16. Dobytie hradu Drienčanského
Slávny správca krajiny uhorskej, Huňad, mal svoj hlavný stan na zámku Balogu.
Sem pospiechal mladý Szentmiklóssy.
Spurná, urážlivá odpoveď Valgathova, ktorú mladík zdelil Huňadovi od slova k slovu, vynútila v tomto hrdinovi jedine opovržlivý úsmech.
Privykol bol k hanlivým slovám svojich protivníkov, berúcich jeho rod a pôvod do otázky. Veľkomyseľný duch jeho neurazil a nezastavil sa nad takýmito podlosťami; jedine to ho obrážalo, že pri všetkých jeho svätých snahách o zvelebenie blahej vlasti prepiata zlosť odporcov viní ho ešte zradou krajiny a kráľovských práv.
Ale pri tom všetkom sa mu srdnatosť a odhodlanosť Valgathova páčila, ako sa to i sluší na veľkomyseľných hrdinov, ktorí vojenskú chrabrosť i v nepriateľoch si vedia uctiť.
„Je to železné plemä, tí Česi! Radšej zahynie a predsa sa nepoddá!“ prehovoril naostatok, obrátiac sa k svojmu dôstojníctvu, totižto k Székelyovi, Rozgoňovi, Kanižaymu a druhým. „Čo myslíte, páni, či by sa nám takto útok na Valgathovo hniezdo nepodaril?“
„Vaša milosť,“ ozval sa v kole maďarských bohatierov stojaci Sperber, „je to vec neistého výsledku. Poznám dokonale hrad Drienčany; ten je tak opevnený, a tak založený početnou posádkou, pripravenou k mužnému odporu, že dľa môjho náhľadu v týchto okolnostiach útok by bol najmenej bláznovstvom.“
„Ach, pravdu máte, rytier! Ak sa dobre pamätám, dľa návodu grófa Cilleyho vy máte naporúdzi druhé prostriedky, dľa ktorých by sme bez všetkého vylievania krvi mohli prísť do držania Valgathovho hniezda. Ako sa mi zdá, máte v pevnosti dôverníka, istého Habichta; zdeľteže nám, ako stoja s týmto vaše veci.“
„Gottes Blut!“ zmrmlal Sperber. „Toho nieto v hrade, odoslaný je Valgathom k Jiskrovi o pomoc. Úlohe svojej som zadosť urobil, na Drienčanskom hrade moc prestáva.“
„V tom páde neostáva nič inšieho ako všeobecný útok: a síce čím skôr, kým zmalátnenosť Čechov po včerajšej porážke trvá,“ nadhodil Kanižay.
„Sršeň je vtedy najhorší, keď je rozdráždený,“ zamiešal sa Székely, „nepochybujem, že by moji Rumuni a Slovač zámok bársakým úporným útokom nedobyli, lenže by to stálo mnoho ľudskej krvi, zaiste by polovica padla mečom rozdráždených Čechov. A ako znáte, vaša milosť, ustavične a ustavične nové voje zbierať je vec dľa najbližšej našej skúsenosti ťažká. Obeť toľkej ľudskej krvi nestojí v žiadnom pomere k výhode rýchleho dobytia Valgathovho zámku. Máme času obkľúčiť ho, početná posádka husitov skoro stroví svoje zásoby potravín, o pár týždňov zámok sa nám sám od seba poddá a naše voje si dovtedy odpočinú. Lebo darmo tajiť, potrebujú oddychu.“
Vodca Huňad krútil hlavou.
