Skríženie S Nibiru

New York – Ostrov Manhattan

V luxusnej kancelárii na tridsiatom deviatom poschodí impozantného mrakodrapu postaveného medzi 5th Avenue

a 59th Street na Manhattane v New Yorku, stál pred jedným z piatich veľkých okien, ktoré ho oddeľovalo od vonkajšieho prostredia, nie veľmi vysoký, elegantný a starostlivo upravený pán. Mal oblečený tmavosivý oblek, určite taliansky, a výraznú červenú kravatu. Vlasy mal starostlivo učesané dozadu. Jeho čierne a hlboké oči si premeriavali priestor za sklom v smere Central Parku, ktorý začínal prakticky pod jeho nohami a rozprestieral sa na ploche v dĺžke štyroch kilometrov a v šírke približne osemsto metrov, a predstavoval vzácnu zelenú plochu, zdroj kyslíka a zábavy pre takmer dva milióny obyvateľov ostrova.

„Môžem, pán senátor?“ opýtal sa plešatý chlapík s nevýraznou tvárou, kým klopal na vstupné dvere z tmavého lakovaného dreva. Vedľa dverí bola vyleštená platnička, na ktorej bolo čiernymi písmenami napísané: „Senátor Jonathan Preston”.

„Čo je?“ odpovedal chlap pri okne a ani sa neobzrel.

„Mám pre vás šifrovanú videokomunikáciu.“

„Dobre, prevezmem si to tu. Zatvorte dvere, keď budete odchádzať.“

Muž sa pomaly pohol k elegantnému písaciemu stolu a sadol si do čierneho mäkkého koženého kresla. Automatickým gestom si upravil uzol kravaty, vsunul si slúchadlo do pravého ucha a stlačil malé sivé tlačidlo, ktoré bolo pod stolnou doskou. Zo stropu sa s tichým syčaním začal spúšťať veľký polopriehľadný monitor, až kým nedosadol na písací stôl. Muž sa dotkol obrazovky a priamo pred ním sa objavil generál Campbell.

„Pán generál, som rád, že už nie ste vo väzení.“

Pán senátor, ako sa máte? Chcel som vám predovšetkým poďakovať za rýchlu a funkčnú operáciu.“

„Myslím, že celú zásluhu na tom majú osoby za vaším chrbtom.“

Generál sa inštinktívne obrátil a uvidel dvojicu, ktorá sa snažila stáť tak, aby boli obaja v zábere webcam, ako zvyčajne robí publikum za novinárom pri priamych prenosoch. Mierne pokrčil plecami a pokračoval: „Nie sú to šelmovské líšky, ale pri niektorých prácach sú veľmi výkonní.“

„Dobre, teraz mi ale všetko porozprávajte. Vašu správu som mal dostať už pred viac ako dvanástimi hodinami.“

„Povedzme, že v poslednom čase som mal dosť plný program,“ odpovedal ironicky generál. „V každom prípade môžem potvrdiť, že intuícia doktorky Hunterovej bola úplne presná a že vďaka jej objavu som sa mohol osobne zúčastniť jednej úplne neuveriteľnej udalosti.“

Generál urobil krátku prestávku, aby ešte viac vzbudil pozornosť a dodal: „Pán senátor, neviem, ako sa to mohlo stať, ale objav našej doktorky, ktorá našla slávnu „schránku so vzácnym obsahom“, musel nejakým spôsobom aktivovať systém, ktorý na našu planétu privolal ...“ Zastavil sa a, vedomý si toho, že veta, ktorú vysloví, bude iba ťažko pochopená, nadýchol sa a bez váhania slávnostne povedal, „kozmickú loď mimozemšťanov.“

Dôstojník sa snažil dívať sa dopredu smerom na monitor, aby zachytil nejaký náznak úžasu na senátorovej tvári, ale ten ani okom nemihol. Iba si oprel lakeť o svoj tmavý písací stôl a podoprel si bradu. Ostal tak niekoľko sekúnd nepohnute a potom jednoducho povedal: „Tak sa vrátili.“

Generál naňho ostal bez slova civieť.

Preston už vedel o mimozemšťanoch... Ako je to možné?

Senátor pomaličky vstal z pohodlného kresla a, prekrížiac si ruky za chrbtom, začal sa prechádzať okolo stola. Generál ani dvaja podriadení za jeho chrbtom sa neodvážili povedať ani slovo. Iba si vymenili nesmelé pohľady a trpezlivo čakali.

