Skríženie S Nibiru

Nasiriya – Nástrahy

Dva veľké otvorené džípy prichádzajúce zo severnej časti mesta, každý s troma osobami, zastali pred červeným semaforom na zdanlivo opustenej križovatke. Trpezlivo čakali na zelenú a potom pomaly pokračovali v jazde ďalších približne dvadsať metrov, až kým nedošli k starej opustenej dielni.

Z prvého z dvoch džípov zliezol korpulentný chlap so starými nožnicami, ktorý sa opatrne priblížil k vchodu a prestrihol hrdzavý železný drôt, ktorý držal zavreté veľké dvere. Ihneď za ním vystúpil z druhého vozidla druhý muž. Ak on bol dosť korpulentný. Spoločnými silami presunuli starý panel, ktorý slúžil ako dvere. Museli sa trochu namáhať, ale nakoniec sa panel s kovovým škripotom otvoril. Panel posunuli nabok, čím sa vchod úplne odkryl.

Vodiči oboch vozidiel, ktorí čakali s motormi na minimálnych otáčkach, vošli do starej dielne a vypli motory.

„Ideme,“ povedal muž, ktorý vyzeral na šéfa, zatiaľ čo z džípov zoskakovali ďalší traja. Dvaja, ktorí ostali pri vchode, sa pripojili k skupinke a všetci šiesti vošli do hlavného vchodu reštaurácie.

„Vy traja, dozadu,“ nariadil šéf.

Všetci členovia malej prepadovej skupiny boli ozbrojení puškami AK-47 a na opaskoch niektorých z nich boli zahnuté puzdrá na arabské nože Janbiya. Neboli to veľmi dlhé dýky, ale ich čepele boli naostrené na oboch stranách, čo z nich robilo skutočne hrozivé zbrane.

Majiteľ reštaurácie, vedomý si skutočnosti, že každú chvíľu mohli prísť jeho spoločníci, lietal medzi salónikom a zadným vchodom, odkiaľ vyzeral vonku, aby kontroloval podozrivé pohyby. Túto jeho nervozitu si však všimol generál, ktorý bol dosť skúsený na to, aby si domyslel, že niečo nie je v poriadku. S výhovorkou, že si berie fľašu piva, priblížil sa k uchu tlsťocha a zašepkal: „Nezdá sa ti, že ten tvoj kamarát je nejaký nervózny?“

„Pravdu povediac, aj ja som si to už všimol,“ odpovedal tlsťoch potichu.

„Odkedy ho poznáš? Nie že nám organizuje nejaké blbé prekvapenie?“

„Nie, to snáď nie... Vždy to bol správny chlap.“

„Keď hovoríš,“ povedal generál a rýchlo vstal zo stoličky, „ale sa mu neverím. Ideme preč, a to rýchlo.“

Ďalší dvaja sa na seba chvíľku neveriacky pozerali, potom sa aj oni zdvihli a išli za majiteľom.

„Vďaka za všetko,“ povedal tlsťoch, „ale teraz musíme padať,“ a vsunul mu do vrecka košele stodolárovku.

„Ale veď ste ešte nemali dezert,“ namietol kučeravý chlap.

„Lepšie, držím diétu,“ odpovedal tlsťoch a ponáhľal sa k dverám. Vykukol za záves a, keďže nevidel nič zvláštne, naznačil ďalším dvom, aby ho nasledovali. Nestihol sa dostať ani cez prah, keď kútikom oka postrehol tri sprava sa blížiace osoby.

„Bastard,“ stihol iba vykríknuť, keď mu najbližší z troch lámanou angličtinou nakázal zastaviť sa. Namiesto toho odtrhol z opasku granát a, otočiac sa k svojim kamarátom, zvolal „Flashbang!“

Tí dvaja okamžite zavreli oči a zapchali si uši. Hlbokú noc prerušilo oslepujúce svetlo a hlučný výbuch. Traja útočníci, prekvapení reakciou tlsťocha, ostali niekoľko sekúnd oslepení a ohlušení výbuchom granátu, preto nestihli zastaviť troch Američanov, ktorí utekali smerom k svojmu vozidlu.

„Páľte,“ zvolal šéf prepadovej skupiny.

Dávka z AK-47 sledovala utečencov, ale vzhľadom na to, že účinok flashbang ešte nepominul, strely nikoho nezasiahli.

„Preč, preč,“ kričal chudý, vytiahol svoju Berettu M9 z puzdra pod pažou a odpovedal na streľbu.