„Neobstojí to, Székely môj, neobstojí. Práve to je chyba, že času nemáme. Pred nami stojí väčšia práca, ako by sme pri tak nepatrnom hniezde, ako sú Drienčany, mali čas dlho márniť. Jiskrova moc dobytím Zvolena, Rožňavy, Spiša nie je ešte ani zamak zlomená. Musíme sa usilovať preniknúť do srdca jeho dŕžavy; len keď ho tam pokoríme, bude mať naša výprava pre vlasť blahodarné výsledky. I to je však pravda, že od dobytia Drienčan ustúpiť nemožno, lebo je tu sústredená moc husitov horného Gemera. Ľúto mi je mnohej krvi; ale čože, keď inšieho prostriedku niet.“
„Asnáď by sa dal nájsť!“ zamiešal sa tichým hlasom Rozgoň, zoslabený ranou zadanou mu Kraskom. „Jestli by môj návrh dosiahol udobrenia vašej milosti, teda by som prosil, by ste položenie hradu v spoločnosti našej bližšie ráčili vyšetriť a vyskúmať. Ani zbraň a útok, ale ani zdĺhavé dobývame nespomôže. Chytíme sa vojenského chytráctva, ktoré dľa položenia hradu, ako ho ja poznám, istotne sa neminie výsledkom!“
„Poďme, páni, urobme to Rozgoňovi kvôli. Nech ukáže, či sa s jeho junáctvom i ulyxovská chytrosť a lesť pári. Vyskúmajme bližšie položenie hradu!“
I odjazdilo všetko dôstojníctvo hor dolinou k Drienčanom na skusy.
Nasledujme ho a viďme, na akých okolnostiach založil Šebko Rozgoň svoje chytráctvo ľahkého dobytia hradu.
Ešte na začiatku našej povesti pri opise položenia Drienčan sme podotkli, že údolie, v ktorom zámok ležal, obohnané bolo výbehmi Holého vrchu a Bankova, končiacimi sa pri dedinách Budíkovany a Melegheď. Tieto výbehy vrchových bŕd vystupovali omnoho vyššie ako sám hrad. A pravý z nich kolmo sa končiac v kopci, teraz Krnovka rečenom, približoval sa na tomto mieste ľavému asi na päťdesiat siah, slovom, oba tu tvorili úžinu.
„Sme na mieste, vaša milosť!“ povedal Rozgoň, keď sa dôstojníci k tejto úžine boli dostali. „Ráčte zôkol-vôkol pozrieť, či sú to nie Termopyly v malom.“
„Neviem, ako by nám poslúžili. Mohli slúžiť Valgathovi k výhode, keby ich bol použil,“ odvetil Huňad.
„Ach, veľmi snadno nám poslúžia – a poslúžiť musia!“
„Zvedavý som, Rozgoň, na tvoj plán.“
„Székely šanuje krv svojej chrabrej pechoty; upotrebíme ju k nádenníckej robote.“
„Vyslov sa zreteľnejšie, Šebko!“ vyzýval ho Huňad, návrh Rozgoňov zďaleka tušiaci.
„Vyzdvihnime v tejto úžine až k vrchu kopcov šianec, a takto zahatajúc vodu, skrze túto vypudíme české myši i z drienčanského hniezda, ktoré, ako vaša milosť vidí, leží omnoho nižšie ako tieto kopce.“
Huňad zadivene pozrel na Rozgoňa. Jeho smelý a odôvodnený návrh istého výsledku sám v sebe hneď odobril.
„Chlap si, Šebko! Zaiste sa v tebe kryje zárodok budúceho nadvodcu maďarského národa. I udatnosť i obozretné chytráctvo je tvojou vlastnosťou – ktorými, keď ja nie, ty istotne v budúcnosti oslobodíš od českých dobrodruhov našu krvácajúcu vlasť!“ preriekol prorockým hlasom.
I obrátiac sa k Székelyovi, naložil mu rýchle uskutočniť Rozgoňov návrh svojou pechotou.
A miesto útoku a miesto zbrane chytila sa pechota motýk, rýľov a druhých nástrojov na kopanie, i hromadila zem na zem, až sa táto kopila v obrovský šianec.
Rozgoň a Székely zostali ako riaditelia prác pri pozvoľna rastúcom šianci. Huňad však, sprevádzaný Kanižaym a Sperberom, vracal sa spiatky na Balockú pevnosť.
Cestou od Padaroviec približoval sa k nim jazdec.
