Skríženie S Nibiru

Kozmická loď Theos – Superfluidum

Obraz predmetu, ktorý Petri umiestnil do priestoru medzi Kodon a Zem, oboch pozemšťanov úplne ohromil.

„A toto má byť čo?“ opýtala sa zvedavo Elisa, ktorá sa približovala, aby si neznámy predmet prezrela zblízka.

„Ešte sme tomu nedali oficiálne meno.“ Petri preniesol ten zvláštny predmet do popredia a, pozerajúc na doktorku, dodal, „možno by si to mohla pomenovať ty.“

„Keď mi vysvetlíš, čo to je a na čo slúži, možno by som aj mohla skúsiť.“

„Naši vedci sa venujú tomuto projektu už dosť dlho.“ Petri si skrížil ruky za chrbtom a začal sa pomaly prechádzať po miestnosti. „Toto zariadenie je výsledkom série štúdií, ktoré, aspoň čiastočne, presahujú moje vedecké kompetencie.“

„A môžem vás uistiť, že sú ďalekosiahle,“ dodal Azakis a potľapkal priateľa po pleci.

„Stručne povedané, je to určitý antigravitačný systém. Zakladá sa na princípe, ktorý je, ako som už povedal, zatiaľ vo fáze výskumov, ale ktorý sa môžem pokúsiť opísať niekoľkými jednoduchými vetami.“

„Myslím, že by to bolo užitočné,“ poznamenala Elisa. „Nezabúdaj, že patríme k druhu, ktorý sa, v porovnaní s vami, môže považovať za nedostatočne vyvinutý.“

Petri mierne prikývol. Pristúpil bližšie k trojrozmernému modelu zvláštneho predmetu a pokojne pokračoval s vysvetľovaním. „Toto tu, čo si predtým nazvala „plávacie koleso“ sa v geometrii nazýva toroid. Rúrkovitý prstenec je dutý, zatiaľ čo to, čo by sme mohli nazvať ako „diera v strede“ obsahuje hnací a riadiaci systém.“

„Zatiaľ všetko jasné,“ povedala Elisa, stále viac vzrušená.

„Veľmi dobre. Teraz sa pozrieme na princíp fungovania systému.“ Petri pootočil model toroidu a ukázal im vnútorný prierez. „Prstenec sa naplní plynom, zvyčajne je to istý izotop hélia, vychladeným na teplotu blízku absolútnej nule, kedy plyn zmení skupenstvo a premení sa na kvapalinu s veľmi špecifickými vlastnosťami. Prakticky možno povedať, že jej viskozita bude takmer nulová, takže tečie bez toho, že by vznikalo nejaké trenie. My túto vlastnosť voláme supertekutosť.“

„Počkaj, začínam strácať súvislosti,“ podotkla smutne Elisa.

„Tak ešte jednoduchšie. Tento plyn v kvapalnom stave, vhodne podnecovaný štruktúrou prstenca, sa dokáže pohybovať vnútri bez najmenších problémov, rýchlosťou približujúcou sa rýchlosti svetla, pričom si dokáže udržať túto rýchlosť teoreticky nekonečnú dobu, teda, dá sa povedať, že navždy.“

„Úžasné,“ poznamenal Jack, ktorý nechcel stratiť ani slabiku z vysvetľovania.

„Dobre, myslím, že som to pochopila,“ dodala Elisa. „Ale ako dokáže táto zostava pôsobiť proti vzájomnej gravitačnej príťažlivosti medzi dvoma planétami?“

„Tu sa veci značne komplikujú,“ odpovedal Petri. „Povedzme, že rotácia superfluida rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla generuje zakrivenie časopriestoru, kontinua okolo neho, čo spôsobuje antigravitačný účinok.“

„Do prdele,“ zvolala Elisa. „Môj staručký profesor fyziky sa bude určite obracať v hrobe.“

„A nielen on, moja drahá,“ dodal plukovník. „Ak som to pochopil správne, títo dvaja páni sa nám snažia vysvetliť, že musíme prehodnotiť niektoré teórie a koncepty, ktoré sa naši vedci snažili analyzovať a študovať celý svoj život. Princíp proti gravitácii bol teoreticky preskúmaný už niekoľkokrát, ale nikto ho nikdy skutočne nedokázal. Tu, pred nami,“ a ukázal prstom na zvláštny predmet, „máme konečne dôkaz o tom, že je to skutočne možné.“

