Sedel som na kopci a hľadel veselo na prívetivé krásy kraja. Skoro počul som hovor. Vysoký šuhaj so starou babkou išli z druhej strany od Turej Lúky a sadli si neďaleko odo mňa na machom obrastený balvan. Babka mala bielu, vráskovitú tvár, bielu šatku na hlave, biely prusliak, biely rubáš… bola fanaticky biela. Jej kasanica robila tisíc záhybov. Na nohách mala úhľadné botky, že som až obdivoval útlosť jej nohy. Rukávce sa len tak jagali v jasných lúčoch slnka… len ramená boli jej až do brunasta ohorené.
Mladý šuhaj bol sviatočne oblečený v jasnobelasých nohaviciach a kabanici so širokými gombíkmi. Široký ťažký klobúk okrášlený mal cafrangami a na trasľavých drôtikoch pripevnenými umelými kvetmi a sklenými guľôčkami. Okrem toho vialo mu z neho kohútie pierko a pri ňom svižná halúzka rozmarínu. Celý švihák. Z niektorých slov, ktoré si povedali tvrdým svojím nárečím, dohádal som sa, že je to syn s matkou.
Prihováral som sa im a pozoroval prísne ich slová a pohyby. Babka hovorila jadrne, úsečne, skoro v epigramoch, prepletala svoje sady porekadlami. O chvíľu vedel som celú históriu jej nespleteného života. Staršiemu synovi odovzdala celý svoj majetok, sama vymienila si dôživeň, čo sa častejšie stáva v tomto kraji. Ale syn nebol hoden toľkej lásky: vysánkoval matku z domu. S mladším synkom odsťahovala sa k sestre; on jej bol verný do ostatného krajíčka. Pri tejto pochvale pozrela na mlčiaceho syna.
„A včuľ ideme do Bašnárov tu dolu na robotu!“ dokončila, „nikdy bych toho nebola sa nazdala od pankharta; vždy bolo zamosúrené, ako by nebolo vedelo do troch načítať. Ale keď sedí raz žobrák na koni, ani čert ho nedohoní. Ja som sa nalietala k fiškálom, dieru som vystála pri súde v ambite – nech tam pekelný plameň zhltne všetky súdy a všetkých fiškálov! Odreli ma, a chlapčisko zvíťazilo nad matkou.“
V babke bolo viac hnevu než ľútosti. Celá osoba, čo ako pomýlená skrivodlivosťou, cítila sa mocnou. Veľké čierne oči behali jej nespokojne, keď hovorila; keď mlčala, mala ústa srdito zovreté.