„Na slovo, páni, len na slovo postojte!“ volal zďaleka a svižko letel, ako čo by ho navýlomkrky honili.
„Ach, to rytier Wolfenburg!“ zvolal Huňad. „Istotne nám nesie od Cilleyho zprávy. Musí mať veľmi naspech!“
Skutočne on bol.
Zadychčaný oddal správcovi krajiny lístok a pridružiac sa k Sperberovi, zašepkal mu tíško v ucho:
„Bratu, Meluzína tvoja padla mi do rúk a teraz táto v papčanskej hore ukrytá korisť len na teba čaká. Vykonal som svoju úlohu.“
„I ja som vykonal. Balog je v Huňadových rukách. Môžeme sa oba bezpečne vrátiť do Štajerska k obdržaniu nám sľúbenej odmeny. Vstred týchto prekliatych Maďarov a Čechov nám jednako nekvitnú ruže! Gottes Blut, zunoval som túto nevzdelanú barbarskú háveď až do smrti. Niet národa nad Teutónov[33], niet krajiny nad Germániu!“
Šuškanie oboch prerušil Huňad.
„Wolfenburg, prišli ste pozde. Kvôli jeho milosti grófovi Cilleymu od dobytia Drienčan nemôžem odstúpiť. Oddajte mu moje pozdravenie!“
„Dostal som takže rozkaz od jeho milosti Cilleyho, mám sa hneď k nemu odobrať. Prosím vás, pane, ráčte ma prepustiť. Dokonal som svoju úlohu,“ oslovil Huňada Sperber, pohnutý vábidlom Meluzíny k spešnému zanechaniu svojho stanovišťa.
Tento kývol na rozlučné rukou.
I letel Sperber v sprievode Wölfla do pripravenej mu – pasce.
„Ach, hneď mi je ľahšie, že ma ten zradca nechal. Takí podliaci, ako Sperber, sú všetkého schopní. Zradcov, bárs i k môjmu prospechu pracujú, nemôžem vystáť, nenávidím!“ riekol Huňad.
Po týchto slovách odobral sa správca na Balocký zámok.
Medzitým k boju na život a na smrť pripravení obhajcovia Drienčanského zámku očakávali v zimničnom rozčúlení a nepokoji útok Huňadových vojov.
Hodina za hodinou ubiehala, a ač sa predstráže maďarské chvíľka za chvíľkou približovali k pevnosti, útok vystával; len temný huk nepriateľských vojov, rozložených po okolitých vŕškoch a premávajúcich sa v údolí, prezradzoval, že sa dač neočakávaného chystá.
Spadný most na hrade bol vyzdvihnutý.
Na predhradbách pevnosti stáli pohotovo českí cepári, aby touto, v tých časiech hroznou zbraňou mohli hlavy nepovolaných dobyvateľov v prvom návale rozdrúzgať.
Netrpezlivý Valgatha, rozdeliac posádku na príslušné miesta, lietal ako zdivočený z jednej strany hradu na druhú. Dodával ohnivými, nadšenými slovami srdnatosť svojim, povzbudzujúc ich k zmužilému odporu. Bol v svojom živle, a takrečeno radostne očakával útok Huňadov.
Ako povedáme, útok Huňadov vystával z chvíľky na chvíľku, z hodiny na hodinu.
„Istotne sa nás ten chýrny správca krajiny bojí! Vie on dobre, že sa tu kope hrob jeho sláve. Ej – na Zižku! – uvidíme, či sa osmelí napadnúť českého leva v brlohu!“ uspokojoval sa Valgatha, chcejúc takto udusiť svoju netrpezlivosť.