Tlsťoch v behu vytiahol z vrecka saka diaľkový ovládač a otvoril dvere vozidla. Potom skočil dovnútra a uchytil jednu z pušiek M-16, ktoré nosil vždy so sebou. Hodil ju generálovi a sám si zobral guľomet FN P90 a začal páliť na útočníkov.

„Poďme preč!“ zreval ten chudý a so sklonenou hlavou prešiel rovno k dverám vodiča. Kým ho kryli jeho dvaja priatelia, vliezol do auta. Ďalšia dávka spoza chrbta vyrazila diery na plechovej bráne šopy pred nimi.

Medzitým traja agresori, ktorí sa dostali do reštaurácie zozadu, vykukli z hlavných dverí a pripojili sa ku svojim druhom z útočnej jednotky. Mierili rozhodne lepšie ako ich kolegovia. Jeden z nábojov zasiahol spätné zrkadlo, ktoré sa rozbilo na tisíc kúskov.

„Došľaka“, zvolal ten chudý, inštinktívne sklonil hlavu a snažil sa naštartovať.

„Generál, nastupujte,“ zvolal tlsťoch strieľajúc v smere útočníkov.

S mladíckou mrštnosťou sa generál Campbell hodil na zadné sedadlo, zatiaľ čo mu náboj zavadil o ľavú nohu a zavŕtal sa do otvorených dverí. Rýchlym pohybom uvoľnil zadné sedadlo, aby dosiahol do batožinového priestoru. Okamžite si všimol granáty uložené v polystyrénovom obale. Nerozmýšľal, z jedného odtrhol poistku a hodil ho smerom k útočníkom.

„Granát,“ zvolal a dosadol na sedadlo.

Kým nová dávka z AK-47 rozbíjala zadné okno a ničila zadné pravé svetlo, granát sa dokotúľal doprostred skupinky útočníkov, ktorí sa, vedomí si hroziaceho nebezpečenstva, hodili na zem. Ohlušujúci výbuch preťal tmu noci.

Tlsťoch využil prekvapujúci zásah generála a utekal k dverám spolujazdca, vysadol a s jednou nohou ešte vonku kričal: „Choď, choď!“

Chudý stlačil pedál plynu až na podlahu, gumy zapískali a vozidlo vyskočilo smerom k starej bráne opustenej šopy. Váha vozidla ľahko prerazila hrdzavý plech vrát, ktoré padli na zem. Auto pokračovalo vo svojej bláznivej jazde a ničilo všetko, čo mu stálo v ceste. Staré črepníky, polorozpadnuté drevené debničky, stoličky, dokonca aj dva stĺpy osvetlenia. Z autom sa zdvihli mraky prachu a piesku. Chudý za volantom sa síce snažil vyhýbať sa prekážkam, pri otáčaní volantom doprava a doľava využíval svoju hmotnosť, no nedokázal sa vyhnúť polorozpadnutému drevenému stĺpu, ktorý podopieral celú striešku. Šopa sa zatriasla a potom sa zrútila, ako keby na ňu dopadla obrovská skala. Toto všetko sa stalo vo chvíli, keď vozidlo potom, čo prerazilo aj zadné dvere, vyletelo zo starej dielne a vletelo do hromady odpadkov, ktorá ostala na boku cesty. Tam sa auto zastavilo.

„Došľaka,“ zvolal generál, ktorý už niekoľkokrát udrel hlavou do dverí vozidla. „Kto ťa učil šoférovať?“

Ako odpoveď chudý znovu stlačil pedál akcelerátora až na podlahu a snažil sa vyslobodiť vozidlo z odpadkov. Medzi kolesá sa dostalo niekoľko farebných handier a za zadnom nárazníku ostal zavesený starý televízor. Musel sa najprv vymotať z odpadkov, až potom prešiel na okraj cesty. Nakoniec sa podarilo dostať vozidlo cez nízky obrubník na hlavnú cestu smerujúcu na východ.

„Kto to bol, dočerta?“opýtal sa tlsťoch, kým sa konečne bezpečne usadil na sedadle a zatvoril dvere.

„To by si sa mal opýtať svojho kamaráta v krčme,“ odpovedal stručne chudý.

