Ako takto sám seba vzmužoval, utkvel mu nevdojak zrak na obraze jeho nebohej manželky, ktorý zakrýval tajný vchod do pokladnej skrýše. Zdalo sa mu, že táto s nevýslovným bôľom a výčitkou na neho pozerá, že sa jej ruky hýbu, akoby pád jemu hroziaci chceli odstrániť, že sa jej pery trasú, ako čo by kúzlo jeho nedôvery naproti svojim najbližším odklínali.
„I ty, Božena – i ty, nezdarná dcéra Borivoja, ktorú som otrhanú, ubiedenú a prekliatu k sebe povzniesol, robíš mi výčitky? Ha, na Žižku!“
A durkol do obrazu päsťou, až sa ozvalo.
Vstúpil dnu starý prestrašený Kudlák.
„Rozkážete niečo vaša milosť?“
„Pošli mi hor Sýkoru.“
O chvíľu stál tento pred ním i očakával jeho rozkazy.
Valgatha strhol z pokladnej truhlice medvediu kožu a postavil ju vprostred chyže.
„Poznáš túto skriňu, Sýkora?“
„Dokonale, pán môj. Je to tá istá, ktorú som z Moldavy bol doniesol.“
„No, syn môj, zverujem ti ju poznovu. Dobre znáš, že v nej ležia všetky moje poklady. Kde ju za jeden čas podeješ, nespytujem sa ťa, jedine mi prisahaj, že v páde zahynutia môjho tieto poklady oddáš mojej dcére Želmíre Valgathovej, keď dorastie!“
„Som Slovák, pán môj! Slovo moje viacej ako všetky prísahy,“ povedal Sýkora otvorene.
„Pravdu máš, syn môj! Keď slovo zrušíš, ani prísaha nič nestojí. Sú to veci jednako sväté. Povedz mi však, skade tvoja bezzištná náklonosť k môjmu domu?“
Šuhaj sklopil oči.
„Som brat Sabínkin, ktorú vaša milosť ráčila k svojim dcéram pridružiť,“ povedal pološeptom.
Valgatha sa zapálil, kývol rukou a šuhaj, pochytiac ťažkú skriňu pod pazuchu, zakryl ju širokým bielym plášťom i pobral sa s ňou preč.
„Dôverujem tomu šuhajovi, on je stelesnená slovenská poctivosť,“ pomyslel si Valgatha, zostanúc sám a sám.
14. V tábore
Na svite tej istej noci rozložil sa na širokej rovine niže Bátky Huňadov tábor, spiechajúci od Rožňavy a pripravujúci sa k dobytiu Balockého a Drienčanského zámku.
Huňad ľahko opanoval tej istej noci Gemer, lebo veliteľ pevnosti večerom vzdialil sa s jadrom svojej posádky, zanechajúc hrad svojmu osudu.
A bola to krása podívať sa na tie uhorské voje!
Ružové zore rána krášlili v utešených maľbách počerné tváre dolnozemských junošov, a prvé blesky slnka odrážali sa v dúhových farbách zo zrkadiel vyleštených ich mečov. Robili stany, by sa rad-radom po nepretržitom nočnom pochode oddali odpočinku.
Kolo tábora obiehali na bujných sedmohradských koňoch jazdecké stráže, sliediace zrakmi na všetky strany, chcejúc vyjastriť dač podozrivého. Niektoré ubiehali až hôr do Bátky, kde stáli predvoje cepárov a kopijníkov. Jedni zase vybiehali na okolité vŕšky, vyzerajúc, či sa nepribližuje väčší počet nepriateľov.
Nezbadali nič.
Dolu od Balogu bolo všetko ticho celou dolinou.
Týmito predstrážami bol Huňadov tábor zabezpečený pred nečakaným útokom Čechov. A že tieto žiadne znaky výstrahy nedávali, utiahol sa sám správca krajiny do svojho skvostne a pohodlne pripraveného stanu k odpočinku. I zveril veliteľstvo na svojho syna Lacka.