„Alebo je to vojenská lesť,“ preriekol Radkovec, „poznám dobre Huňada, bojoval som pod ním ako dobrovoľník pri Varne proti Turkom. Keby na tú Vladislav bol niečo dal, neležal by teraz na rovinách Varny.“
„Neviem, akú by tu mohol lesť previesť,“ namietol veliteľ, „tu sme my nie na slobodnom poli – a v mojich chrabrých istotne nieto zradcov. Asnáď nás chce hladom vymoriť, hahaha! Bude z toho čert, môj preudatný Sibiňanin Janko[34]! Chvalabohu, v mojom hrade je na celý rok potravy nadostač.“
„Hľaďteže, pane, hľaďte, ký sa to hrom pri úžine robí! Tam tých Rumunov ako mravcov. Dákesi priekopy kopú[35], istotne chcú obšiancovať tábor.“
„Povedám, že nás zatvoriť zamýšľajú. K útoku nemajú smelosti, i obtáčajú sa priekopou, aby našim výpadom mohli odolať. Rozumiem, čo chceš, Huňad. Rád bys’ ma vyvábiť na rovinu; ale, chvalabohu, nám je i tu dobre.“
„Ej, pane, to sa čertovsky vysoký násyp strojí byť. Hľadteže, hľaďte; veď sa už temer do polovice kopcov vznáša a celou úžinou je pretiahnutý. Nech som dobrý, naostatok nám i vodu zahatajú; tak sa mi zdá, ako čo by sa začínala zbierať.“
„Bude z toho hrom!“ zvolal zarazený Valgatha a dáka nepokojná predtucha ho zaujala.
„Len nás nejdú vytopiť ako sysľov? A čo by aj, suchota je veľká; mali by sa načakať, kým by sa celou dolinou toľko vody nazbieralo. Ostatne, musíme sa s počínaním nepriateľovým bližšie oboznámiť.“
I pospiešil dolu na zámocký dvor, kde bola zhromaždená väčšina posádky.
„Krno!“ zavolal na mladého náčelníka, ktorého už známe, „nespokojný som s tebou! Stanovište, ktoré si mal do posledného muža brániť, je v nepriateľských rukách.“
Oslovený šuhaj zbledol.
„Dostal som z hradu znak k ústupu. A poslušný vášho rozkazu – musel som, hoc i proti svojej vôli, do pevnosti odtiahnuť,“ vyhováral sa mladík.
„Znak k ústupu? A ja že som ho dal? Ach, to lužeš, chlapče! Zbabelosť tvoja je príčinou zaujatia toho kopca nepriateľom.“
„Och, och, pane!“ mrmlal tento a purpur hanby zabehol mu v mladistvú tvár. „Och, ja zbabelý!“
I pozrel po posádke, akoby túto vyzýval k dosvedčeniu svojej hrdinskosti.
„Naprav túto chybu, Krno! Ten kopec pod polhodinou alebo musí byť v tvojich rukách, alebo…“
„Alebo ma nikdy viacej živého neuvidíte!“ doložil tento a obrátiac sa k mužstvu v radoch postavenému, zavolal:
„Chlapci, komu vôľa trochu na slobodnom si zaharcovať? Ukážme svetu, že nie sme baby! Krajší je hrob tuvon ako pod rumami dobytého hradu! Kto junák, za mnou!“
I lámali sa rady vojov, a junák za junákom, všetko mladé okrúhle slovenské tváre, vystupoval a pridružoval sa k obľúbenému Krnovi.
Valgatha so zaľúbením hľadel na tento výjav.
Vinenie hrdinského šuhaja babstvom dosiahlo žiadaný účinok.
Dal spustiť most – a so zavolaním Valgathovým Krnovi, že chce zvedieť, k akému cieľu nepriateľ hatí úžinu násypom, vyrútili sa odhodlanej smrti z hradu von.
Valgatha s Radkovcom pospiechali hore, chtiac z obľúbenej výšky, výklenku to zámku, pozorovať útok Krnov na nepomerne veľký počet nepriateľov.