„Ak sa mi dostane do rúk, dám mu zožrať všetky lyžice a vidličky, a aj varechy.“

„No čo už, kamarát môj. Už by si mal vedieť, že tu nemôžeš veriť nikomu.“ A kým zabáčal do uličky vpravo, dodal: „Aspoň sme si dali niečo pod zub.“

Tmavé auto sa rozbehlo do tmavej noci, no za sebou nechávalo nezvyčajnú stopu neidentifikovanej kvapaliny.

Kozmická loď Theos – Prezident

„Ale odkiaľ berie energiu na vytvorenie takého silného silového poľa?“ opýtal sa zvedavo plukovník, zatiaľ čo pozorne sledoval práve vytvorený svietnik.

„Energia je všade, v každom mieste vesmíru,“ odvetil Azakis. „Toto všetko, čo ho tvorí, je otázkou hmoty a hmota nie je nič iné, ako ako forma energie a naopak. Dokonca aj živé bytosti nie sú nič iné ako jednoduché formy energie a hmoty.“

„Sme z rovnakej látky ako hviezdy,“ pošepkala uchvátená Elisa, ktorá si pripamätávala slová niekoho slávneho, ale v tej chvíli si nevedela spomenúť na jeho meno.

„Tak s tým súhlasím, ale dokázať ju takto skrotiť, to nie je len tak,“ odpovedal plukovník.

Chcel sa opýtať ďalšie veci, ale prerušila ho melódia blues vychádzajúca z jeho mobilu.

„Kto to je?“ opýtal sa nahlas, kým čítal meno volajúceho „Camp Adder – Väzenie”.

„Plukovník Hudson,“ povedal stroho do mikrofónu.

„Plukovník, konečne.“

Jack ihneď rozpoznal hlas čierneho seržanta, ktorý ho sprevádzal už na mnohých akciách. „Seržant, čo sa stalo?“

„Sú to už hodiny, čo vás hľadám. Kde ste, preboha?!“

„No, dalo by sa povedať, že sa otáčam ako mesiac okolo zeme. Ale povedzte, seržant, čo sa stalo?“

„Chcel som vás iba informovať, že vaša žiadosť o presun generála bola splnená bez problémov.“

„Žiadosť o presun generála? O čom to, do riti, hovoríte?“

„Mám pred sebou písomný rozkaz, vami podpísaný, ktorý autorizuje generála Richarda Wrighta a plukovníka Olivera Morrisa, aby prevzali generála Campbella a previezli do na miesto top secret. Overil som podpis, je skutočne váš.“

„Ale ja som nikdy nič podobné neautorizoval.“ Plukovník urobil krátku pauzu a potom dodal: „Takže, kde je teraz generál?“

„Nemám poňatia, pane. Prevzali ho dôstojníci, ktorých som spomenul.“

„Do hája! Ušiel!“ Potom dostal nápad a povedal: „Seržant, mohli by ste mi opísať vojakov, ktorí ho prevzali?“

„Iste. Jeden bol vysoký a chudý, ten druhý nižší a mal dosť nadváhu. Mali...“

„Dobre, seržant, to stačí. Pochopil som. Ďakujem vám.“

„Dúfam, že som niečo nevyparatil.“

„Neobávajte sa, nebola to vaša vina,“ a ukončil hovor.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa prestrašená Elisa.

„Tí dvaja, ktorí nás napadli a ktorých sme zajali, ušli a podarilo sa im vyslobodiť aj toho sviniara generála Campbella.“

„Je mi ľúto, drahý, skutočne, ale už sa tým nezaoberaj. Máme teraz dôležitejšie problémy, nie?“

„Máš pravdu.“ S týmito slovami jej zobral z rúk svietnik a, otočiac sa k Azakisovi, sa opýtal: Kde sme prestali?“

„Pri zdroji energie.“

„Pravda. Takže, ako, dočerta, funguje táto vec?“

„Nedá sa to vysvetliť veľmi jednoducho, ale môžeme povedať, že tento dokáže absorbovať energiu, ktorá je okolo neho a premeniť sa na formu, pre ktorú bol naprogramovaný.“

„No,“ povedal rozpačite Jack. „Nie, že by som úplne pochopil, ale zdá sa, že to funguje a funguje to dobre. Myslíš, že by to mohlo fungovať aj na Zemi?“

„Iste. Nevidím v tom žiadny problém. Poviem Petrimu, aby, keď bude treba, preniesol všetky potrebné informácie.“

„Fantastické. Predstavujem si tváre našich vedcov pred podobným objavom. V súčasnosti nedokážeme produkovať dostatočné množstvo energie, pokiaľ ho nedostaneme z fosílnych alebo jadrových palív. Myslím, že vaša návšteva bude znamenať úplnú revolúciu na našej planéte.“

„Ako tomu vždy bolo“, dodal Azakis s miernym úsmevom.

