Skríženie S Nibiru

Nasiriya – Večera

Po náhlom ukončení konverzácie zo strany senátora ostali traja vojaci chvíľu pozerať na monitor, na ktorom sa zobrazovali abstraktné farebné výjavy.

„A teraz? Čo budeme robiť?“ opýtal sa vysoký a chudý, čím prerušil kolektívnu hypnózu pozerania na monitor.

„Ja by som jeden nápad mal,“ odpovedal ten tlsťoch. „Už sme dlho nemali nič pod zub a ja vidím všade okolo seba poletovať hamburgery.“

„Kde chceš nájsť teraz hamburger?“

„Nemám ani poňatia, ale ak niečo ihneď nezjem, odpadnem.“

„Chudáčik, teraz odpadne,“ komentoval to ten chudý. Potom zmenil tón reči: „So všetkými zásobami, ktoré máš na bokoch, by si mohol ostať bez jedla aj mesiac!“

„Teraz už dosť s tými blbosťami! Obaja!“ zvolal namrzený generál. „Musíme pripraviť akčný plán.“

„Ale ja s prázdnym žalúdkom nemôžem rozmýšľať,“ povedal odovzdane tlsťoch.

„No tak dobre,“ povedal Campbell zdvihnúc roky na znak toho, že sa vzdáva, „ideme sa najesť. Plán budeme študovať pri stole, aj tak máme dosť času, kým nedorazí senátor.“

„To je správna reč, pán generál,“ zvolal spokojne tlsťoch. „Poznám miestečko, kde robia fantastickú dusenú baraninu so zemiakmi, mrkvou a hráškom, také chutnučké s curry omáčkou.“

„Nuž, musím povedať, že po takomto podrobnom opise som aj ja trochu vyhladol,“ povedal chudý a pošúchal si ruky.

„No dobre, presvedčili ste ma,“ ozval sa generál a zdvihol sa zo stoličky. „Ideme, ale snažme sa, aby nás nikto nevidel. Aj keď nás ešte určite neodhalili, v každom prípade som ušiel z väzenia.“

„A my dvaja nie?“ ozval sa chudý. „Ušli sme z tábora a určite nás všade hľadajú. V každom prípade, zatiaľ sa na to vykašlime.“

Po niekoľkých minútach sa auto s troma osobami hnalo po poloprázdnych cestách mesta a pri jazde vírilo kúdoly jemného prachu.

„Už sme tu, tamto to je,“ zvolal tučný, ktorý sedel na zadnom sedadle. „Je trochu neskoro, ale poznám majiteľa. Nebude nám robiť žiadne problémy.“

Chudý, ktorý bol za volantom, hľadal nejaké zastrčené miesto na zaparkovanie. Prešiel do vedľajšej uličky a vopchal sa pod chatrnú striešku opusteného domu. Rýchlo vystúpil z auta a podozrivo sa obzeral okolo seba. Nevidel nikoho.“

Obišiel auto, otvoril dvere spolujazdca a povedal: „Všetko v poriadku, generál. Môžeme ísť.“

Ak tlsťoch vystúpil z auta a rýchlym krokom zamieril k hlavnému vchodu reštaurácie. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. Dvere boli zatvorené, ale vnútri sa ešte svietilo. Skúsil nazrieť dovnútra cez sklo, ale pre hustý farebný záves nevidel nič. Nestrácal čas, začal energicky búchať na dvere a neprestal, kým neuvidel, že spoza závesu nakukol chlapík s čiernymi kučeravými vlasmi.

„Kto dočerta....,“ začal chlapík nazlostene, ale keď rozpoznal svojho tučného priateľa, radšej vetu nedokončil a otvoril dvere.

„Ah, to si ty. Čo tu robíš v tomto čase? A kto sú títo páni?“

„Hej, starý zlodejisko, ako sa máš? Títo dvaja sú moji kamaráti a všetci traja sme hladní.“

„Ale už je zatvorené, kuchyňa je uprataná, už sme odchádzali.“

„Myslím, že tento môj priateľ ťa presvedčí lepšie ako ja,“ a zamával pred ním sto dolárovou bankovkou.

„Nuž, viete... musím povedať, že viete presviedčať,“ odpovedal chlapík, rýchlo zobral bankovku z tučnej ruky a vopchal ju do vrecka košele. „Nech sa páči ďalej,“ dodal, otvoril dvere dokorán a súčasne sa mierne uklonil. Traja sa rýchlo obzreli, či ich nikto nesleduje, a jeden po druhom vstúpili do dverí malej reštaurácie.