V celom tábore blnkali vatry, pred Huňadovým stanom najväčšia, a kolo nej stál veniec maďarských bohatierov, čakajúcich na baraninu, ktorá sa upekala na ražňoch, krútených zbrojnošmi.
Hja, v tých časiech to tak išlo.
V tábore nedalo sa preberať ako doma, a šťastný bol ten, komu sa i také raňajky dostali. Nejeden musel byť spokojný niekedy i na suchom chlebe.
„Dobre, že sme tvojho Jánoša postavili za spižiernika tábora, Kanižay. To je figliar; i z pekla vystanoví potravu pod hodinou,“ smial sa Rozgoň, chtivo pozerajúc po dopekajúcej sa pečienke, ktorú Hrabinov „kóma Jánoš“ obracal.
„To je jednostranná chvála, Šebko; ešte si ju nezaslúžil. A je otázka, či je pri ňom i pivnica v poriadku,“ riekol Tomáš Székely, ktorý takže ledva na pečienku čakal.
„Ach, bratku, ty istotne môjho Jánoša nepoznáš. Nepochyboval by si o jeho všestranných vlastnostiach, kebys’ mal len ako málo poňatia o jeho spôsobnosti!“
„Jánoš mešter[30], či je pivnica v poriadku?“
Miesto odpovede zapichol Jánoš ražeň s upečenou baraninou do zeme, podal junákom nože, a zaskočiac do jedného blízkeho stanu, vyniesol dva ohromné kulače, z pliec sa mu opálajúce.
„Vivat!“ zvolali hrdinovia so smiechom, i dali sa do pečene.
Lacko Huňad, stojac asi desať krokov od nich pred stanom svojho otca, načúval zadumane veselý rozhovor svojich priateľov. Inokedy vo výpravách vojenských veselý, teraz javil v celej zovnútornosti svojej tajný zármutok. On, snúbenec Milicin – teraz ako nepriateľ jej domu približuje sa vyvrátiť jej otcov hrad, a on sám sa musí pričiniť o pád jej rodu. Nadarmo usiloval sa doviesť svojho otca k mieru naproti Valgathovi, všetky prosby a dohováranie jeho neosožili nič, správcu krajiny nezavrátili v predsavzatom raz úmysle, úmysle to oslobodenia vlasti od českých bojovníkov.
Medzi tisícami tábora uhorského cítil sa osamelým, a i Rozgoň a Kanižay, ktorí jeho dôveru požívali, odťahovali sa od neho, aspoň sa mu tak zdalo, lebo mu títo dôverníci jeho vyslovili ten náhľad, že svoju lásku – musí veľkým záujmom vlasti jestli nie obetovať, tak aspoň podriadiť.
Ako dobrý vlastenec, telom i dušou verný syn Uhorska, znal si dobre vážiť náhľad tento; lež mladý, ako bol, musel dať za právo i nešťastnej náklonnosti – citom ľúbosti svojho srdca, ktoré teraz prichádzali s povinnosťami vlastenca do búrneho sporu. Veľký jeho duch nadarmo vystupoval v ume jeho ako prostredník týchto protív – svetské okolnosti spojenie jeho lásky s povinnosťou vlastenca nedovoľovali.
Z takýchto myšlienok vzbudil ho zrazu dákysi jemu známy hlas, ktorý v prenikavom výkriku letel k nemu.
„Žiadam byť s Huňadom, s mladým Huňadom!“ volal rozkazujúcim spôsobom tento cvendžiaci hlas jedného mladého jazdca, ktorého oddelenie konníkov odprevádzalo zdanlivo ako väzňa pred stan správcu krajiny.
Székely, Kanižay, Rozgoň dívali sa prekvapene na chyteného väzňa.
„Prisahám bohu, to Mirkov z Krasku panoš,“ zvolal Kanižay.