„Ja by som nerobil náhle uzávery,“ povedal Azakis, schladiac tak plukovníkovo nadšenie. „Musím vám povedať, že s touto vecou sme nikdy nerobili pokusy na objektoch s rozmermi dosahujúcimi veľkosť planét, lepšie povedané, vyskúšali sme to pred dvoma cyklami, ale nedosiahli sme výsledky, aké sme si predstavovali. Okrem toho, mohli by sa vyskytnúť neočakávané udalosti a …“

„Ako vždy, len kuvikáš,“ povedal Petri, prerušiac svojho kamaráta. „Mechanizmus bol dokázaný už niekoľkokrát. Aj naša loď v podstate čiastočne využíva tento princíp na svoj pohon. Buďme optimistickí.“

„Ďalším dôvodom je, že vlastne nemáme alternatívy, alebo sa mýlim?“ opýtala sa skleslo Elisa.

„Nanešťastie, myslím, že skutočne nemáme alternatívy,“ odpovedal neveselo Petri a mierne sklonil hlavu. „Jedinou vecou, ktorej sa skutočne obávam, je, že vzhľadom na malé rozmery nášho toroidu nedokážeme úplne absorbovať všetky účinky gravitačného priťahovania a určitá časť gravitácie aj tak dokáže vykonať svoje dielo.“

„Chceš tým povedať, že táto vec by aj tak nestačila na zabránenie katastrofe?“ opýtala sa Elisa približujúc sa k mimozemšťanovi.

„Možno nie úplne,“ odpovedal Petri a o krôčik ustúpil. „Z mojich výpočtov vyplýva, že z tejto pasce by mohlo uniknúť približne desať percent gravitónov.“

„Takže by to mohla byť nakoniec aj tak zbytočná námaha?“

„Nie, to vôbec nie,“ odpovedal Petri. „Znížime účinky o deväťdesiat percent. Budeme musieť zvládnuť iba málo.“

„Nazveme to „Newark“,“ povedala spokojne Elisa. „A teraz do roboty, sedem dní ubehne ako voda.“

Letecká základňa Camp Adder – Únik

Dve zvláštne osoby, ešte stále oblečené ako beduíni, práve vošli do svojej skrýše v meste, keď ich pozornosť upútal slabý prerušovaný zvuk z laptopu, ktorý ostal zapnutý na stole v obývačke.

„Kto to je, dočerta?“ opýtal sa podráždene chudý.

Tlsťoch, čím ďalej, tým viac krívajúci, sa priblížil k počítaču, a po zadaní komplikovaného hesla, povedal „Je to správa zo základne.“

„Budú chcieť poznať výsledky operácie.“

„Daj mi sekundu, aby som to dekodifikoval.“

Na obrazovke sa najprv zjavili nezrozumiteľné znaky, potom, po zadaní kombinácie kódov sa začala pomaly zobrazovať správa.

Generál bol zajatý a odvedený na leteckú základňu Camp Adder. Vyžaduje sa operácia na okamžité vyslobodenie.

„Do riti,“ zvolal tlsťoch, „už sa to dozvedeli!“

„Do hája, ako to dokázali?!“

„Nuž, určite majú priame kanály. Tým nič neunikne.“

„A podľa nich, čo by sme tak asi mali urobiť?“

„Čo ja viem? Tu hovoria iba to, že ho máme ísť vyslobodiť.“

„Takí dolámaní, ako sme teraz? No, ja to teda nevidím veľmi ružovo.“

Chudý a vysoký si pritiahol stoličku, otočil ju o deväťdesiat stupňov a jojkajúc a vzdychajúc sa sťažka posadil. „No, už len to nám chýbalo.“

Oprel si jeden lakeť o hladkú dosku a zahľadel sa z okna, ktoré bolo pred ním. Všimol si, že sklá boli dosť špinavé a že na tom pravom bola prasklina ťahajúca sa po takmer celej jeho dĺžke.