„Ten čeľadník má vojenského ducha a rozvahu! Hľaďže, hľaď, Radkovec, ako zriadil svoj húf do jedného klbka. I pohybuje sa s družinou svojou pevne ako dáky múr. Statný to Slovák!“
„Nedôjde ku kopcu, pán môj! Či vidíte, ako ho kŕdle čikóšov obletujú?“
„Dôjde, Radkovec! Nedbá nič na ich dráženie… Hahaha, pozoruj, ako ich práši! Len ďalej stúpa…“
„Ach, čo i dôjde, zhynie… zhynú všetci! Veď sú už celkom obstúpení!“
„Bravo, Krno, bravo!“ kričal Valgatha nadšene, ako sa zdalo, hrdinskou sečou tohoto vytešený. „Tak… tak, chlape; len sa hor kopcom! Mor ho, rúbaj, práš tú naničhodnú zberbu! Ešte vyššie… vyššie… Krno, postupuj… Ha, čo to?… Nevidím ho! Ešte sa pár prilbíc našich blyští… ešte dve… jedna… ha!… padli všetci!“
Skutočne padli.
Padli do jedného.
Návalom Huňadovej pechoty, kolo kopca a na kopci sústredenej, takrečeno rozmliaždení, pri všetkej hrdinskosti svojej podľahli po náramne hroznom krvipreliatí a seči nadmoci svojich takže zmužilých odporcov.
A Valgatha zakryl si dlaňou oči, ktoré sa zligotali v slzách žiaľu, venovaných pamiatke zahynulých…
„Krno dostál svojmu slovu. Viacej ho živého neuvidím!“ zmrmlal naostatok tichým prekonaným hlasom; potom však zaslzené oči povznesúc k blankytu nebies, doložil slávnostne: „Radkovec, Krnom a jeho druhmi tak statočne dobývaný kopec nech zveční pamiatku jeho. Od tých čias na večné veky nech sa volá Krnovkou!“
A kopec tento až doteraz nosí meno hrdinu, padnuvšieho na ňom za slávu Slovanstva a kalicha.
Medzitým nesčíselné ruky Huňadovej pechoty, po zničení Krnovho výpadu ďalej neznepokojovanej, vytrvale pokračovali hromadiť obrovský, vodu hatajúci násyp, spojujúci Termopyly drienčanského údolia.
Pomaly nad dolinou údolia vystupujúca voda začala, sa spojovať s vodami rybníka, i vždy vyššie a vyššie vystupujúc, zalievala celú plochu údolia vajcovej podoby.
Prestrašene pozerala zámocká posádka na tento hrozný výjav – bárs Valgatha istil, že nemožno, by v suchote, ktorá panovala, mohlo sa nazhromaždiť toľko vody, ktorá by hrozila povodňou samému hradu. No podivný pocit bojazlivosti zaujímal ňadrá i tých najchrabrejších jeho vojakov – neveriacich presvedčujúcim slovám veliteľa.
Bojazlivá predtucha táto rástla a vzmáhala sa pri pozorovaní čiernošedivých oblakov, zvestujúcich letný príval, už oddávna vstávajúcich na čistej, jasnej, priezračnej oblohe.
Ako čo by sama príroda spolčovala sa s huňadovcami k uskutočneniu ich zámeru, nastávali na blankyte neomylné znaky prestrašnej búry.
Najskôr mŕtva tichota, potom ďaleký, akoby podzemný šust a huk, duté, tupé mrmlanie ďalekého hromu, tmavozelené šero… tu i tu ostrými bleskami fosforovo osvetlené, skučanie, hvizdot, pisk a dákysi žiaľny ston vzmáhajúceho sa orkánu; k tomu zrazu z pretrhnuvších sa oblakov prudko zacedivší sa príval, potom zmiešanie hromu, bleskov, tmy, vetra, prívalu, divo žblnkajúcich valiacich sa vĺn… slovom, obraz strašného súdneho dňa s vedomím nemožnosti úteku, ochrany… všetko toto vzbudilo v zmužilej posádke Valgathovej strašnú istotu blízkej záhuby, bezpodmienečného zničenia.
Najsmelším klesalo srdce, najchrabrejším javil sa v zrakoch výraz ohromného úžasu.