„Ticho, páni!“ velil pristúpivší Lacko a tvár jeho zarumenila sa nachom nádejí. „Hovorte, Szentmiklóssy, kde ste tohto mladého rytiera chytili?“
Szentmiklóssy, mladý, asi dvadsaťročný náčelník jednej jazdeckej stotiny, šuhaj čiernych očú a havraních vlasov, spravil mečom svojím vojenskú poklonu i zdelil, že mladý jazdec padol do rúk ním velenej predstráži od sobotskej strany, a bez všetkého odporu sa vzdajúc, žiadal si byť predvedený k jeho milosti.
„Čo je vaša žiadosť, rytier?“ obrátil sa po tejto zpráve Lacko Huňad k väzňovi.
Meluzína, lebo ona bola, pozrela tajnostným a významným zrakom na mladého Huňada; akoby nevedomky položila pravicu na srdce a vztýčiac sa na koni, zvolala vyvýšene:
„Ladislav Huňad a Šebko Rozgoň, podávam vám v mene dvoch neznámych českých rytierov rukavicu k boju, majúcemu sa zviesť v tento deň. Rytierov tých ľahko poznáte po čiernych chocholoch ich šišakov!“
I podala malinkú rukavičku Huňadovi, ktorý túto pevne v rukách stisnúc, niečo z nej potajomne vyňal a prázdnu ju oddal Rozgoňovi.
„Prijímame vyzvanie do boja. Ubezpečte našich neznámych odporcov o našej úcte, i zdeľte im, že naše znaky budú zelené dubové chvojky na šišakoch.“
„Szentmiklóssy, odprevaďte rytiera na miesto, kde bol chytený a tam ho prepusťte na slobodu.“
Keď toto Lacko dopovedal, pozrela Meluzína ešte raz významne naňho, uklonila sa, a sprevádzaná Szentmiklóssym vyjazdila z maďarského tábora.
Székely, Kanižay a Rozgoň pozerali spýtavo na Ladislava.
„Ech, priatelia, je to obyčaj rytierska,“ odpovedal tento naostatok, keď ich spýtavému pozoru porozumel. „Jedno máme isté, totižto, že nepriateľ ešte tohoto dňa uderí na náš tábor – a s rytiermi sa biť – hoc ich i českými lúpežníkmi voláme – je jednako nateraz našou úlohou. Ja s Rozgoňom máme aspoň svojich, a vy dvaja sa takže postarajte o vám hodných odporcov. A teraz, bratia, držte tábor pohotove, zriaďte svoje čaty – ja tento výjav naskutku oznámim správcovi krajiny!“
Odobral sa do stanu otcovho, a Rozgoň, Székely a Kanižay ponáhľali sa k svojim, aby zriadili svoje voje.
Sotva vstúpil do šiatra, rozvinul z rukavičky vytiahnutý lístok a čítal v ňom prekvapene nasledujúci veršík:
„Čierne znaky ľúbosť kryjú,
nech mrú túhy, keď nežijú!
M. J. z B.“
Nestačil premýšľať o záhadnom zmysle lístku.
Správca krajiny vstal hore z táborového postelišťa, i dopytoval sa na položenie vojov.
Lacko v krátkosti rozpovedal, čo sa pred okamžením prihodilo.
„Teda nás tá lúpežná zberba na slobodnom poli chce napadnúť ako pri Lučenci? Neskrýva sa do dier?! Dobre tak, aspoň ich tu jednou ranou zničíme. Zaiste si myslia, že ma niektorí z náčelníkov zase zradia ako pri Lučenci. Ach, mýlite sa, Česi. V mojom tábore teraz zrady niet!“
Pri ostatných slovách pozrel zostra na Lacka, vystúpil von, vyšvihol sa na svojho koňa havranej srsti, i cválal hore-dolu táborom, riadiac voje k čakanému útoku. Székelyovi oddal stred, v ktorom sedmohradskí Rumuni so Slovačou, čo huňadovcom zostala verná, tvorili neporovnateľnú, múropevnú pechotu, Rozgoňovi ľavé krídlo jazdcov z hajdúckych miest[31] a Kumánov, pravé však, záležajúce z jazdy maďarského zemianstva, svojmu synovi Lackovi, nechajúc Kanižayho ako veliteľa dolnozemských vetroskorých čikóšov vzadu čo rezervu púšti synov.