Preston sa nečakane vrátil k písaciemu stolu, oprel sa oň oboma rukami a, pozerajúc rovno do generálových očí, povedal: „Mali ste so sebou drón. Dokázali ste nafilmovať tú loď?“

Generál sa obrátil a zúfalo očakával pozitívnu odpoveď od tých dvoch, čo mu stáli za chrbtom. Chudý s úsmevom prikývol, prevzal slovo a s hrdo nafúknutou hruďou spokojne potvrdil: „Samozrejme, pán generál, máme niekoľko filmov. Hneď vám ich pošlem.“

Bez veľkých okolkov odsunul generála a po stlačení niekoľkých klávesov pred sebou v okne na monitore senátora sa začali premietať zábery nafilmované z tábora doktorky Hunterovej.

Preston sa oprel oboma lakťami o písací stôl, oprel si bradu o dlaň a priblížil sa k monitoru, aby mu neušla ani jedna zo snímok, ktoré mu bežali pred očami. Najprv nočné obrázky kamennej schránky nájdenej v zemi, potom zábery záhadnej čiernej gule v schránke a jej prenos do laboratória. Nakoniec sa scenár zmenil. Bol jasný deň. Zdanlivo opretá o štyri lúče červenkastej farby prichádzajúce z rohov imaginárneho štvorca narysovaného na zemi vystupovala okrúhla striebristá štruktúra. Celá zostava vytvárala akúsi pyramídu podobajúcu sa na Ziqqurat di Ur, ktorý sa majestátne týčil v diaľke.

Senátor nemohol odtrhnúť oči od obrazovky. Keď uvidel dve postavy ľudského vzhľadu, ale rozhodne oveľa vyššie než priemer, ako sa vynorili z otvoru štruktúry a s rozkročenými nohami sa postavili na zostupnú rampu, zmohol sa iba na tlmený výkrik, pretože mal úplne stiahnuté hrdlo.

To, o čom sníval po celý svoj život, sa stávalo skutočnosťou. Všetky jeho štúdie, výskum a, predovšetkým, značný kapitál investovaný do tohto projektu, konečne začínali prinášať prvé výsledky. Postavy, ktoré videl na obrazovke, boli skutočne dvaja mimozemšťania, ktorí na svojej super modernej vesmírnej lodi prešli celý medziplanetárny priestor, aby sa znovu vrátili na Zem. Teraz by chcel povedať rovno do tváre tých, ktorí ho vždy kritizovali, že jeho výpočty boli úplne presné. Záhadná dvanásta planéta slnečného systému skutočne existuje. Jej obežná dráha sa po 3 600 rokoch mala znovu skrížiť s obežnou dráhou Zeme a pred ním stáli jej dvaja obyvatelia, ktorí využili, že ich vlastná planéta „zaviezla“ až do našej blízkosti. Znovu nás navštívili, aby, ako aj predtým, ovplyvnili našu kultúru a naše životy. Ktovie koľkokrát to už počas tisícročí urobili, ale dôležité bolo, že teraz sa história opakovala. Tentokrát tu je však aj on a určite si nenechá ujsť túto príležitosť.

„Výborná práca,“ povedal jednoducho senátor obrátiac sa k trom osobám, ktoré naňho pozorne hľadeli z obrazovky. Potom, keď urobil jednu otočku na stoličke, dodal: „Skutočnosť, generál, že ste sa nechali odhaliť, našu vec trochu komplikuje. Už nebudeme môcť využívať možnosť mať ctené a vážené „ucho“ v rámci ELSAD, ale toto nás teraz už vlastne ani veľmi nezaujíma.“

„Čo chcete povedať, senátor?“

„Teraz už naším cieľom nie je odhaliť hypotézy doktorky Hunterovej, bez ohľadu na to, či sú presné alebo nie, ani privlastniť si „vzácny obsah“ schránky.“

„Aj preto, že vôbec nie je taký vzácny,“ zašomral tlsťoch.

„Môžeme prejsť priamo k druhej fáze,“ povedal senátor tváriac sa, že nič nepočul. „Máme pred sebou neuveriteľne pokrokovú technológiu, ktorá sa nám ponúka priamo na striebornom tanieri. Stačí nám, aby sme si ju jednoducho zobrali skôr, ako to urobí niekto iný.“

„Dovoľte, pán senátor,“ odvážil sa nesmelo namietnuť generál, „moji dvaja pomocníci si už vyskúšali, že naši dvaja sympatickí mimozemšťania nevyzerajú, že by sa im chcelo s nami spolupracovať.“

„Povedzme rovno, že nás nabili,“ dodal tlsťoch a pomasíroval si koleno.