Naraz sa pozrel na svojho kamaráta a s úškrnom povedal: „Dostal som nápad.“

„Vedel som to, už poznám ten pohľad.“

„Choď po lekárničku, nech sa ti pozriem na tú hrču, čo máš na hlave.“

„Aby som pravdu povedal, viac sa obávam o zápästie. Dúfam, že nie je zlomené.“

„Neboj sa, napravím ti ho. Za mlada som chcel byť veterinárom.“

Ani nie po hodine a po obrovských dávkach analgetík a po tube hojivých mastí boli dvaja spolubojovníci ako vymenení.

Chudý sa na seba pozeral do zrkadla zaveseného na stene pri vchodových dverách a poznamenal: „Teraz môžeme pokračovať,“ a vošiel do spálne. O chvíľu z nej vyšiel a v rukách držal dve dokonale vyžehlené americké vojenské uniformy.

„A tie si kde zobral?“ opýtal sa udivený tlsťoch.

„Sú súčasťou núdzovej výbavy, ktorú mám so sebou. Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“

„Ty si úplný blázon,“ komentoval to tlsťoch, krútiac hlavou. „A čo s nimi budeme robiť?“

„Tu je plán,“ odpovedal spokojne chudý a pohodil druhovi uniformu veľkosti XXL. „Ty budeš generál Richard Wright, šéf super tajnej vládnej agentúry, o ktorej nikto nesmie nič vedieť.“

„Jasné, je predsa super tajná. A ty?“

„Ja budem tvoja pravá ruka. Plukovník Oliver Morris. K vašim službám, pane.“

„Takže som tvoj nadriadený. Až teraz sa mi to naozaj veľmi páči.“

„Len si nezvykaj, jasné?“ odpovedal chudý so zdvihnutým ukazovákom. „A toto sú naše dokumenty s príslušnými služobnými preukazmi.“

„Uf. Vyzerajú fakt ako pravé.“

„A to ešte nie je všetko, kamarát,“ a ukázal mu hlavičkový papier podpísaný priamo plukovníkom Jackom Hudsonom. „Toto je oficiálna žiadosť o prevzatie väzňa za účelom jeho premiestnenia na „bezpečnejšie“ miesto.“

„A to si kde zobral?“

„Vytlačil som si ju, kým si bol v sprche. Čo si si myslel, že iba ty vieš čarovať s počítačom?“

„Nenachádzam slov. Vyzerá ešte lepšie ako originál.“

„Vojdeme na základňu a prevezmeme generála. Ak by namietali, môžeme povedať, nech zavolajú priamo plukovníka Hudsona. Nemyslím, že mu vo vesmíre bude fungovať mobil,“ a obaja sa hlasno rozosmiali.

Po približne jednej hodine, keď sa slnko už schovalo za vysokou dunou, vojenský džíp s plukovníkom a s generálom v dôsledne upravených uniformách, zastavil pred závorou pri vstupe na vojenskú základňu Imam Ali alebo Camp Adder, ako ju prekrstili americkí vojaci počas vojny v Iraku. Z obrnenej strážnej búdky vyšli dvaja vojaci ozbrojení až po uši a rýchlo sa blížili k vozidlu. Ďalší dvaja, stojaci opodiaľ, mierili na pasažierov zbraňami.

„Dobrý večer, plukovník,“ povedal najbližší vojak po salutovaní. „Môžete mi ukázať svoje dokumenty?“

Chudý a vysoký plukovník na mieste vodiča nepovedal ani slovo. Vytiahol z vnútorného vrecka saka žltú obálku a podal ju vojakovi. Ten si ich pozorne prezrel, párkrát zasvietil baterkou do tvárí plukovníka aj generála. Generál cítil, ako mu po čele steká kvapka potu, od hrče na nos, potom kvapla na tretí gombík saka, neuveriteľne napnutý na obrovskom bruchu.

„Plukovník Morris a generál White,“ povedal vojak a znovu zasvietil do plukovníkovej tváre.

„Wright, generál Wright!“ odpovedal rozhodne a namrzene chudý plukovník. „Čo neviete čítať, seržant?“

Seržant, ktorý priezvisko generála skomolil naschvál, sa mierne usmial a povedal: „Odprevadia vás. Nasledujte tamtých mužov,“ a gestom ukázal dvom vojakom, aby odprevadili návštevníkov do väzenia.