Po chvíľke pozoroval Huňadov bystrý zrak podozrivé pohyby pri Bátke stojacich českých cepárov, ktorí v jednej reťazi zdali sa približovať zvoľna k táboru. Dolina ozvala sa dupotom koní českej jazdy, a ako vietor letel od Rakotiaša dolu v pancier oblečený Valgatha v sprievode svojej udatnej jazdeckej družiny.
Pechota jeho rozvinula sa pomaly ako klbko; postavila sa naproti Huňadovmu stredu.
Valgatha preletel šíky svojich vojov, a postaviac sa im v čelo, velil k útoku.
I valilo sa to všetko ako povodeň, keď sa s temným desným hukotom dolu na nížiny rúti, s ohromným hurá, hukom trúb, vírením bubnov – na pevne, akoby prikovane stojaci maďarský tábor.
Bolo to strašné zrazenie.
Hrozný nával českej pechoty zlomil sa na skalopevných prsiach Rumunov.
Huňad vtrhol s pár stotinami jazdy na české kopijníctvo, a jeho meč mával a kosil tvoj-trojnásobne smrtonosne.
Dal znamenie Rozgoňovi.
Kumánska a hajdúcka jazda uderila z boku na pevné krídlo Čechov, až títo – z jednej i druhej strany tískaní – začali pozvoľna cúfať spiatky.
Valgatha, rozplamenený ohňom pomsty, strašne zúril, a príkladom svojím chtiac vzbudiť zmužilosť v svojich ustupujúcich vojoch, rútil sa do stredu nepriateľov – za ním poznovu junáctvom nadchnuté jeho voje. I nastala trenica, začal sa boj jedného proti druhému. Oba šíky sa rozpadli; bojovalo sa chlap proti chlapovi, jazdec proti jazdcovi.
Mladý Huňad netrpezlivo vyzeral čierne chocholy svojich a Rozgoňových odporcov.
Už dostal znamenie od otca k boju, už sa miešala jeho zemianska jazda s českými železníkmi, už Valgathove čaty takmer podliehali – až zrazu stranou od Soboty, dolu vŕškom niže Bátky, teraz Halik rečeným, zadupotala jazda, vpredu ktorej dve zakuklené a čiernymi chocholmi na šišakoch ozdobené postavy, letiac ako orkán, s krikom „Jiskra, kalich a sláva“ uderili na Huňadovcov – a to k okamžitému prospechu podliehajúcich Valgathových vojov.
Sotvaže Lacko a Rozgoň zazreli čiernych chocholatých neznámych svojich odporcov, kliesnili si k nim cestu mečom, nasledovaní svojimi víťazmi.
„Szentmiklóssy,“ volal Lacko, „buďte mi pri boku, môj sok, ako vidím, takže má pobočníka!“
I popchol koňa a jedným skokom ocitol sa v blízkosti jedného čiernochocholáka, vedľa ktorého harcoval takže tohoto pobočník.
„Som vám k službám, rytier! Akože rozkážete, či na piku, či na meč,“ zvolal dvorne Ladislav.
„Ach, pane, tu je veľká trma-vrma. Hľaďteže, váš priateľ Rozgoň na čistine sa sprobúva so svojím súperom. Či by sa vám takže ta nepáčilo?“ vravel pobočník neznámeho čiernochocholáka.
„Ach, dobre i tak, pane; tam väčší priestor, tam si i vy tuhľa s mojím pobočníkom Belom Szentmiklóssym zaharcovať môžete.“
I leteli na priestor, kde Rozgoň s neznámym českým rytierom už piku bol zlomil a oba sa lapili meča.
