiľahlých stranách, takže pozerali opačnými smermi. Pred stanom bol na stráži jeden z doktorkiných pomocníkov, ktorý z času na čas nazrel dnu, aby skontroloval situáciu.

Chudší z tých dvoch takmer nevládal dýchať od obrovskej bolesti, pretože mal určite zlomených pár rebier po plukovníkovom kopnutí do boku, no aj tak sa neprestával ani na chvíľku obzerať a hľadať čokoľvek, čo by mu pomohlo oslobodiť sa.

Cez maličkú dierku na stene prenikalo do stanu nesmelé popoludňajšie svetlo, ktoré v teplom a prašnom vzduchu vykresľovalo tenký lúč. Tento lúč vytváral na zemi maličkú bielu elipsu, ktorá sa veľmi pomaly približovala k väzňom. Chudý, takmer hypnotizovaný sledoval túto svetlú škvrnu, no zrazu ho nečakaný záblesk svetla preniesol do skutočnosti. Pravým okom zachytil, približne meter od seba, ako sa v piesku zalesklo niečo kovové. Pootočil hlavu, aby uvidel lepšie, čo sa to vynorilo z piesku, ale nevidel dobre. Skúsil teda natiahnuť nohu tým smerom, ale strašné pichnutie v boku mu pripomenulo stav jeho rebier a tak sa rozhodol nepokúšať osud. Myslel si, že aj tak by sa k tomu predmetu pravdepodobne nedostal, preto sa pokúsil cez kolík v ústach zašepkať: „Hej, žiješ ešte?“

Tlsťoch na tom určite nebol lepšie. Potom, čo ho Petri vyhodil do vzduchu, sa mu na pravom kolene vytvorila obrovská modrina, mal hrču na čele, pravé plece ho nenormálne bolelo a pravé zápästie mal napuchnuté ako balón.

„Myslím, že hej,“ hlesol cez zapchaté ústa aj tento.

„Chvalabohu. Už som na teba niekoľkokrát volal, ale neodpovedal si. Už som sa bál.“

„Asi som odpadol. Hlava mi ide prasknúť.“

„Musíme sa odtiaľ bezpodmienečne nejako dostať,“ povedal rozhodne chudý.

„Ako si na tom ty? Nič zlomené?“

„Bojím sa, že mám pár zlomených rebier, ale nejak to zvládnem.“

„Ako to, že nás tak prekvapili?“

„Teraz sa už na to vykašli, ináč už nebude. Snažme sa radšej uvoľniť. Pozri sa na svoju ľavú stranu, tam, kde dopadá ten slnečný lúč.“

„Nevidím nič,“ odpovedal tlsťoch.

„Je tam niečo zahrabané. Vyzerá to na niečo kovové. Skús, či sa k tomu nedostaneš nohou.“

Nečakaný zvuk otvárajúceho sa zipsu prerušil ich operáciu. Pomocník na stráži nahliadol dnu. Tlsťoch znovu predstieral, že je ešte v bezvedomí, druhý ostal úplne nehybný. Muž krátko skontroloval pohľadom väzňov, všetky prístroje vnútri stanu a potom sa so spokojným výrazom na tvári znovu stiahol a zatvoril zips na vchode.

Dvaja ostali chvíľu nehybní, o chvíľu začal ako prvý rozprávať tlstý: „Takmer nás pristihol.“

„Tak videl si to? Dostaneš sa k tomu?“

„Áno, teraz som videl. Počkaj, skúsim.“

Tlstý falošný beduín sa začal kývať zo strany na stranu a snažil sa uvoľniť trochu lano, ktorým bol zviazaný, potom začal čo najviac naťahovať ľavú nohu smerom k predmetu v piesku. Takmer ho dosiahol. Začal hĺbiť opätkom a odkryl časť predmetu.

„Vyzerá to ako kelňa.“

„Tak to musí byť Trowel Marshalltown. To je obľúbený nástroj archeológov na škrabanie terénu, keď hľadajú staré črepy. Dočiahneš na ňu?“

„Nie, nedočiahnem.“

„Keby si sa prestal napchávať, tak by si sa možno hýbal lepšie, si fakt tučný ako brav.“

„Čo s tým má moja statná postava?“

„Hýb sa, ty „statná postava“ a vyhrab tú kelňu, ak nie, uvidíš, že v árešte schudneš veľmi rýchlo.“

Tlstý si v tom okamihu predstavil nechutnú a páchnucu stravu. Pri predstave toho hrozného obrazu pozbieral všetky sily, v ktoré už ani nedúfal. Napol sa a čo najviac vysunul nohu. Z pleca mu vystrelila prudká bolesť až do mozgu, ale nedbal na to. Rozhodným pohybom kopol opätkom až za kelňu a ešte jedným pohybom nohy ju pritiahol k sebe.

„Mám ju!“ zakričal, aj keď to so zapchatými ústami to vyznelo len ako smiešne zaškriekanie.