„Viem si predstaviť, ako ste sa k nim priblížili,“ odpovedal senátor s miernym úsmevom. „Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo udržiavali také milé a láskavé vzťahy s doktorkou a s plukovníkom Hudsonom?“

„Aby som pravdu povedal, zdalo sa nám to dosť čudné,“ odpovedal generál, „správali sa tak, ako keby sa poznali už veľmi dlho.“

„Ja si naopak myslím, že boli jednoducho srdečnejší a priateľskejší ako vy.“

„Nuž, fakt sme neboli veľmi láskaví.“

„To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ zhrnul senátor. „Teraz sa musíme skoncentrovať na ďalšiu úlohu. Vy dvaja nájdite plukovníka a jeho kamarátku. Nesmiete ich stratiť z očí ani na okamih. Máte k dispozícii dosť prostriedkov aj fondov. Ďalšie chyby vám už neodpustím.“

„Kto mu teraz povie, že tí dvaja išli na výlet okolo zemegule?“ šepkal tlsťoch do ucha tomu chudému, no vzápätí zastonal od bolesti spôsobenej kopancom, ktorý mu uštedril jeho druh.

„Vy, plukovník, ma prídete zobrať na letisko.“

„Prídete sem osobne?“ zvolal prekvapený vojak.

„Nenechám si ujsť túto udalosť za nič na svete. Ak je to ich pristávacia základňa, budú sa tam musieť vrátiť, ale tentokrát im pripravíme pekný uvítací výbor. S pokynmi vás oboznámim po ceste. Všetkým prajem veľa úspechov v práci,“ a s tým ukončil rozhovor.

Senátor ostal ešte chvíľu pozorovať monitor pred sebou, ktorý po ukončení prenosu ešte zobrazoval sériu nádherných snímok z púšte v Arizone zobrazujúce sa postupne v rámci prezentácie. Potom, ako keby ho niekto náhle prebudil, vstal, stlačil tlačidlo interného telefónu na stole a prísne povedal: „Dajte pripraviť moje lietadlo a zavolajte môjho šoféra. Chcem odletieť maximálne tak o hodinu.“

Kozmická loď Theos – Dar

„Musíme sa vrátiť dolu,“ povedal plukovník dvom mimozemšťanom. „Musím vybaviť niekoľko telefonátov a neverím, že sa to dá urobiť odtiaľto.“

„Nebol by som si taký istý,“ odpovedal s úsmevom Azakis. „Pozri, keď sa do toho dá náš Petri, dokáže veci, ktoré si nevieš ani predstaviť,“ a ťapol kamaráta po pleci.

„Kľud, kľud,“ odpovedal Petri a zamával rukami vo vzduchu. „V prvom rade, čo je to ten „telefonát“, môžeš mi vysvetliť?“

Jack sa trochu začudoval nad otázkou, ktorá sa mu zdala dosť hlúpa, obrátil sa smerom k Elise, ktorá najprv pokrčila plecami, že nevie, čo to má znamenať, no ihneď potom ukázala na vrecko plukovníka a povedala: „Tak mu ukáž svoj mobil, nie?“

Jack rýchlym gestom vybral z vrecka svoj smartfón. Bol to model touch-screen, no nie z tých najnovších. Nikdy sa nesnažil sledovať módu a mať posledný výkrik módy. Uprednostňoval prístroj, ktorý dobre poznal, a nestrácal vždy čas s oboznamovaním sa s novými funkciami.

„Nie som technik,“ povedal Jack ukazujúc mobil mimozemšťanovi, „ale táto vec nám umožňuje rozprávať sa s inou osobou, ktorá má svoj podobný prístroj, no a robí sa to jednoduchou voľbou čísla na klávesnici.“

Petri zobral telefón a pozorne si ho prezeral. „Musí to byť prenos od jednej jednotky k druhej, podobne ako to robia aj naše prenosné vysielače.“

„S jediným rozdielom,“ dodala Elisa, „že pri každom použití to z nás ťahá kopec peňazí.“

Mysliac si, že vzhľadom na obmedzenú schopnosť používania jazyka, nedokáže rozlíšiť všetky poznámky a prirovnania, Petri sa rozhodol ignorovať posledné slová o „ťahaní peňazí“ a sústredil sa na predmet, ktorý mal v ruke. „Budem potrebovať trochu času, aby som pochopil, ako funguje.“

„Pokojne, neponáhľaj sa,“ komentovala to ironicky nespokojná Elisa, „nič sa nedeje, iba nám na hlavu padá planéta.“

Petri na ňu znovu prekvapene pozrel, ale keďže ani teraz nepochopil úplne, čo tým chcela povedať, rozhodol sa nereagovať. Pokrčil plecami a vliezol do najbližšieho modulu na interný presun, ktorý po pár sekundách zmizol.

