Buch lesen: «Incognito»
Bol som vo vytržení! — Myslíte si snád vy, ktorých jedine cveng zlata a sriebra rozveselí, že mi od voľakadial pár žltáčikov do vrecka prikvitlo? Alebo snáď vám v ríšach ideálov snívajúcim zaľúbencom napadne, že som ružový, zlatorezý list dostál? Či ma budete podľa sebä súdiť vy, ktorých jediným živlom sú rozkoše a zábavky, že ma niekam na veselú a nádhernú zábavu pozvali? Všetci ste na omyle, ač trocha — trocha by ste mohli mať i pravdu; no, ale počujte ma ďalej.
Nezapieram, žeby ma ponajprú lesk a cveng tých zlatých čertíkov nepotešil; ale do vytrženia priviesť — ej, to by ma už naskrze nemohol! Ale ja tu asnaď priveliké opovrhovanie zlata prezradzujem, aké hádam v srdci mojom miesta nemá! Napadá mi to staré: homo sum et humani nihil a me alienum esse puto t. j. po slovensky: som človek, a to síce človek devätnásteho stoletia — stoletia toho, v ktorom jedine peniaze panujú, v ktorom cveng zlata najmilšou je ušiam hudbou. V našom veku za peniaze všetko obdržíš; čím chceš, tým sa staneš; Rubeš o tom takto svedčí:
„Kto má hodně dvacetniků,
učeným hned pánem sluje,
ten má vtipu, krásnych zvyků,
umí víc než potřebuje.
Slovem, kdo má drobných dosti,
ten má samé zlaté cnosti;
Kdo však zlaté nemá cnosti,
ten je i nyní bez milosti,
i pod věncem bobkovým
vulgo — oslem hotovým!
Nuž ale, či to nebolo aj predošle tak, ako je dnes? Ja myslím, že je to starodávné porekadlo: kup sebe, habebis! No, tak to bolo aj predtým, len s tým maličkým rozdielikom, že predošle čo si si kúpil, to si aj mal; teraz ale, keď si aj kúpiš voľač, nenajdeš v kapse to, čo si chcel, bo len po kúpe ti bije do očú, ako ťa — ošidili. Ja znajúc všetky tyto spády zlého sveta, vätšiu váhu kladiem na rozum ako na všetky peniaze; že ale pod rozumom chytrosť rozumiem, to každý dobre vie. Ale keby mi predca niekto tak hŕbu tých žltáčikov nasypal, čiby som ozaj cele chladný ostal a neposkočil od radosti? Pod tou jedinou výminkou Vám materialistom popustiť môžem, keď si pomyslím, že moje vrecko nikdy ešte v mojom živote dukátamí plné nebolo, a tak ani neviem s istotou, akými asi citmí by ma to naplnilo, keďby som od razu plnou hrsťou ty žltáčiky rozsýpať mohol. Najlepšie by to bolo pravda oprobovať.
Ale ľubolist žeby ma bol do vytrženia priviedol — hádajú zaľúbenci. No, tí predca voľač šípä. List to bol — ale nie ľubosti lež zváci list a tak viac ako ľúbolist. — Prosím útlocité slečinky, nerád by som vás obraziť; ale rád pravdu hovorím bez obalov a myslím, že sú slovenské slečinky tiež pravdymilovné. A potom je to už tá naša slovenčina na príčine, že sa pravda tak ľahko z úst vykĺzne. Ja aspon slovensky hovoriac, nemôžem kremä úprimne, kremä prostorečne sa vysloviť: nuž sa mi to aj tu do prosta vyreklo, že je zváci list viac ako ľubolist; aspon u mňa to platilo, a mňa tedy zváci list do vytrženia priviedol!
„Aha! pomyslia si naši zabavkári, my sme uhádli! Ten lístok musí byť pozvaním na nejakú zábavu, už na akú takú, ale na zábavu istotne.“ No a ja? Ja vám, bračekovci mojí, nemôžem len prisvedčiť.
„Teda neľúbi peniaze, rozumujú materialistovia; ako sa zabaví bez peňazí?“ Tí ale nech len pekne krásne mlčia, tí to neuhádli. Oni nevedia, čo Sládkovič hovorí, že:
„Každý to ináč so žitím hrá si
každému inde svitajú krásy
každé srdce inšie blaží!“
Zaľúbenci ale a zábavy milovníci, ktorí v hádaní predca sa voľačoho domakali, zasluhujú, aby som jím ako ten dobrý pán rychtár prisvedčil: Oba máte pravdu.