„Ha, čert mi i vám do duše, Jánoš koma; to sme sa my v planých veciach zišli. Za takú návštevu vám ja ďakujem!“ volal Matej Hrabina, na Rozgoňovho zbrojenca naňho dorážajúceho; i vyrazil Jánošovu šabľu, až tento zostal odzbrojený.
„Nič to za to, Jánoš; keď sa vám tak páči, môžeme ísť za pasy; ale škoda vašej Borče, lebo na môj hriešnu, keď vás stisnem, nikdy vy viac s tou halaškovať nebudete!“
Medzitým nastal medzi mladým Huňadom a jeho odporcom, no i medzi ich pobočníkmi Szentmiklóssym a Brezovickým, junácky zápas.
Podľa príkladu Rozgoňa a jeho odporcu sprobúvali sa najsamprv na piky. Von zo sedla druhého vyhodiť žiaden nevedel. Tieto schrapšťali, a polámané ich kúsky rozfŕkli sa po zemi.
Mladý Huňad nepokojne pozoroval útlu postavu svojho odporcu, divný zmysel lístku Meluzínou mu podaného miatol mu hlavu, a keď sa po zlámaní pík pustiť chcel v zápas mečov, tu mu dáka tajná moc zoslabila ruku, zmeravela rameno – takže slabým, akoby naoko útokom odporcovho meča ledva vedel parírovať.
Vtom Rozgoň skríkol, dostal v čelo ohlušujúcu ranu, skyvotal sa z koňa i padol svojmu vernému Jánošovi v náručie.
Týmto výjavom rozplamenený Lacko šibol v rameno svojho súpera, takže tento, pustiac v tom okamžení uzdu koňa a oprúc sa na pricválavšieho raňajšieho vyzývateľa, v ktorom Lacko hneď poznal Meluzínu, spustil sa pomaly na zem.
„Prestaňte, páni, koniec boju!“ volala Meluzína na pobočníkov ešte úporne jeden do druhého mávajúcich. „Premožení, pokorte sa svojim premožiteľom!“
„Náš spor si odložíme na druhý raz!“ povedal Brezovický k Szentmiklóssymu a oba priblížili sa ku skupinke poranených.
„Chcem vedieť vaše meno, rytier; chcem znať, komu Rozgoň podľahol!“ šeptal z mloby sa preberajúci Rozgoň.
Odporca jeho zložil šišak a pod čiernochocholistým šišakom zjavila sa bledá tvár – Mirka z Krasku.
Rozgoň sa spokojne usmial.
„Vrátili sme si! Už sme zase na čistom. Nateraz som ja vaším väzňom.“
Krask neodpovedal nič. Stisol mu nemo ruku a ukazoval na Lacka Huňada, ktorý v nevýslovnom bôli stál ako mramorová socha nad poraneným svojím odporcom.
Čiernochocholatý šišak bol odprackaný. Pred mladým Huňadom ležala následkom veľkej straty krvi z rany do mdloby padnuvšia – Milica.
„Čierne znaky ľúbosť kryjú,
nech mrú túhy – ked nežijú!“
mrmlal nešťastný Lacko sám v sebe, teraz chápajúc zmysel lístku.
„Zomrela, ja som jej vrahom!“ dokladal tupým hlasom, nazdávajúc sa, že skutočne stojí nad mŕtvolou svojej ľúbenice.
„Opusťte nás!“ velila Meluzína. „Krask, prepusťte svojho väzňa, pána Rozgoňa. Zbohom, páni; pod Drienčanským zámkom zas sa uvidíme!“
Ale Lacko stál a stál nemo, zúfalo. Naostatok zvučným hlasom víťaziaceho svojho otca prebudený, s hlbokým vzdychnutím odobral sa od zdanlivo mŕtvej milej, i letel hľadať smrť do najhustejších nepriateľských vojov.