Reštauráciu tvorili dve miestnosti a nevyzerala veľmi honosne. Na zemi boli surové tmavé tehly. Vo väčšej miestnosti boli tri okrúhle stoly, z ktorých jeden stál na zošliapanom a vyblednutom koberci. Okolo stolov boli vankúše, aj tieto boli dosť opotrebované. V druhej miestnosti, naopak, bolo zariadenie v západnom štýle a zdalo sa, že prostredie bolo „intímnejšie.“ Steny zakrývali ťažké závesy teplých farieb. Osvetlenie bolo tlmené a prostredie boli príjemnejšie. Dva malé stoly už boli prestreté, pripravené pre zákazníkov na druhý deň. Na každom z nich bol tmavozelený obrus s rôznymi výšivkami, obrúsky rovnakej farby, taniere zo svetlej keramiky, vidličky vľavo a nože vpravo a, v strede, vysoká tmavožltá sviečka vo svietniku z čierneho kameňa.

„Môžete ísť tam?“ opýtal sa tlsťoch, zatiaľ čo pravou rukou ukazoval na menšiu miestnosť.

Bez toho, že by odpovedal, kučeravý chlapík vošiel do menšej sály, spojil dva stoly, upravil stoličky a, po miernom úklone ich gestom pozval ďalej, povedal. „Nech sa páči ďalej, tu to budete mať pohodlné.“

Všetci traja sa usadili k stolu a tlsťoch povedal: „Priprav nám tú tvoju špecialitu a dones nám tri pivá.“ Potom, bez toho, že mu dal čas na odpoveď, dodal: „A netvár sa, že pivo nemáš. Viem, že máš schovaných pár debničiek.“

Generál počkal, kým majiteľ reštaurácie nezmizol v kuchyni, potom začal komentovať predchádzajúci rozhovor. „Senátor je človek, ktorý nerobí žiadne okolky. Musíme si naňho dávať veľký pozor. Ak by niečo náhodou nevyšlo, ten by ani chvíľu neváhal, aby najal niekoho iného, aby nás odpravil.“

„Tak to je dobré,“ odpovedal tlsťoch, „zdá sa, že tu nás všetci skutočne milujú, čo?“

„Snažme sa robiť svoju robotu čo najlepšie a nestane sa nám nič zlé,“ komentoval to ten chudý, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo. Poznám dobre tie osoby, ak nebudeme robiť problémy a splníme všetko, čo sa od nás bude žiadať, pôjde všetko hladko a každý z nás dostane svoju odmenu.“

„Áno, peknú guľku do stredu čela,“ poznamenal ten tlstý.

„Ale no tak, nekuvikaj ako zvyčajne. Doteraz vždy všetko dopadlo dobre, nie?“

„Áno, doteraz.“

Medzitým majiteľ reštaurácie, schovaný v kuchyni, hovoril tlmene arabsky do telefónu: „Áno, je to skutočne on.“

„Nezdá sa mi, že prišiel k tebe len tak, bez sprievodu.“

„Sú s ním ďalší dvaja. Jedného poznám veľmi dobre a viem, že pôsobí v nejakej zvláštnej organizácii, ktorá by mala byť nejakým spôsobom naviazaná naňho.“

„Dokážeš ho odfotiť a poslať mi fotku? Nechcel by som všetko zburcovať a nakoniec zistiť, že ide iba o zámenu osoby.“

„Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. Daj mi ešte pár minút.“

Chlapík ukončil hovor, zapol telekameru mobilu, ktorý si vsunul do vrecka košele tak, aby objektív vytŕčal von, zobral hliníkovú tácku a položil na ňu tri veľké poháre. Otvoril tri fľaše piva a tiež ich položil na tácku. Zdvihol tácku pravou rukou, nadýchol sa a vydal sa k stolu s troma hosťami.

„Dúfam, že značka vám bude vyhovovať,“ povedal a ukladal poháre na stôl. „Bohužiaľ, nemáme veľký výber. Zákony o alkohole sú tu veľmi prísne.“

„Áno, áno, neboj sa,“ povedal tlsťoch, chytil fľašu a začal liať pivo do pohára, ktorý sa plnil hlavne penou.

Chlapík sa veľmi pozorne postavil rovno pred generála, zobral mu pohár, mierne sa naklonil a nalial doňho takmer polovicu fľaše. To isté urobil s pohárom chudého a zvolal: „Tak sa to robí. Dúfam, že chudák Iránec nemusí učiť troch Američanov, ako sa leje pivo, však?“

Traja hostia sa srdečne rozosmiali, zdvihli poháre a pripili si.