Plukovník naštartoval a pomaly sa pohol za nimi. Neurobil ani desať metrov, keď za chrbtom začul: „Pane, stojte!“

Tým dvom vo vozidle zamrzla krv v žilách. Ostali nehybne stáť a po chvíľke, ktorá sa im zdala nekonečnou, hlas pokračoval: „Zabudli ste si zobrať svoje dokumenty.“

Korpulentný generál sa zhlboka nadýchol, až sa mu takmer utrhli všetky gombíky.

„Ďakujem, seržant,“ poďakoval chudý a natiahol ruku smerom k vojakovi. „Starnem rýchlejšie, ako by som chcel.“

Znovu sa pohli a džípom sledovali dvoch vojakov kráčajúcich pred nimi, ktorí ich odviedli rýchlo k vchodu nízkej ošarpanej budovy. Mladší vojak zabúchal na bránu a vošiel bez toho, že by čakal na odpoveď. Po chvíľke sa v bráne objavil úplne holohlavý černoch s prísnou tvárou a s výložkami seržanta. Zasalutoval a povedal: „Pán generál, pán plukovník, prosím, poďte ďalej.“

Dvaja dôstojníci odpovedali na pozdrav a snažiac sa ignorovať bolesti, ktoré sa začali znovu ozývať, vystúpili z vozidla a vošli dnu.

„Seržant,“ povedal rozhodne chudý plukovník, „máme tu písomný rozkaz od plukovníka Hudsona, ktorým nás poveruje prevziať generála Campbella,“ a podal mu žltú obálku.“

Mohutný seržant ju otvoril, chvíľku bez slova čítal. Potom sa svojimi čiernymi očami skúmavo pozrel do očí plukovníka a povedal: „Budem to musieť overiť.“

„Nech sa páči,“ pokojne odpovedal dôstojník.

Obrovský černoch vytiahol zo zásuvky písacieho stola ďalší list a pozorne ho porovnal s tým, ktorý mal v ruke. Znovu sa zahľadel na plukovníka a bez toho, že by prejavil nejaké emócie, dodal: „Podpis sa zhoduje. Nemáte nič proti tomu, ak mu zavolám?“

„Je to vaša povinnosť. Ale poponáhľajme sa, prosím. Už sme stratili dosť času,“ odpovedal chudý plukovník a tváril sa, že začína strácať trpezlivosť.

Seržant na to vôbec nedbal, z vrecka uniformy vytiahol svoj mobil, vyťukal číslo a čakal.

Dvaja dôstojníci zadržali dych, až kým vojak po stlačení tlačidla na mobile, lakonicky nepoznamenal: „Mimo dosahu.“

„Takže, seržant, pohneme sa konečne?“, ozval sa dôstojník rozhodne prísnejším hlasom ako predtým. „Nemôžeme tu čakať celú noc.“

„Choď po generála,“ nariadil veľký seržant jednému z vojakov, ktorí priviedli dôstojníkov.

Po niekoľkých minútach sa na prahu dverí za seržantom objavil úplne holohlavý chlap s obrovskými fúzmi a sivým obočím nad živými očkami. Mal na sebe uniformu s generálskymi výložkami, ale na pravej výložke chýbala jedna z hviezd. Na rukách mal putá a vojak za ním naňho mieril zbraňou.

Pri pohľade na našich dvoch dôstojníkov ním trhlo, no okamžite sa zorientoval, ostal ticho a tváril sa čo najsmutnejšie.

„Ďakujem, vojak,“ povedal chudý plukovník, vyťahujúc z vrecka svoju Berettu M9. „Teraz si toho ničomníka zoberieme na starosť my.“

Kozmická loď – Akčný plán

„Nie je to vzrušujúce vedieť, že to budeme práve my dvaja, kto zachráni Zem, láska moja?“ opýtala sa Elisa, dívala sa pritom plukovníkovi do očí ako pradúca mačička a uchytila ho za ruku.