„Veď nás von, Valgatha! Veď nás von do nepriateľských radov! Padneme radšej všetci, len nás ratuj od potopy!“ kričali prestrašené voje, prerážajúc prosebnozúfalým hlasom divý jakot prívalu a hukot vĺn, lámajúcich sa na múroch hradu v divom penení a lunení.
Valgatha pozrel s nemou zúfalosťou na strašný výjav hrozného boja rozpútaných živlov vody, ohňa a povetria.
Výpad už nebol možný.
Zahatená voda v besnom vírení vystupovala vždy vyššie a vyššie; predmúry hradu otriasali sa jej návalom akoby v základoch borená.
Na predný prvý dvor zámku rútili sa jednotlivé vlny, prežierajúc sa dnu škárami podhradieb, pri spadnom moste a druhými neviditeľnými otvormi.
Výjavom týmto nastal medzi obrancami, tam do podzemných príbytkov utiahnutými, úplný zmätok. S nevysloviteľným zúfalstvom, lomozom a krikom valili sa voje hore do vrchnej pevnosti, urputne žiadajúc od veliteľa vystrčenie znaku oddania hradu.
Všetka vojenská disciplína prestala.
Každému išlo o život, každý sa vyhýbal hnusnej smrti utopením.
A voda len postupovala hore.
A príval sa len čím diaľ, tým väčšmi cedil.
A hrom a blesky neprestávali.
A víchor len hučal a jačal pohrebnú pieseň svoju.
„Vystrčte zástavu… vystrčte, nech huňadovci otvoria hať!“ kričalo tisíce hlasov.
„Zabite Valgathu, keď sa nechce poddať!“
„Rozsekajte všetkých, čo sa protivia!“
Tak kričali rozzúrenci v zúfalom strachu, hrnúc sa za utekajúcimi veliteľmi.
Valgatha škrípal zubami. Oko žiarilo v plameni jedu a márnej pomsty. I mával mečom, bránil sa ako lev pred útokmi jeho vlastných vojov.
Takto ustupujúc dostal sa až do svojej chyže, za ním jeho osobu chrániaci Radkovec, Lipovský, Kudlák, Bradňan s vernou svojou družinou.
„Ha – na Žižku! – radšej tu padnem mečmi týchto báb – a predsa sa nepoddám Huňadovi!“ sipel strašným, rozdráženým hlasom, i chcel sa rútiť na dobývajúce voje.
„Zástavu poddania sa vyvesili z výklenku, bravo, hurá!“ kričalo všetko.
Nešťastný veliteľ pozrel kolo seba jediným pekelným pohľadom, v ktorom sa zračili všetky hrôzy pokoreného tigra… a padol – zjavivšiemu sa Brožkovi v náručie.
O hodinu bol s dajednými veliteľmi svojimi i s vernými svojimi bojovníkmi podzemnou chodbou, vedúcou k Slizkému – za Holým vrchom v bezpečnosti.
O hodinu prestal príval.
Násyp sa preboril… a stá a stá mŕtvych tiel plávalo dolu úžinou k Balogu.
A nad touto strašnou spustou zaslzelo Huňadovo oko, pozerajúce dolu z Balockého zámku.
Cieľ jeho bol dosiahnutý.
Hniezdo Valgathovo bolo vodou vytopené.
Len pozostatky ohromného násypu pod kopcom Krnovkou, ako dávni svedkovia tejto katastrofy, ešte i teraz zdajú sa spojovať úžinu dovedna.
A čo sa stalo s Milicou? Čo so Želmírou? Čo s Valgathom? Čo s inými hrdinami našej povesti? pýta sa snáď mnohý zo spanilomyseľných čitateľov a čitateliek.
Valgatha, ktorému otec Brožko po vyslobodení sa z porúchaného hradu priviedol do náručia milovanú dcéru Želmíru, pospiechal s vernou svojou družinou k Jiskrovi, s ktorým išiel ďalej vydobývať vavríny bohatierskej slávy.
Milica našla svojho otca – Jiskru.