Majiteľ reštaurácie, potom, čo naznačil zvyčajný úklon, znovu vošiel do kuchyne. Ihneď po prekročení prahu a keď sa uistil, že ho nikto nesleduje, skontroloval vlastný mobil, aby si overil zábery. Obraz bol trasľavý, ale tvár generála Campbella bola dobre viditeľná. Poslal video na číslo, na ktoré volal predtým a trpezlivo čakal. Neprešla ani minúta, keď ho jemné vibrovanie telefónu upozornilo na prichádzajúci hovor.

„Je to on,“ povedal hlas na opačnej strane, „do hodiny, maximálne, sme tam. Nedovoľ, aby niekam zmizli.“

„Práve prišli a ešte nezačali jesť. Nemusíte sa ponáhľať,“ a zložil.

Kozmická loď Theos – Admirál

Elisa sa ešte stále dívala na malý predmet, ktorý jej Azakis nechal padnúť do ruky, keď sa otvorili dvere modulu číslo šesť na interný presun. Vystúpil z neho Petri so žiarivým úsmevom a v ruke držal plukovníkov mobil.

„Zvládol som to,“ zvolal, „teda, aspoň myslím.“ Rýchlo podišiel k trom, ktorí stáli pri riadiacom pulte a pokračoval: „Je to rozhodne zastaralý systém, ale myslím, že som odhalil princíp fungovania. Pripojil som sa k jednému z tých satelitov, ktoré krúžia okolo planéty, nižšie, ako je naša loď, a myslím, že teraz môžete volať.“

„Si génius, priateľu,“ zvolal Azakis, „nemal som pochybnosti, že to dokážeš.“

„Skôr, ako budeme oslavovať, najprv vyskúšajme, či to bude skutočne fungovať,“ ozval sa Jack, vytiahol mobil z rúk mimozemšťana. Plukovník pozorne sledoval displej mobilu a s úžasom povedal: „Neuveriteľné, mám tu tri prúžky signálu.“

„No tak, skúšaj,“ povzbudila ho vzrušená Elisa.

Jack rýchle prebehol zoznam kontaktov a vyhľadal číslo admirála Wilsona. No skôr ako zavolal, napadlo mu jedna otázka: „Koľko hodín je teraz vo Washingtone?“

„No, malo by tam byť tak pol tretej popoludní,“ odpovedala Elisa potom, čo sa pozrela na svoje hodinky.

„Dobre, takže skúsim.“ Jack sa nadýchol a stlačil tlačidlo „Volať“. Telefón zvonil. Neuveriteľné...

Trpezlivo čakal a až po siedmom zazvonení sa ozval hlboký admirálov hlas: „Admirál Benjamín Wilson, kto je tam?“

„Admirál, tu plukovník Jack Hudson, počujete ma?“

„Iste synu, silno a jasne. Mám radosť, že ťa po takom dlhom čase zase počujem. Si v poriadku?“

„Admirál... Áno, áno, ďakujem...“ Jack bol veľmi zarazený a skutočne nevedel odkiaľ začať. „Ruším vás kvôli jednej veľmi súrnej udalosti, ale … je to vlastne úplne neuveriteľné.“

„Chlapče, tak už ma nenapínaj. Čo sa vlastne deje?“

„Nuž, veľmi ťažko sa to vysvetľuje. Dôverujete mi, však?“

„Ale jasné, čo sú to za otázky?“

„To, čo vám chcem povedať sa môže zdať absurdné, ale môžem vás uistiť, že je to čistá pravda.“

„Jack, ak mi ihneď niečo nepovieš, moje úbohé srdce by to nemuselo zvládnuť.“

„Ok.“ Plukovník urobil malú pauzu, potom povedal všetko jedným dychom. „Ja sa v tejto chvíli nachádzam na obežnej dráhe okolo Zeme. Som na vesmírnej lodi mimozemšťanov a mám hrozné novinky, ktoré by sme mali oznámiť priamo prezidentovi Spojených štátov. Vy ste jediná osoba, ktorej dôverujem a kto by mi mohol pomôcť dostať sa s ním do kontaktu. Prisahám vám na pamiatku môjho otca, že to nie je žart.“

Prešlo niekoľko dlhokánskych sekúnd, počas ktorých nevyšiel zo slúchadla žiadny zvuk. Chvíľočku sa Jack obával, že to admirála skosilo. Potom hlas z druhej strany povedal: „Skutočne mi voláš zhora? A ako si to, dočerta, dokázal?“

Wilson je skutočne neuveriteľný. Namiesto toho, aby sa obával, čo s mimozemšťanmi, pýta sa, ako dokáže telefonovať z vesmíru... Fantastický...

