„Oj, bude z teba chlapík; bol by za garbiara, taký je mocný! Oj, Matej, Matej, ktože mi vyrazí vodu zo žľabov, keď ty odídeš?“
Chudák Matej musel sa usmiať na smiešnom majstrovi, keď mu prišlo na um, ako mu raz s druhými chlapcami zastavili vodu na žľaboch, spustiac dolu nimi desať slamených snopkov. Ako sa tie zastavily, tak sa i voda zo žľabov vyrazila. Mlynár ako bez duše behal po sadoch a záhradách, hľadajúc záškodníkov, ale tí už boli Pán Boh vie v ktorej doline. Až o pol roka zvedel, kto bol pôvodcom toho kúska, a od tých čias pokladal Mateja za pekného vtáčika.
Remeselníci povstávali a sberali sa odísť. Čižmár Zápotočný dal chlapcovi dvadsiatnik, jeho sok, krajčír Hryzok, vtisol mu dva dvadsiatniky. Čižmár si pomyslel: „Hej, veru mu môžeš dať i štyri, keď si za háby zhabol; ale ja, čože som ja dostal kedy od nich? Čo tie krpce poplátam...“
Najhlbšie začrel do vrecka kováč Žmurkavý; dal Matejovi dva rimštiaky, biele ako srieň. Skoro zavoňať na nich, že sú veru staré, že veru dlho ležaly kdesi v priečinku v sypárni.
„Ľahko ti rimštiaky dávať,“ pomyslel si Ondriš Trovkovič, „ty si ich veru nenagazdoval. Tvoj otec, hja, tvoj otec meral mericou rimštiaky, nuž ľahko sa ti do priečinka natiahnuť, no, veru!“
„Ach, Bože môj, čo sa len toľme trápite, načo snášate: kedyže sa vám odslúžime?“ vravela stará Katrena.
„Ale aké trápenie, jest mi tu trápenia! Ani čo by človek hory-doly sniesol. To je maličkosť, z vďačnosti,“ odpovedal kováč Žmurkavý.
„No, veď si to ty i tak nahradíš, keď Rafikovi o šesták drahšie čerieslo poklepeš,“ nadával mu krajčír Hryzok.
Páni majstri odišli, okrem mlynára, a tak do vyprázdnenej chyže vošly teraz ženy, počnúc od najvyššieho až do najspodnejšieho konca dediny. Chodily ako včely, keď sa mienia rojiť: jedna von a miesto nej i tri dnu. Matejov mešec poriadne oťažel na hrdle, ba niekedy tak sa mu sypaly šestáky, že nestačil ich ani hádzať. Bože môj, bolo to šestákov a dvadsiatnikov, a okrem toho iných vecí tu pod zuby, tu od šatstva! Každá žena — či rodina, či nerodina — pokladala si za povinnosť priniesť niečo; veď i treba veru na tú cestu či to, či ono; kde to nadobudne hriešny človek, ak ho iní nepodoprú? To je, hľa, kresťanská povinnosť.
A Kúdeľanci plnia ju verne a spravodlive, podporujú toho, kto musí preč odísť, ale neradi nazad medzi seba prijmú takého, ktorý už raz odišiel, a keď sa mu remeslo nespáčilo, vrátil sa zas k pluhu. Takúto vrtkavosť trescú tým, že vytvoria patričného zo svojho kruhu, vrstovníci ani neozrú sa oň a úbohý vrtkavec je cudzincom vo vlastnej dedine; otupno mu bude, tak, že nebude mať doma stánia, kým napokon zas neodíde.
Nuž a keď sa vráti domov, už ako vyučený majster, myslíte, že sa mu budú veľmi klaňať? Nie ver‘, vlastní vrstovníci sa mu nepriznajú, lebo opovrhujú ním. Sedliak hľadí zvysoka na remeselníka. Tu Hryzok, tu Trovkovič, tu zas Zápotočný nerobili česť svojmu stavu. Ich robota bola primitívna, biedna, a tak i výživa veru tenká, skoro žobráctvu podobná. Tak veru sedliak nemal príčiny ctiť jedného alebo druhého.
Nuž preto plače i stará Katrena toľme nad odchodom svojho chlapca. Ktovie, ktovie, či i on nebude konečne takým biednym majstrom! A tu zalialy ju slzy a šla do kuchyne, aby sa Bohu pomodlila, žeby sa jej predtuchy nesplnily.
A každá žena vedela nielen niečo dať, ale i pekné napomenutie pripojiť k darčeku.
„Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma; ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak ťa budú radi vidieť.“
Druhá prišla k nemu a riekla: „Matejko, v jedení nepreberaj; čo ti dajú, zjedz. Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, neplač; vieš, že sluha nie pán.“
Tretia suseda mu povedala: „Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď ich nebude doma; potom ťa i u susedov budú radi vidieť.“
Zas iná mu riekla: „Buď i k deťom prívetivý a trizňavý; keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý.“
Nasledujúca mu nadhodila: „Peniažky si varuj; keď dostaneš diškréciu, nemiňže si ju. Každý krajciar si odlož: lebo kto si mála neváži, mnohého je nie hoden.“
„Na ceste si pozoruj, aby ťa neobkradli,“ vravela iná. „Ľudia sú takí i takí; nie každý, kto je prívetivý, je i dobrý. Niekto má na jazyku med, a v srdci jed.“
Druhá suseda ho zasa napomínala: „Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo. Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za paholka.“
Stará Katrena povedala zakaždým: „Veru tak, veru tak!“
A otec Rafika tiež prisviedčal: „Tak — tak, tak — tak!“
Chudák Matej plakal, takže sotva rozumel desatine týchto dobrých rád, ktorými ho ženy obsypaly. Jemu len to stálo jasno pred očami, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.
Tak sa pomaly vyprataly i ženy; každá šla domov, rozjímajúc nad tým, čo sa má stať. Banovaly za chlapcom všetky, lebo bol vždy prítulný, takže si ho všetci ľudia obľúbili. Ale ešte nebol koniec všetkému. Matej sa vybral do dediny a šiel z dom‘ do domu, najprv k najbližšej rodine, odobrať sa.
Brat Ondráš, ktorý je u Klepalov na prístupkoch, dnes naschvál zostal doma, hoci bolo by mu bývalo treba ísť do hory, len aby sa mohol od brata odobrať. Hodný brat, neprístupný ešte smútku, a plače predsa; potajomky utrel si slzu, keď chlapca posledný raz objal. Jeho testiná, stará Klepalová, mala si oči vyočiť nad týmto nevídaným zjavom. A Ondriš nielen že súcítil s bratom, ale všetko, čo si v jeseni vyrobil, vpustil mu do plátenného mešca.
„A píš nám, Maťko, len čo ta prídeš, čo a ako sa máš.“ Potom mu pošepkal do ucha: „A nezabudni pozdraviť i tuto našu tetku, lebo by jej bolo veľmi ľúto, ak by si ju vynechal.“
Odtiaľ išiel Maťko ku krstným rodičom, ktorých dcéru boli mu kedysi obecali. Krstná mať ho s plačom prijala: „Ach, moje dieťa drahé, ty takto musíš ísť. Neplač mi, môj syn zlatý. Boha sa nespusť, ani On ťa nikdy neopustí. Tuto ti dávam knižku, čo som ti u knihára kúpila, v nej sú modlitby, aby si sa mohol z nej modliť.“
Krstný otec doložil: „Čo ti aj hneď nebude dobre, len potrp; veď ono ti, keď ti Pán Boh za tých pár rokov pomôže, bude lepšie že nám. Vidíš, ako my musíme hrdlovať na úpeku o hlade a smäde; ty si budeš v chládku svoju robotu končiť“ Po tomto potešení vsypal mu svoj dar do plátenného mešteka.
Tak pochodil Maťko celú rodinu; všade prijali ho s dobrým naučením. Čo raz vyšiel Matej na cestu, šla za ním hŕba detí, obdivujúc jeho nový, panský oblek. Matej cítil, že už nepatrí k týmto deťom, a preto neohliadol sa na ne; no milé mu bolo, že ho obdivujú a že aspoň raz v živote môže hrať v dedine takúto veľkú úlohu. Ako závidel predtým každému mladému zaťovi a mladuche, keď šli na sobáš, že ich obdivujú. On už vopred sa cvičil, ako bude vtedy kráčať. A hla, súdené mu je, aby už dnes všetky oči len naň hľadely.
Keď sa už odobral od celej rodiny, šiel i po všetkých tých domoch, zkadiaľ ho ráno ženy obdarúvaly. I tu sa odobral, všade s plačom a obsypaný najrozmanitejšími naučeniami a vinšami.
Tak sa skončila jeho úloha. Prišiel pred otcovský dom; tam už stál voz, na ktorý pokládli všetku jeho batožinu.
V dome plač. Kto by vedel opísať plač matkin, keď sa lúči od dieťaťa svojho na dlhý, dlhý čas, možno naveky...
Tam boli i obaja bratia so ženami. Kto by vedel opísať ich žiaľ, keď sa lúčia od toho, s ktorým pod jedným pokrovom vyrástli ...
A otec? Ten číta na stole peniaze, ktoré mieni chlapcovi na cestu dať. On nemusí plakať; načo tu v dome? Veď on si ide dieťa vyprevadiť až na stanicu. Blažený otec! On ešte ide s chlapcom, bude s ním ešte dve hodiny. Ako prosila mať, aby ju pustil s ním! Nič, otec je tvrdý, on toho nedopustil!
„S Bohom, s Bohom!“ A chlapec, násilne vyrvaný z náručia matkinho, už sedí na voze. Voz sa pohne a rýchlo ubieha hore dedinou, ako by chcel všetok žiaľ, ktorý vezie, tu v dedine nechať. Chlapec smutno sedí na voze. Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole; voz sa prevalí za vŕštek, dedina zmizla, len vysoké jasene z nej čnejú, i tie už zašly, už vidno len vežu s krížom, vždy menej a menej, len bod z kríža a — všetko zakryl vŕštek. S Bohom! S Bohom!...