„To ako myslíš, že „Láska moja“? Nezdá sa ti, že preháňaš?“ ozval sa Jack a zamračil sa pritom.“

Elisa až nadskočila a až keď sa plukovník usmial a pohladil ju po líci, pochopila, že si z nej uťahoval. „Hnusák jeden! Už nikdy viac si zo mňa nerob žarty, ináč uvidíš...,“ a udrela ho do hrudníka.

„No tak, už sa nezlosti,“ pošepkal jej Jack a jemne si ju privinul k sebe. „Dobre, bol to hlúpy žart, uznávam. Už to viac neurobím.“

To nečakané objatie zapôsobilo na doktorku upokojujúco. Cítila, ako sa dovtedy nahromadené napätie začalo topiť ako lanský sneh. Po všetkom, čo sa stalo v posledných hodinách, to bolo práve to, čo potrebovala. Odovzdala sa do jeho rúk, pomaly zatvorila oči, oprela si hlavu o jeho statnú hruď a úplne sa uvoľnila.

Azakis sa medzitým vsunul do ešte stále príliš úzkej kabíny H^COM a čakal na odpoveď na svoju žiadosť o komunikáciu, ktorá sa mala zjaviť na holografickom paneli pred ním.

Zo stredu obrazovky pred ním sa šírili pestrofarebné vlny podobné vlnám na jazere, keď doň hodíte kameň. No o chvíľu začali vlny miznúť a namiesto nich sa zjavili rysy vekom poznačenej tváre jeho nadriadeného Starešinu.

„Azakis,“ oslovil ho s náznakom úsmevu starec a pomaly zdvihol na pozdrav aj kostnatú ruku. „Čo môže pre teba urobiť tento starec?“

„Dvom pozemšťanom sme odhalili pravdu.“

„Tak to bolo skutočne odvážne,“ poznamenal Starešina a podoprel si bradu. „Ako to zobrali?“

„Nuž, povedzme, že po začiatočnom zdesení reagovali celkom dobre.“ Azakis urobil krátku prestávku a potom vážne pokračoval: „Navrhli sme im použiť náš toroid so superfluidom.“

„Toroid?“ zvolal starec na obrazovke a náhle vyskočil na nohy ako mladík. „Veď ešte neboli urobené všetky skúšky. Pamätáš sa, čo sa stalo poslednýkrát, však? S tou hračkou by sme mohli vytvoriť nekontrolovanú gravitačnú fluktuáciu a, okrem toho, existuje riziko, že by sa mohla vytvoriť dokonca aj čierna diera.“

„Viem. Viem to veľmi dobre,“ odpovedal skleslo Azakis. „Ale, na druhej strane, nevidím alternatívu. Ak tentokrát nepoužijeme drastické prostriedky, prechod Kodonu by pre pozemšťanov mohol mať fatálne dôsledky.“

„Aký je tvoj plán?“

„Skríženie obežných dráh oboch planét sa odhaduje o menej ako sedem dní. Mal by si dať pripraviť toroid a dať mi ho dopraviť sem niekoľko dní predtým.“

„Vieš, že nemáme veľa času.“

„Musíš mi nechať nejakú rezervu na jeho umiestnenie, konfiguráciu a procedúru na jeho aktiváciu.“

„Mám nejakú zlú predtuchu,“ povedal Starešina a prešiel si rukou po bielych vlasoch.

„Petri je so mnou. Všetko dobre dopadne.“

„Ste dvaja šikovní chlapci, nemám o tom žiadne pochybnosti, ale dávajte veľký pozor. Hentá vec by sa mohla premeniť na neľútostnú zbraň.“

„Snaž sa nám ho dopraviť včas, zvyšok si už berieme na starosť my. Neobávaj sa.“

„Dobre, budem ťa kontaktovať hneď, len čo bude všetko pripravené. Veľa šťastia.“

Tvár nadriadeného zmizla z monitora, na ktorom sa znovu zobrazovali rovnaké pestrofarebné vlny ako predtým.

Azakis sa pomaly zdvihol z nepohodlného kresielka a chvíľku len tak postával s rukami opretými o pult. Mysľou sa mu preháňalo tisíc myšlienok, po chrbte mu prebehli zimomriavky a naraz mal taký neurčitý pocit, že sa hrnú do poriadnej šlamastiky.