„Buď ticho, ty truľo sprostý! Čo reveš? Chceš, aby sa vrátili tí dvaja fanatici a zmastili nás ešte raz?“

„Prepáč,“ odpovedal krotko tlsťoch. „Ale dočiahol som na ňu a mám ju.“

„No vidíš, keď sa posnažíš, tak aj niečo dokážeš. Mala by byť ostrá. Dokážeš prerezať tie prekliate laná?“

Tlsťoch uchytil rukoväť nástroja zdravou rukou, pridržal si ju tak, aby ju ostrím priblížil k lanám a začal ňou pohybovať tak, aby sa laná rozstrapkali na ostrí.

„Ak by sme sa aj vyslobodili,“ začal pošepky tlsťoch, „ako sa odtiaľ ostaneme? Tábor je plný ľudí a je ešte deň. Dúfam, že máš nejaký plán.“

„Jasné, že mám. Nie som snáď ja mozgom našej dvojice?“ ozval sa hrdo chudý. „Zatiaľ čo ty si pokojne spinkal, ja som analyzoval situáciu a myslím, že viem, ako sa odtiaľ dostať.“

„Som samé ucho,“ odvetil druhý a pokračoval v práci na lanách.

„Ten, čo stráži, nakukne vždy po približne desiatich minútach a tento stan je úplne na konci , na východnom kraji tábora.“

„A čo s tým?“

„Je toto možné? Nechápem ako som si ťa mohol vybrať pre túto robotu? Fantázia a inteligencia na úrovni améby, a to ešte dúfam, že sa améby neurazia.“

„Aby som pravdu povedal,“ odvetil tlsťoch, „bol som to ja, kto si vybral teba, keďže úloha bola zverená mne.“

„Dokázal si sa oslobodiť?“ zmenil tému chudý, pretože sa mu diskusia prestávala páčiť, hlavne preto, že jeho kolega mal skutočne pravdu.

„Počkaj, ešte chvíľku, ale myslím, že to pôjde.“

A skutočne, lano, ktoré ich držalo priviazaných k sudu, sa so suchým prasknutím pretrhlo a brušisko tučného znovu nabralo svoj obvyklý tvar.

„A je to,“ ozval sa spokojný tlsťoch.

„Výborne. Teraz ešte nechajme lano tak, kým sa znovu neobjaví strážca. Musíme sa tváriť, že je všetko tak ako predtým.“

„Dobre, budem sa tváriť, že ešte spím.“

Nemuseli čakať dlho. Po pár minútach doktorkin pomocník nakukol do stanu. Ako zvyčajne všetko zbežne skontroloval, a keďže nezbadal nič nezvyčajné, znovu zavrel zips a vrátil sa do tieňa na verande, ušúľal si cigaretu a pokojne si ju zapálil.

„Teraz,“ povedal chudý, „hýbme sa.“

Vzhľadom na ich zranenia to bola náročnejšia úloha, ako si spočiatku mysleli, ale po niekoľkých stonoch a mnohých nadávkach stáli obaja na nohách.

„Daj mi kelňu,“ nariadil chudý, len čo si uvoľnil ústa. Bolestné pichanie v pravom boku mu bránilo vo voľnom pohybe, ale keď si rukou pridŕžal boľavé miesto, mal pocit, že bolesť trochu poľavovala. Niekoľkými krokmi sa dostal k stene stanu oproti vchodu, kľakol si na kolená a pomocou Trowel Marshalltown prepichol plachtovinu. Ostrá čepeľ prerezala plátno ako keď sa nôž zareže do masla. Na východnej stene sa objavila približne desať centimetrová škára. Chudý sa k nej priblížil a vyzeral von. Ako predpokladal, nebol tam nikto. Iba v diaľke, niekoľko stovák metrov pred nimi, sa črtali ruiny starovekého mesta, kde predtým schovali džíp, ktorý im mal poslúžiť na útek s ukradnutou korisťou.

„Nikto,“ povedal, kým kelňou rozširoval otvor až po zem. „Ideme,“ a vsunul sa do otvoru.

„Mohol si tu urobiť aj trochu väčšiu dieru, nie?“ hundral tlsťoch a s funením a stonaním sa predieral aj on von.

„Hýb sa, teraz musíme odtiaľ čo najskôr vypadnúť.“

„Veď sa ledva hýbem, neviem vôbec chodiť.“

„Poď, ponáhľaj sa a už prestaň fňukať. Nezabudni, že ak odtiaľ nevypadneme, pár rokov v base máme viac ako istých.“

Slovo „basa“ dokázala tomu tlstému vždy dodať síl. Bez slova a trpiac išiel za kolegom, ktorý sa prikrádal k ruinám.

Muža na stráži prebral až rev motora. Ešte chvíľku pozeral na cigaretu, kým si uvedomil, že sa niečo deje a tak takmer dofajčenú cigaretu prudkým gestom odhodil. Rýchlo vošiel do stanu, takmer neveril vlastným očiam: väzni tam už neboli. Vedľa suda na palivo ostalo iba lano a trochu ďalej dve handry, ktorými mali väzni upchaté ústa. Na stene oproti vchodu veľká diera siahajúca až po zem.

„Hisham, chlapi!“ skričal z plného hrdla. „Väzni ušli!“