„Takže, za predpokladu, že bude možné použiť mobil aj odtiaľ, ako chceš pokračovať?“ opýtala sa Elisa a ešte stále sa preberala zo slabosti, ktorá ju postihla v dôsledku nedostatku kyslíka a emócií, ktoré prežila v posledných hodinách.

„Najprv mi napadlo kontaktovať senátora Prestona, priameho nadriadeného generála Campbella. Potom, keďže mi na tejto osobe vždy niečo vadilo, rozhodol som sa pre inú cestu, ako sa dostať k prezidentovi.“

„Myslíš, že do toho môže byť zapletený aj on?“

„Tí dvaja mi nikdy nepovedali úplnú pravdu. Povráva sa, že Preston je zamiešaný dokonca so obchodu s výrobcami zbraní, a tie osoby nie sú celkom čisté. Neverím mu.“

„Takže?“

„Takže sa obrátim rovno na admirála Benjamina Wilsona. Niekoľko rokov bol prezidentovou pravou rukou a bol aj dobrým priateľom môjho otca.“

„Bol?“

„Bohužiaľ, môj otec pred dvoma rokmi umrel.“

„To mi je ľúto...,“ zašepkala Elisa a pohladkala mu ľavé rameno.

„Keď som bol malý, sedával som Wilsonovi na kolenách. Je to jedna z osôb, ktorým bezvýhradne verím.“

„Neviem, čo povedať. Aj keď s ním máš vynikajúce vzťahy, neverím, že bude jednoduché povedať mu takéto novinky po telefóne.“

„Môžem mu poslať nejaké fotky jeho mesta s výhľadom odtiaľ zhora.“

„S našimi senzormi s krátkym dosahom,“ poznamenal Azakis, ktorý stál až doteraz opodiaľ, „mu môžeme v reálnom čase povedať, aký je jeho pulz.“

„Nežartuj, prosím ťa,“ zvolala Elisa a ohnala sa rukou.

„Neveríš mi? Tak pozeraj.“

Azakis, prostredníctvom O^COM, zobrazil na obrovskej obrazovke výhľad zhora na doktorkin základný tábor. O niekoľko sekúnd sa obraz zväčšil tak, že na obraze ostal iba stan s laboratóriom.

„To, čo vidíte...“

„To je môj stan,“ zvolala Elisa, ešte kým Azakis stihol dokončiť vetu.

„Presne. A teraz pozerajte.“

Naraz sa zdalo, že strecha stanu zmizla a pred nimi sa objavili všetky predmety, ktoré boli v stane.

„Môj stôl, moje knihy... neuveriteľné.“

„Keby bol niekto vnútri, mohol by som vám ukázať teplo generované jeho krvným obehom, takže by som mohol vypočítať jeho pulz.“

Spokojný so svojou ukážkou sa mimozemšťan začal hrdo prechádzať po miestnosti.

Plukovník, ktorý sa ešte stále úplne neprebral z prekvapenia, naraz zvolal: „Ako to... „keby tam niekto bol“? Tam by predsa mal niekto byť. Kde, dočerta, skončili dvaja väzni?“

Elisa sa priblížila k obrazovke, aby sa pozrela lepšie. „Možno ich premiestnili. Môžete sa pozrieť aj na zvyšok tábora?“

„Žiadny problém.“

O niekoľko sekúnd začal Azakis s panoramatickým prehliadaním celého tábora. Senzory skúmali celú plochu tábora, ale po tých dvoch nikde ani stopy.

„Museli ujsť,“ skonštatoval lakonicky plukovník. „To znamená, že si ich čoskoro znova nájdeme na krku. Našťastie, aspoň generála odviezli moji muži. Títo traja by boli schopní ešte všeličo vyparatiť.“

„Nie je to dôležité,“ povedala Elisa. „Teraz musíme vyriešiť dôležitejšie veci.“

Ešte ani neukončil vetu, keď sa otvorili dvere modulu na interný prenos. Ladným krokom z nich vystúpila príťažlivá dievčina. V ruke držala úplne transparentnú tácku, na ktorej boli poukladané farebné nádoby.