Bitka ešte i teraz trvala a vystupovala na stupeň rozhodnutia. Valgatha a jeho rytierstvo robili divy zmužilosti. Všetko darmo, s Huňadom a jeho junákmi na šírom poli sa merať neboli vstave. Najsamprv začalo Sperberovo oddelenie, ktoré nedávno zo zákrytu bolo na bojište vystúpilo, v divom neporiadku, ako sa zdalo, samým ním zmätené ustupovať, potom jednotlivé húfy púšťali sa v útek rad-radom. A Huňad by istotne úplné víťazstvo bol dosiahol, keby nie v tom okamžení, ako velil všeobecné prenasledovanie, vrchom od Gobišu medzi jeho voje a utekajúcich nebol vrazil Zmeškal z Domanoviec so svojou, na rozkaz Valgathov z Gemera odbehnutou posádkou, a tento takto ustupovanie svojho veliteľa nebol zakrýval. Takto zahatajúc na jeden čas nával maďarských víťazov, vzďaľoval sa Zmeškal, harcujúc za ustupujúcimi. Huňadovci však, posilnení Kanižayho rezervou, prelomili naostatok túto hať. I nastalo prenasledovanie. Milosť nedával, neprijímal nikto – a o pol hodinky nebolo vidieť živej duše zo Zmeškalových vojakov. Všetci životom zaplatili bezpečný útek Valgathov. Ťažko poranený Zmeškal padol v rabstvo Szentmiklóssymu, za ktorý skutok správcom krajiny na bojišti verejne pochválený a tým miestom, kde teraz Uzapanita stojí a kde Zmeškala zajal, obdarovaný je.
I zdalo sa, že Valgathova moc je týmto víťazstvom dokonale zlomená a Gemer onedlho bude od českých vojov očistený.
15. Vernosť a zrada
Na rovinách bátkanských porazený, pred úplným zničením jedine Zmeškalovou hrdinskosťou ochránený Valgatha spiechal s rumami svojich vojov rozpajedene a pomstou horiac k domovu.
Porážku túto sám sebe nevedel vysvetliť. Jeho junač, ako obyčajne, i teraz sa bila statočne a zmužile. Jeho mužstvo počtom a srdnatosťou sa huňadovcom temer rovnalo, ba zdalo sa, že i tajné moci v neznámych čiernochocholcoch a ich jazdné čaty poskytli mu posilu – a predsa.
Zaškrípal zubami – a strašne pozrel na Sperbera, cválajúceho popri jeho boku.
„Moje voje vystali najviac od útoku Kumánov[32] a hajdukov. To sú čerti, na slobodnom poli im ani peklo neodolá.“
Dorazili pod Balog.
„Krahulec, ak si ma oklamal, ak si ma dnes zradil, ak proti mne dač hrozného kuješ – beda tebe, beda! Boj sa Valgathovej pomsty!“
„Ach, nedôverujete mi, pán môj? To je zle – pre našu vec zle! Zverte Balog na druhé ruky; mňa prepusťte v pokoji, chcem byť čistým od nedôvery vašej!“
Hlasom urazeného citu predniesol budúci ríšsky gróf tieto slová, i obrátil svojho koňa, ako čo by sa od Valgathu chcel vzdialiť.
„Ochráň Balog – a Balog je na večné veky tvoj. Za to ti ručím v mene jeho milosti nášho nadveliteľa Jiskru. Ja Drienčany do ostatného muža budem brániť!“
„A ja vás presvedčím, že som Balogu hoden; lebo bude istotne môj!“ povedal Sperber, a Valgatha týmto ubezpečením uspokojený, netušiac tajný zmysel týchto slov, uháňal trochu veselší k svojmu hradu.
Sperber, sledujúc potupným zrakom veliteľa, zachichotal sa odporne a trielil hore vrchom do svojej pevnosti.
V Drienčanskom zámku našiel Valgatha posilu, došlú z vyšných krajov Gemera, totižto z Čerenčian, Drienku, Ratkovej, ktorá medzeru padlých v jeho vojoch dostatočne vyplnila.