„Zak,“ zvolal veselo jeho priateľ, keď ho uvidel vynoriť sa z kabíny H^COM. „Čo hovorí starý?“

Azakis sa ponaťahoval a potom pokojne povedal: „Dal nám svoje požehnanie. Ak pôjde všetko podľa plánov, budeme mať toroid, alebo, ako ho voláme teraz, Newark, presne deň pred skrížením dráh.“

„Dúfajme len, že to zvládneme. Nebude ľahké nakonfigurovať hentú vecičku za takú krátku dobu.“

„Čoho sa obávaš, kamarát?“ odpovedal s náznakom úsmevu Azakis „V najhoršom prípade otvoríme priestorovo časovú odchýlku, ktorá vcucne Zem, Kodon, Nibiru a všetky ostatné satelity jedným dychom.“

Dvaja pozemšťania, ktorí stáli opodiaľ, ale ktorým neušlo ani jedno vypovedané slovo rozhovoru, ostali ako skamenelí.

„Čo to hovoríš?“ hlesla Elisa hľadiac na nich rozšírenými očami. „Priestorovo časová odchýlka? Vcucnutie? Chceš tým povedať, že ak by tento plán nefungoval, boli by sme to my, kto by zapríčinil zničenie našej aj vašej populácie?“

„Nuž, minimálne riziko tu existuje,“ poznamenal pokojne Azakis.

„Minimálne riziko?! A to nám hovoríš len tak, s tým svojím pokojným výrazom na tvári? Ty musíš byť skutočne blázon a my ešte väčší.“

„Upokoj sa, zlatko,“ zasiahol Jack, uchopil ju za plecia a pozeral sa jej rovno do očí. „Sú oveľa šikovnejší a múdrejší ako my a ak sa rozhodli pre túto cestu, nemôžeme robiť nič iné, iba s nimi súhlasiť a pomáhať im zo všetkých síl.“

Doktorka si zhlboka vzdychla a povedala: „Musím si sadnúť. Tento deň bol veľmi náročný. Ak to pôjde takto aj ďalej, tak to nevydržím.“

Jack ju chytil pod pazuchu a odviedol ju k najbližšiemu kresielku. Elisa si naň s povzdychom unavene sadla.

„Možno sme príliš znížili obsah kyslíka vo vzduchu,“ pošepkal Azakis svojmu druhovi.

„Snažil som sa, aby ovzdušie čo najviac vyhovovalo im aj nám, aby sme si nemuseli nasadzovať tie nepríjemné respirátory.“

„Viem, kamarát, ale mám taký pocit, že oni tým dosť trpia.“

„Dobre, upravím zmes. My sa prispôsobíme ľahšie.“

Plukovník však vyzeral, že mu to vôbec nevadí a bol čulejší ako kedykoľvek predtým. Dobrodružstvo a riziko predstavovali jeho každodenný chlieb a v podobných situáciách sa cítil ako ryba vo vode. „Dobre,“ riekol a presúval sa priamo pod trojrozmerný obraz štruktúry Newark, ktorý ešte stále majestátne trónil uprostred izby. „Táto vec by nás mohla všetkých zachrániť alebo viesť k totálnej záhube.“

„Veľmi stručná, ale účinná analýza,“ komentoval jeho slová Azakis.

„Teraz však,“ povedal plukovník vážnym a hlbokým hlasom, „myslím, že nastal čas, aby sme o blížiacej sa katastrofe upovedomili celú planétu.“

„A ako to chceš urobiť?“ opýtala sa Elisa zo svojho kresielka. „Zdvihneme telefón, zavoláme amerického prezidenta a povieme mu: „Dobrý deň, pán prezident, viete, stretli sme dvoch mimozemšťanov a tí nám povedali, že o niekoľko dní priletí jedna planéta, ktorá nás úplne zmetie zo sveta?“

„Nuž, pokiaľ by sme to urobili takto, zistili by si odkiaľ voláme, prišli by si po nás a dali by nás zavrieť do blázinca. Minimálne do blázinca,“ odvetil Jack s úsmevom.

„Nemáte nejaký globálny komunikačný systém, podobný našej Sieti?“ opýtal sa zvedavý Petri plukovníka.