„Páni,“ oznámil slávnostne Azakis a zoširoka sa usmial. „Predstavujem vám najočarujúcejšieho dôstojníka celej galaxie.“

Jack, ktorému od prekvapenia spadla sánka, dokázal iba zakoktať „dobrý deň“, no hneď nato dostal dobre zasadenú ranu lakťom medzi desiate a jedenáste pravé rebro.

„Vitajte na palube,“ povedala dievčina angličtinou s čudným prízvukom, „myslím, že ste vyhladli. Priniesla som vám niečo na jedenie.“

„Ďakujem, ste veľmi láskavá,“ odpovedala Elisa a pohľadom prepaľovala svojho chlapa.

Dievčina už nepovedala ani slovo. Položila tácku na konzolu po ich ľavej strane, usmiala sa a po niekoľkých sekundách znovu zmizla v tom istom module, ktorým prišla.

„Pekná, však?“ poznamenal Azakis pozerajúc na plukovníka.

„Pekná? Kto? O čom hovoríš?“ poponáhľal sa s odpoveďou Jack, pretože ešte vždy cítil ranu v rebrách.

Azakis sa schuti rozosmial a potom gestom ruky pozval dvoch pozemšťanov, aby sa ponúkli.

„Čo to len je?“ mrmlala Elisa, kým úplne neelegantným spôsobom ovoniavala jedlá.

„Pečeň Nebir“, poponáhľal sa s vymenúvaním mimozemšťan, „kotleta Hanuk a varené korienky Hermes, všetko doplnené, povedzme, „energetickým“ nápojom.“

V reštaurácii Masgouf to bolo niečo celkom iné,“ komentovala lakonicky Elisa. „Ale ja som hladná ako vlk a tak niečo predsa len ochutnám.“

Uchytila kus kotlety rukami a bez veľkých problémov ju začala obhrýzať až do kosti. „Dúfam, že nás z toho nerozbolí brucho, však, Zak? Ochutnaj ju aj ty, zlato. Chuť je trochu zvláštna, ale nie je to zlé.“

Plukovník, ktorý sa s údivom pozeral na Elisu, ktorá bez akýchkoľvek problémov ochutnávala všetky tie zvláštne jedlá z tácky, iba zafrflal: „Nie, nie, ďakujem. Nie som hladný.“

Jeho pozornosť, naopak, upútala zvláštnosť tácky a nádob slúžiacich ako taniere. Chytil jednu nádobu jasnej červenej farby a pozoroval jej konzistenciu. Nádoba bola zvláštna a, čo bolo skutočne čudné, bola úplne studená. Bola chladnejšia ako by si ju predstavoval, ale jedlo vnútri bolo horúce. Špičkou ukazováka prešiel po celom povrchu. Bol neuveriteľne hladký, ale materiál nevyzeral ani ako kov ani ako plast. Na druhej strane, ako by mohla byť nádoba z plastu? Plast používali na iné účely. Čo však bolo skutočne čudné, napriek dokonalosti vonkajšieho opracovania, povrch vôbec nič neodrážal. Tento čudesný materiál úplne pohlcoval svetlo. Priblížil sa uchom k hladkému povrchu a začal naň opatrne poklepávať prostredníkom. Napočudovanie, nádoba nevydávala žiadny zvuk. Bolo to, ako keby udieral na veľkú vatovú guľu.

„Z čoho sú tieto zvláštne predmety?“ opýtal sa zvedavo. „A nádoby na jedlo? Vyzerajú všetky z rovnakého materiálu.“

Azakis, aj keď prekvapený čudnou otázkou, pristúpil aj on k tácke. Zobral do ruky druhú nádobu, táto bola svetlozelenej farby, a zdvihol ju až do výšky očí.

V skutočnosti to nie je skutočný „materiál“ vo vašom zmysle slova.“

„Ako to myslíš? Čo to znamená?“

„Čo zvyčajne používate vy na odkladanie jedál, kvapalín alebo hocičoho?“

„Nuž, zvyčajne na prenos materiálov používame lepenkové alebo drevené škatule. Na podávanie jedál kovové hrnce, keramické taniere a sklenené poháre, zatiaľ čo na prepravu a konzervovanie potravín a nápojov všeobecne plastové nádoby najrôznejších foriem.“

„Plast? Hovoríme o rovnakom plaste, ktorý zaujíma nás?“ opýtal sa vydesený Azakis.