„No, pomocou ich technológie dokázali vytvoriť spojenie s telekomunikačným satelitom. Neviem vám povedať oveľa viac.“

„Mimozemšťania. Ale odkiaľ prišli? A čo je to hroziacu katastrofu? A prečo by mali zobrať práve teba?“

„Admirál, je to dlhý príbeh, ktorý vám raz, dúfam, budem mať príležitosť porozprávať, ale teraz je dôležitejšie, aby ste ma čím skôr spojil s prezidentom.“

Chlapče môj, ja ti síce slepo verím, ale aby som niečo podobné povedal nášmu milovanému prezidentovi, budem potrebovať niečo viac, ako jeden tvoj telefonát.“

„Myslel som si to a zdá sa mi to správne,“ pokračoval Jack. „A keby som vám povedal, že v tejto chvíli sedíte v hnedom kresle a na kolenách máte výtlačok New York Times, zneli by vám moje slová presvedčivejšie?“ Petri dokázal pomocou signálov admirálovho telefónu zistiť jeho koordináty, umiestnil Theos práve nad zenit mesta a aktivoval senzory krátkeho dosahu, ktoré zamieril priamo na zdroj emisií.

„Do hája!“, admirál vyskočil na nohy, až noviny sadli na zem. „Ako si sa to dozvedel? Tu nemôžu byť skryté telekamery. Moju kanceláriu dôsledne kontrolujú každý deň.“

„To, čím sa pozerám, nie je skutočná „telekamera“. Povedzme, že je to absolútne neuveriteľný zobrazovací systém. Sme 50 000 kilometrov od Zeme a mohol by som odtiaľto bez problémov čítať vaše noviny. Mohol by som vám dokonca povedať, aký máte práve pulz.“

„Žartuješ, však?“

Jack pozrel na Petriho, ktorý okamžite zmenil režim vizualizácie.

Admirál bol teraz na obraze ako ružovkastá osoba, s rôznymi žltkastými a tmavosivými odtieňmi. Na obrazovke vpravo hore sa zobrazilo niekoľko číslic. Jack ich prečítal a pokračoval: „Vaše srdce má deväťdesiat úderov za minútu a váš tlak je 135/90 mmHg.“

„Ja viem, vyšší ako by mal byť. Beriem aj tabletky na tlak, ale nie vždy sa udrží, Vieš, roky...“ Potom sa zamyslel a zvolal: „Ale veď to je všetko neuveriteľné, ohromné. Myslíš, že by si mohol to isté urobiť aj s prezidentom?“

„Myslím, že áno,“ odpovedal Jack a snažil sa získať potvrdenie svojich slov obracajúc sa na Petriho, ktorý iba mierne prikývol.

„Mohol by si mi aspoň naznačiť, čo sa deje? Vzhľadom na to, že prišli ktovie odkiaľ , aby nám tú udalosť oznámili, zrejme je to niečo veľmi vážne.“

„Áno, zdá sa mi správne, že by ste mali vedieť, o čo ide.“

Elisa ho gestami a grimasami povzbudzovala, aby pokračoval.

„Ich planéta sa veľmi rýchlo približuje k našej. Jeden z jej satelitov, presne Kodon, preletí úplne tesne okolo nás o menej ako sedem dní a to by mohlo spôsobiť veľmi vážne nepríjemnosti. Mohlo by to ovplyvniť aj našu obežnú dráhu a obežnú dráhu Mesiaca. Na našej planéte by mohlo dôjsť k vážnym prílivom a vysoké vody by mohli zmiesť milióny ľudí. Jednoducho, hrozí nám obrovská katastrofa.“

Admirál ostal úplne onemený. Sťažka dosadol na svoje hnedé kreslo a iba zašepkal: „Nemôžem tomu uveriť.“

„V skutočnosti, títo naši priatelia sú ochotní poskytnúť nám systém, ktorý by bol schopný zamedziť väčšine katastrofických dôsledkov, ale je to veľmi nebezpečná procedúra, ktorá nebola nikdy predtým vyskúšaná v praxi. Okrem toho, aj keby všetko išlo podľa plánov, nedokážeme sa úplne vyhnúť dôsledkom. Určitá časť planetárneho vplyvu sa nebude dať úplne anulovať. Preto sa budeme musieť pripraviť, aby sa škody znížili na minimum.“