„Sieť? Čo tým myslíš?“

„Je to systém všeobecného vzájomného prepojenia, ktorý dokáže uložiť do pamäti a distribuovať Poznanie na planetárnej úrovni. Máme k nej prístup úplne všetci, samozrejme, každý má určenú vlastnú úroveň prístupu, a pripájame sa k nej prostredníctvom neurálneho systému N^COM, ktorý nám už pri narodení transplantujú priamo do mozgu.“

„Úžasné,“ zvolala ohromená Elisa a pokračovala: „V skutočnosti, aj my máme podobný systém. Voláme ho internet, ale, samozrejme, nie sme na vašej úrovni.“

„A nedal by sa ten váš „internet“ použiť na odoslanie správy do všetkých miest planéty?“ opýtal sa zvedavo Petri.

„No, nie je to také jednoduché,“ odvetila Elisa. „Mohli by sme zadať informácie do systému, poslať správy skupinám osôb, možno aj nejaké video, a snažiť sa rozoslať ich čo najskôr, ale nemyslím, že by tomu niekto veril a určite by sa informácia nedostala ku všetkým.“ Niekoľko sekúnd rozmýšľala a potom dodala: „Myslím, že jediným vhodným prostriedkom je stará dobrá televízia.“

„Televízia?“ opýtal sa Azakis. Potom, obrátiac sa k Petrimu, povedal: „Nebude to náhodou ten systém, čo sme použili na získanie snímok a filmov pri ceste sem?“

„Myslím, že je to práve to, Zak“ a s týmito slovami sa pustil do manipulovania s ovládačmi na centrálnom pulte. Po niekoľkých sekundách sa na obrovskej obrazovke zjavili niektoré predtým zaznamenané sekvencie. „Hovoríte o tomto?“

Rýchlo za sebou sa zjavovali rôzne filmy: reklamy, televízne noviny, futbalové zápasy, dokonca aj jeden starý film s Humphreym Bogartom.

„To je predsa Casablanca,“ zvolala očarená Elisa. „Kde ste to všetko našli?“

„Vaše vysielanie sa šíri aj do vesmíru,“ odpovedal pokojne Petri. „Museli sme trošku upraviť náš systém prijímačov, ale nakoniec sme tie signály zachytili.“

„A vďaka nim,“ dodal Azakis, „sme sa dokázali naučiť váš jazyk.“

„A dokonca aj ten strašne komplikovaný,“ poznamenal smutne Petri. „Skoro som sa zbláznil z tých obrázkov.“

„V každom prípade,“ prerušil ich plukovník, „je to práve to, o čom sme hovorili, ale ani o tomto nie som presvedčený, že by to bolo to najlepšie riešenie.“

„Prepáč, Jack“ zasiahla Elisa, nemyslíš, že je načase upozorniť, predovšetkým, tvojich nadriadených v ELSAD? Nakoniec, ak som nepochopila nesprávne, na čele tejto organizácie je predsa práve prezident Spojených štátov, nie?“

„A ty odkiaľ vieš takéto veci?“ namietol prekvapený plukovník.

„Ak ja mám svoje zdroje,“ povedala Elisa naoko dôležito, a zasmiala sa. Prameň vlasov jej padal na pravé líce.

„Aj u vás sú ženy takéto?“ opýtal sa Jack dvoch mimozemšťanov, ktorí scénu sledovali s prekvapeným výrazom na tvári.

„Ženy sú rovnaké v celom vesmíre, kamarát,“ odpovedal s úsmevom Azakis.

„Nuž,“ pokračoval plukovník po krátkom odbočení, „myslím, že máš pravdu. Takúto závažnú a znepokojujúcu novinu by mala oznámiť seriózna a dôveryhodná inštitúcia. Trošku sa obávam externých infiltrácií, do ktorých bol zapletený aj generál Campbell a tí dvaja, ktorí nás napadli. V skutočnosti bol mojím priamym nadriadeným práve generál, ale vyzerá to tak, že bol iba úplne skorumpovaným zradcom.“

„Takže to vyzerá tak, že nakoniec budeme musieť zavolať, ako sme hovorili na začiatku, však?“ ozvala sa doktorka.

„Možno sa to zdá absurdné, ale zrejme je to jediné riešenie.“