„Ak nepamätám zle,“ povedala Elisa, ktorá sa zapojila do diskusie, „nebol to vedec, ktorý sa volal Nicola Tesla, a ktorý žil na rozhraní 1800 a 1900, čo si predstavoval formu energie, ktorá prestupovala celým kozmom?“

„Och,“ odpovedal Jack užasnuto. „Nemyslel som si, že si taký odborník.“

„Je ešte toľko vecí, ktoré sa o mne môžeš dozvedieť, drahý,“ a prešla si rukou po vlasoch.

„V skutočnosti,“ pokračoval Jack, „Tesla urobil oveľa viac. Okrem realizácie mnohých vynálezov, ktoré používame ešte aj dnes, presadzoval teóriu o možnosti používať to, čo on nazýval „éter“, ako nevyčerpateľný zdroj energie. Táto hmota nachádzajúca sa v celom kozme, by pri vhodnej stimulácii mohla poskytovať kedykoľvek a kdekoľvek zdroj energie.“ Uspokojený s tým, že jeho milovaná ho pozorovala s rastúcim obdivom, hrdo pokračoval vo svojom prejave: „Vedec sa však stretol s pokrytectvom a závisťou mocných toho obdobia, preto vyhlásil, že ľudstvo ešte nebolo pripravené na podobný objav a preto ten projekt nechal tak a zničil po ňom všetky stopy. Až dnes, po viac ako sto rokoch začali naši vedci rozvíjať hypotézu o prítomnosti „hmoty“, ktorú volajú „temná matéria“ a aj formy energie nazývanej „temná energie“, ktorá by mala predstavovať viac ako 70 % hustoty sveta.“

„Som ohromená,“ zvolala doktorka, kým naňho hľadela úplne očarená. „Ani ja som si nemyslela, že vieš toľko o tomto odbore.“

„Je ešte toľko vecí, ktoré sa o mne môžeš dozvedieť, drahá,“ odpovedal Jack rovnakými slovami a rovnakým gestom ako ona pred chvíľou, aj keď efekt bol rozdielny.

„Možno hovoríme o tom istom“, potvrdil spokojne Azakis.

„Neobmedzená energia pre všetkých, všade vo svete a zadarmo... neuveriteľné.“ Jack bol zaujatý hodnotením možných aplikácií tohto nového objavu, keď jeho mobil začal znovu zvoniť.

„Kto je teraz, dočerta?“ zvolal zlostne. Potom si prečítal meno volajúceho a jeho tvár sa rozjasnila. „Admirál, neveril som, že sa ozvete tak skoro.“

„Chlapče môj, podarilo sa mi dostať sa do kontaktu s prezidentom a vysvetlil som mu situáciu. Teraz je tu, rovno predo mnou. Ak chceš, dám ti ho.“

„Samozrejme, budem iba rád,“ odpovedal zarazene a širokými gestami ukazoval Petrimu mobil. Ubehlo niekoľko sekúnd a z mobilu sa ozval pokojný, hlboký hlas: „Plukovník Jack Hudson?“

„Áno, pán prezident, som to ja. Na váš rozkaz.“ Pri odpovedi skočil do pozoru, čo vyvolalo na tvári Elisy mierny úsmev.

„Pán plukovník, dôvodom tohto telefonátu je iba rešpekt a dôvera, ktoré pociťujem voči admirálovi Wilsonovi. To, čo mi povedal, je také absurdné, že by to mohla byť aj pravda.“

„Pán prezident, mohli by ste dať zamerať prvý teleskop, ktorý nájdete, na koordináty, ktoré vám posielam.“

Petri, ktorý už zaistil presun lode Theos na paralelnú dráhu najbližšiu k severnému pólu, tak, aby ju bolo vidno zo Zeme, z oblasti, ktorá je ešte v tme. Potom sa na obrovskej obrazovke ukázalo niekoľko čísel. Jack ich veľmi rýchlo zadal do svojho mobilu a správu odoslal. „Toto je aktuálna poloha našej lode. Nemyslím, že vaši technici budú mať nejaké problémy s jej nájdením.“

Prezident gestom privolal vysokého robustného asistenta, ktorý bol s ním v Oválnej sále Bieleho domu. Ukázal mu čísla, ktoré sa mu zobrazili na displeji mobilu a zašepkal mu niečo do ucha. Muž, ktorý mal na sebe čierny oblek, snehobielu košeľu a sivú pásikovanú kravatu, si priblížil zápästie k ústam a dal niekoľko stručných príkazov.