„Chlapče môj,“ odpovedal zdržanlivo admirál, „myslím, že prezident by mal byť ihneď informovaný o všetkom, čo si mi povedal. Dúfam iba, pre tvoje aj moje dobro, že toto všetko nie je iba žart, pretože v opačnom prípade by to malo pre nás nepríjemné dôsledky. Možno som iba jednoducho zaspal na mojom kresle a o chvíľku sa zobudím a uvedomím si, že to bude iba nočná mora.“

„Aj mne by sa to tak páčilo, pán admirál. Bohužiaľ, toto nie je zlý sen, ale surová skutočnosť. Dúfam, že mi pomôžete odovzdať tieto novinky prezidentovi.“

„Dobre. Daj mi iba trošku času, aby som našiel správny kanál. Ako ťa môžem kontaktovať?“

„Myslím, že mi môžete jednoducho zavolať na toto číslo,“ povedal Jack, a znovu sa obrátil na Petriho, ktorý iba pokrčil plecami. „Malo by to fungovať,“ pokračoval Jack, „v každom prípade, ak nezavoláte do jednej hodiny, zavolám ja, dobre?“

„Dobre, teda sa počujeme neskôr.“

„Ďakujem vám, skutočne zo srdca ďakujem,“ povedal plukovník a ukončil hovor. Niekoľko sekúnd ostal úplne nehybne stáť s pohľadom upretým do prázdna, potom sa obrátil k ostatným, ktorí úplne viseli na jeho perách, a povedal „Pomôže nám.“

„Dúfajme,“ odpovedal váhavo Elisa. „Nemyslím, že bude jednoduché presvedčiť prezidenta, že toto nie je iba nejaký výmysel.“

„Iba on by to mohol zvládnuť. Dajme mu trochu času.“ Potom, obrátiac sa k Petrimu povedal: „Prosím ťa, snaž sa pomocou tých tvojich „senzorov“ alebo iných tvojich diabolských vynálezov, pripraviť pekné divadielko. Musíme ich úplne ohromiť.“

„To nechaj na mňa,“ odpovedal Petri so sardonickým úsmevom. „Špeciálne efekty nebudú určite chýbať.“

„Ak chceš, môžem ti presne ukázať rezidenciu prezidenta v Bielom dome, alebo Pentagon, čo je sídlo generálneho štábu Ministerstva obrany.“

„Takže,“ povedala Elisa priblížiac sa k Azakisovi, „zatiaľ čo sa vy dvaja zabávate a strašíte tých chudákov na Zemi, bola by som vám veľmi vďačná, keby si mi vysvetlil, čo je to tá zvláštna vecička, čo si dal predtým.“

„Ako som ti už povedal, myslím, že by to mohlo byť riešenie pre všetky vaše problémy s odpadom.“

„Teraz mi povieš, že to stačí zapnúť a všetok plast zmizne?“

„Nanešťastie, niečo podobné sme ešte nevymysleli, ale toto by vám mohlo pomôcť nahradiť ho.“

„Som samé ucho,“ a podala mu maličký predmet.

„Táto vecička je minigenerátor silového poľa. Vďaka jednoduchému programovaniu dokáže nadobudnúť ľubovoľnú formu.“

„Nechápem.“

„Teraz ti ukážem. Otvor ruku.“ Azakis opatrne chytil hranol medzi palcom a ukazovákom a položil jej ho na otvorenú dlaň. Neprešla ani sekunda, keď sa mu na ruke objavila prekrásna pestrofarebná miska.

„Čo to je...“, prestrašená Elisa inštinktívne stiahla ruku, čo spôsobilo, že miska spadla na zem, ale nerozbila sa, iba sa odrážala a poskakovala, čo bolo však zvláštne, nevydávala žiadny zvuk.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Elisa. „to som nechcela, naozaj,“ povedala a zohla sa, aby misku zdvihla.

Zdvihla ju a začala si ju pozorne obzerať zo všetkých strán. Napriek úplne hladkému povrchu miska neodrážala žiadne svetlo. Na dotyk bol predmet chladnejší ako by sa dalo čakať a vyzeral, že nie je vyrobený zo žiadneho zo známych materiálov.