„Myslím, že áno,“ odpovedal plukovník. „V skutočnosti sa plast stal jedným z najväčších problémov v oblasti kontaminácie našej planéty. Vy sami ste nám povedali, že ste ho našli všade obrovské množstvá.“ Urobil krátku pauzu a dodal: „Preto sa nám tak veľmi zapáčila vaša ponuka, že by ste si plast zobrali. Vyriešili by sme tým skutočne obrovitánsky problém.“

„Takže, ak som pochopil správne, vy používate plast ako nádoby a potom ho bez problémov vyhadzujete a znečisťujete všetky kúty planéty?“

„Presne tak,“ odpovedal Jack, čím ďalej, tým viac v rozpakoch.

„Ale to je bláznovstvo, absurdnosť. Vy sa predsa takto ničíte vlastnými rukami.“

„Nuž, ak pridáš aj smog z našich dopravných prostriedkov, z našich fabrík a zo systémov na generovanie energie, dokázali sme ešte niečo horšie. A to sme ešte nehovorili o rádioaktívnom odpade, ktorý ešte stále nevieme ako zneškodniť.“

„Ste nezodpovední blázni. Ničíte najkrajšiu planétu celej slnečnej sústavy. Bohužiaľ, je to aj naša vina.“

„Ako vaša?“

„Boli sme to my, kto pred približne stotisíc rokmi modifikoval vašu DNA. Darovali sme vám oveľa vyššiu inteligenciu než mali ostatné stvorenia na Zemi a vy, ako ste ju využili?“

„Využili sme ju na zničenie našej planéty.“ Jack rozprával so sklonenou hlavou, ako keď niekoho karhá pani učiteľka, že si neurobil úlohy. „Teraz ste sa však vrátili. Dúfam, že nám pomôžete napraviť škody, čo sme napáchali.“

„Nemyslím, že to bude ľahké,“ povedal Azakis, čím ďalej, tým viac rozhorčený, „vďaka analýze, ktorú urobil Petri o stave vašich oceánov, mohli sme zistiť, že množstvo rýb sa od našej poslednej návštevy znížilo o viac ako osemdesiat percent. Ako sa to mohlo stať?“

Jack sa chcel prepadnúť pod zem. „Neexistujú žiadne ospravedlnenia,“ dostal zo seba tichým hlasom. „Sme iba stádo arogantných, namyslených tvorov bez rozumu.“

Elisa, ktorá ticho počúvala Azakisa, prehltla posledný kus pečene Nebir, utrela si ústa opakom ruky a pokojne povedala: „Pozri, nie sme všetci takí, vieš?“

Mimozemšťan na ňu zvedavo pozeral, ale ona rozhodne pokračovala: „Takzvaní „mocní“ nás dostali do takéhoto stavu. Väčšina normálnych osôb bojuje každý deň za ochranu prostredia a všetkých foriem života, ktoré sú na našej milovanej planéte. Je ľahké prísť zďaleka, po tisíckach rokoch a hrať sa na moralistov. Aj keď ste nám dali inteligenciu, nenechali ste nám ani len jednu stranu návodu na jej použitie!“

Jack na ňu pozeral a pochopil, že sa do tej ženy úplne zamiloval.

Azakis ostal stáť s otvorenými ústami. Vôbec nečakal podobnú reakciu. Elisa, naopak, ostala odvážne stáť. „Ak nám chcete skutočne pomôcť, mali by ste nám čo najskôr poskytnúť všetky vaše technologické, lekárske a vedecké poznatky, aj preto, že na tejto planéte neostanete veľmi dlho.“

„Dobre, dobre. Nerozčuľuj sa,“ snažil sa ju mierniť Azakis, „zdá sa mi, že sme vám bez váhania podali pomocnú ruku, alebo nie?“

„Máš pravdu. Prepáč. V podstate ste si mohli jednoducho zobrať svoj plast a vrátiť sa odkiaľ ste prišli bez toho, že by ste nás vôbec pozdravili a riskovali život spolu s nami.“

Elisa skutočne oľutovala svoj výbuch a preto, aby trochu odľahčila situáciu, povedala veselo: „Jedlo však bolo skutočne výborné!“ Potom podišla k mimozemšťanovi a pozerajúc naňho zdola povedala: „Prepáč, nemala som tak hovoriť.“

„Neobávaj sa, veľmi dobre chápem a aby som ti ukázal, že ti nič nezazlievam, darujem ti toto.“

Elisa nastavila otvorenú dlaň a Azakis jej na ňu položil maličký tmavý predmet.

„Ďakujem, čo to je?“ opýtala sa zvedavo.

„To je riešenie na vaše problémy s plastom.“