„Pán prezident,“ pokračoval Jack. „Situácia je veľmi vážna. Našej planéte hrozí vážne nebezpečenstvo a my, s pomocou týchto bytostí, ktoré sem prišli zďaleka, by sme mohli urobiť niečo, čo tomu predíde. Chápem, že máte pochybnosti, ale oni sú skutočne tu hore a ja vám to môžem dokázať.“

Petri aktivoval senzory s krátkym dosahom na koordináty, ktoré mu predtým poskytol plukovník a na obrazovke na riadiacom paneli sa zobrazil pohľad na Oválnu miestnosť zhora.

„Pane, v tomto momente máte svoju pravú ruku opretú o svoj písací stôl, po vašom boku je admirál a v miestnosti sú ďalšie dve osoby.“

Prezident sa inštinktívne obzeral okolo seba, aby našiel votrelca, ktorý ich špehoval. Chvíľku váhal, potom váhavo povedal: „Ale to je predsa absurdné. Ako to všetko viete?“

„Jednoducho sa na vás pozerám.“

„Ale to predsa nie je absolútne možné. Nikto sa nemôže dostať cez tienenie tejto miestnosti.“

„Nie je to pozemské, pán prezident,“ opravil ho Jack. Potom sa k nemu priblížil Petri a niečo mu pošepkal do ucha. Plukovníkovi sa rozšírili oči a potom rozhodným hlasom povedal do mikrofónu: „Myslím, že ani toto nedokáže žiadna naša pozemská technológia.“

Ešte ani nedokončil vetu, keď sa stôl pochádzajúci z XIX. storočia, známy aj ako „Resolute Desk”, začal pomaly dvíhať z podlahy. Prezident uskočil dozadu a prekvapene hľadel na admirála, ktorý mu opätoval rovnako prekvapený pohľad.

„Písací stôl levituje uprostred miestnosti,“ zvolal. „Ako keby naňho nepôsobila žiadna príťažlivosť.“

Druhý muž, ktorý bol v miestnosti, trochu nižší ako prvý, ale rovnako svalnatý, inštinktívne vytiahol pištoľ z puzdra schovaného pod pažou, pripravený chrániť svojho šéfa. Rýchlo sa pozrel doprava, potom doľava, ako keby sa snažil odhaliť ducha, ale nevidel vôbec nikoho ani nič podozrivé.

„Odlož ju,“ povedal mu pokojne prezident. „Myslím, že nám tu nič nehrozí. Toto je dielo našich kamarátov tam hore.“

Všetci sa naraz dívali na biely strop v miestnosti. Jedinou výnimkou bol vyšší asistent, ktorý potom, čo si pridržal slúchadlo v pravom uchu, povedal úplne suchým tónom, bez akejkoľvek emócie: „Pane, máme obraz.“ Vytiahol z tašky veľký tablet, zadal niekoľko príkazov na obrazovke, niekoľko sekúnd ju pozoroval a potom tablet podal prezidentovi. Muž, ktorého mnohí považovali za najmocnejšieho na svete, ho chytil do ľavej ruky a pozorne sledoval obrazovku. Admirál Wilson, teraz už skutočne zvedavý, si nasadil okuliare na čítanie a priblížil sa k prezidentovi, aby niečo zazrel aj on.

Na obrazovke boli satelitné zábery z nie veľmi výkonného teleskopu nainštalovaného v malom tajnom observatóriu vybudovanom na juhu Fínska. V tej zóne slnko zapadlo už pred niekoľkými hodinami a tma noci by umožnila pohodlne zobraziť indikovaný bod.

„Dajte mi ešte niekoľko sekúnd, plukovník. Snažím sa zobraziť zónu so zodpovedajúcimi koordinátami, ktoré ste mi pred chvíľou poslali.“

Obraz ešte nebol úplne zaostrený, keď sa na čiernom pozadí poprepichovanom miliónmi hviezd na monitore ukázala malá striebristá guľa, z polovice osvetlená slnečným svetlom.