„Je to úplne neuveriteľné. Ako si to dokázal?“

„To je všetko jeho zásluha,“ odpovedal Azakis ukazujúc na malý čierny predmet, ktorý vyzeral ako zarámovaný na dne misky. „To ten predmet vytvára silové pole vo forme, ktorú vidíš.“

A mohol by si to premeniť aj na formu fľaše?“

„Určite,“ odpovedal Azakis s úsmevom. „Pozri,“ dotkol sa ukazovákom malého hranola a nádoba zmizla. Znovu zovrel hranol medzi palcom a ukazovákom a z ničoho nič sa zjavila kobaltovo modrá fľaša s dlhým hrdlom.

Elisa ostala stáť s otvorenými ústami a chvíľu jej trvalo, kým sa prebrala. Potom, bez toho, že by odtrhla oči z vytvoreného predmetu, povedala: „Jack, poď, toto musíš vidieť.“

Plukovník, ktorý už dal Petrimu všetky indikácie na identifikáciu oboch objektov, sa obrátil a približoval sa k nej pokojným krokom. Pozeral na predmet, ktorý držal Azakis v ruke a znudene povedal: „Fľaša? Čo je na tom také zaujímavé?“

„Áno, fľaša,“ odpovedala trochu napálená Elisa, „akurát, že pred chvíľou to bola prekrásna pestrofarebná miska.“

„Ale no tak, neuťahuj si zo mňa.“

„Zak, ukáž mu to.“

Mimozemšťan zopakoval tie isté úkony ako pred chvíľou a v rukách sa mu objavila obrovská guľa čierna ako decht.

Do riti,“ zvolal plukovník a uskočil dozadu.

„Toto by ste mali poznať, nie?“ odpovedal Azakis, zatiaľ čo objímal guľu s takmer metrovým priemerom.

„Áno, áno,“ zvolala doktorka vzrušene. „Je úplne rovnaká ako tá, ktorú sme našli pochovanú v tábore, vnútri tej záhadnej kamennej schránky.“

„A boli tam ďalšie tri,“ dodal plukovník, „čo potom zaistili pristátie vašej lode.“

„Presne tak,“ potvrdil Azakis. „Nechali sme ich tam, keď sme tam boli naposledy. Slúžili nám ako značky na označenie miesta nášho nákladu plastu.“

„Super,“ zvolala Elisa. „Teraz sa to pomaly vyjasňuje.“

„Prepáč, hlúpa otázka,“ povedal Jack obrátiac sa k mimozemšťanovi. „Ale ak by sme chceli použiť tieto veci ako nádoby, napríklad na vodu, mali by sme vymyslieť aj praktický systém na otvorenie a zatvorenie. Ako by sa to dalo vymyslieť?“

„Jednoduché. Stačí použiť druhý hranol a vytvarovať z neho viečko.“

„Som hlupák, že som na to nepomyslel,“ zvolal Jack a udrel sa po čele.

„Ako voláte tieto sympatické vecičky?“ opýtala sa Elisa zvedavo.

„Na našej planéte ich voláme Shani,“ odpovedal Azakis a znovu zrušil guľu a vrátil jej tmavý hranol.

„Takže toto je malý Shani,“ povedala Elisa s úsmevom znova si obzerajúc hranol. „Môžem aj ja skúsiť niečo vytvoriť?“

„No, nie je to také jednoduché. Ja to dokážem, pretože na jeho programovanie v reálnom čase využívam moje zariadenie N^COM. Takže, buď naimplantujem jedno aj tebe alebo...“ Prerušil sa a začal sa prehrabávať v zásuvke na boku konzoly. Po niekoľkých sekundách vytiahol prilbu podobnú tej, ktorú predtým používali na dýchanie, a podal ju Elise dokončiac vetu: „použiješ toto.“

„To si mám nasadiť na hlavu?“ opýtala sa váhavo Elisa.

„Iste.“

„Nieže mi to osmaží mozog?!“

Azakis sa usmial. Opatrne ju chytil za ruky a pomohol jej správne si prilbu nasadiť.

„A teraz?“

„Zober Shani medzi prsty a mysli na nejaký predmet. Nemaj strach, čo sa týka rozmerov. Je naprogramovaný tak, aby po premene nepresiahol meter kubický.“

Elisa zatvorila oči a skoncentrovala sa. Po niekoľkých sekundách sa medzi jej rukami zjavil trojramenný strieborný svietnik.

„Bože,“ zvolala očarená. „To je absurdné. Neuveriteľné.“ Elisa nedokázala udržať svoje emócie. Obracala svietnik v rukách a skúmala jeho detaily. „Je presne taký, ako som si ho predstavovala. To nie je možné, snívam.“