Ešte pár sekúnd a obraz sa zmenil. Úroveň zväčšenia sa zvýšila. Teraz guľa zaberala takmer celú obrazovku a bolo možné obdivovať tisícky svetelných odtieňov, ktoré po striebristej ploche prechádzali od fialkovej po tmavomodrú.

Na palube lode Theos medzitým dvaja pozemšťania a dvaja mimozemšťania pozorovali na obrovskej obrazovke pohľad zhora na Oválnu miestnosť. Petri, ktorý sa pohrával s ovládačmi na konzole, zameral na prezidentov tablet a zobrazil jeho obrazovku. „Pozorujú nás,“ zvolal. Potom si uvedomil, že obraz bol trochu zboku, otočil vesmírnu loď o dvadsať stupňov doprava a dodal: „Teraz je to dokonalé. Čo vy na to, keby sme im zakývali z okna?“

Elisa a Jack sa naňho dívali prekvapene, ale keď zbadali, že Azakis sa blíži k veľkému oválnemu oknu s výhľadom von, bez jediného slova sa pohli za ním. Všetci traja sa opreli o okraj okna a s úžasom hľadeli von. Pred nimi bola majestátna planéta Zem.

„Je nádherná,“ zašepkala uchvátená Elisa.

„Tak, nadišiel čas mávať,“ povedal Petri veselo.

Obraz na monitore v Oválnej miestnosti sa znovu zmenil. Teraz bolo zväčšenie maximálne.

„Plukovník, to je neuveriteľné...,“ zašepkal prezident, „vidím ju.“ Potom sa otočil smerom k admirálovi, ktorému od prekvapenia vypadlo pero z ruky a dodal: „To je absolútne neuveriteľné.“

„Povedal som vám to, nie?“ odpovedal Wilson s rozhodne uspokojeným výrazom.

„Po mojej ľavici vidíte doktorku Elisu Hunterovú a po mojej pravici stojí veliteľ tejto vesmírnej lode, pán Azakis.“

Obaja pozdravili rukou a najmocnejší už planéty dokázal zo seba dostať iba zarazene: „Hm, teší ma...“

K trojici v okne sa pridal aj Petri, ktorý tiež začal zdraviť so širokým úsmevom.

„A osoba, ktorá prišla teraz,“ pokračoval Jack, „je jeho pravá ruka, pán Petri.“

„Ja... ja neviem, čo povedať.“

„My, naopak, máme toho veľa, čo povedať vám, pane. A myslím, že by sme mali zorganizovať stretnutie čo najskôr. Nemáme veľa času.“

„Nuž, táto vec má určite absolútnu prioritu. Počkajte, musím chvíľku rozmýšľať.“ Prezident položil svoj mobil na Resolute Desk a vyšiel z miestnosti. Vrátil sa po niekoľkých minútach, teraz už s pokojným výrazom na tvári, znovu zobral do ruky telefón a povedal: „Plukovník, ešte ste tam?“

„Áno, pane.“

„Myslím, že najlepším miestom na stretnutie je to, čo všetci volajú „Zóna 51“. Nemyslím, že vám musím vysvetľovať, kde sa nachádza, však?“

„Nie, pane. Poznám to miesto veľmi dobre.“

„Veľmi dobre. Už pripravujeme Air Force One. Ak to pre vás nebude problém, povedal by som, že sa uvidíme na koordinátach, ktoré vám pošleme na mobil, dnes večer o 22:00 miestneho času.“

„Budeme tam.“

„Myslím, že vám nemusím zdôrazňovať citlivosť otázky a že všetko musí ostať v úplnej tajnosti.“

„Žiadne problémy, pán prezident.“

„Tak neskôr,“ a ukončil hovor.

Jack ostal niekoľko sekúnd pozerať na svoj telefón bez slova. Potom sa obrátil k svojim trom spoločníkom a zvolal „Zvládli sme to.“

Elisa to už nevydržala, vrhla sa mu do náručia a čo najsilnejšie ho objala. „Bol si fantastický, miláčik.“

„Dobre, dobre,“ povedal Jack, „teraz však musíme všetko dôkladne zorganizovať. Stretnutie je o ...“ Rýchlo si spamäti prepočítal čas a povedal: „ o približne deväť hodín.“

„Tak to máme ešte dosť času,“ zvolala doktorka. „Čo budeme robiť medzitým?“

„Nuž, mal by som nejaký nápad,“ ozval sa Jack s úsmevom, „Zak, je ešte voľná naša izba?“