Pevnosť bola potravou dokonale zaopatrená a tak pri srdnatosti jej obhajcov bola vstave vydržať i dlhšie obliehanie.
Valgatha sa úfal, že Jiskra, dopočujúc sa o krušnom položení jeho, sám osobne čím skôr na pomoc prispeje svojmu najmilšiemu podvojvodcovi – a čo by to i mesiace stálo, dovtedy istotne sám a sám útoky Huňadove vydrží.
Ako čo by sa nič nebolo stalo a jeho moc ani zamak zlomená nebola, počúval hrdo zprávy došlých spojencov, dopytoval sa na položenie ich tvrdzí, vydával odmerané rozkazy k obrane hradu. A keď takto všetko do poriadku doviedol a o uskutočnení svojich rozkazov sa sám osobne presvedčil, k občerstveniu svojich dnes v bitke ukonaných vojov dal pripraviť veľkú večeru – obecnému mužstvu na priestrannom prvom dvore hradu, náčelníkom však vo veľkej dvorane, kde veselý rozmar jeho obracal na seba všeobecnú pozornosť junákov českých a šľachticov slovenských.
Dávno veliteľa svojho nevideli tak dobrej vôle.
Pripíjal na slávu českého kalicha a na nebeskú spásu padlých.
Tešil sa, že sa jemu dostalo tej cti, obrátiť na seba osobný hnev správcu krajiny, lebo – dokladal rozmarne – tento chýrny európsky víťaz zná, že krem samého Jiskru snáď nikto vo svete tak ako on – totižto Valgatha – nie je hoden jeho odporu.
„Vivat!“ kričalo rytierstvo, i prisahalo Valgathovi, takto si povedomému svojej moci a zmužilosti, vernosť, vytrvalosť – až do ostatného.
„Neprisahajte, bratia! Viem ja dobre, že i beztak dostojíte tejto svojej úlohe bránenia Slovanstva a kalicha. Páni, zaspievajme si našu:
Tešme se blahou nadejí.“
I zahučalo, zaspievalo rytierstvo.
I nadchlo sa touto hrdinskou piesňou ohňom junáctva nezlomnej vytrvalosti.
A po skončenej piesni nastala pijatika, ku ktorej sa naše terajšie orgie ani prirovnať nemôžu.
Služobníctvo sotva stačilo naplňovať velikánske kanty vadnianskym vínkom.
Sám ináče mierny Valgatha predchádzal v pití svojím príkladom, chtiac takto udusiť v prsiach mu povstávajúce pochybnosti o istote svojho položenia.
Čím sa zovnútorne veselším, rozmarnejším stával, tým väčšmi zaujímal ho vnútorný nepokoj. Pred oči stavala sa mu Sabínka, ako mu podávala na rybníku výstražný list. V obrazotvornosti jeho rozvinoval sa manželkin obraz, päsťou jeho porúchaný. Kde pozrel, videl vážnu postavu kňaza starca, ponúkajúceho sa mu k službám. Pred duševným zrakom jeho vznášali sa jemu k pomoci prispevšie čierne chocholy, zdalo sa mu, že stenajúci hlas odmrštenej dcéry sa v prosebnom úpení k nemu derie cez hluk hulákajúcich rytierov, a videl zďaleka hroziacu ruku Jiskrovu, ako čo by ho za dnešnú stratu chcela trestať.
„Neviem, za čo bych nedal, že úlisný ,Gottes Blut’, ktorého i porekadlo javí dostatočne Nemcom, nie je medzi nami. Stavím sa s hockým, že Krahulec i dnes čertu a nie našej veci poslúžil! To je oplan a ešte naostatok Balocký zámok zradí,“ prehovoril jeden z rytierov hroznovinou otvoreným srdcom.
„Stavím sa s tebou, Rybák!“ zavolal Valgatha, nanajvýš rozdrážený týmto poznamenaním rytiera, netušiaceho jeho vnútorný nepokoj.
Spoločnosť stíchla.
Junáci zadivene pozerali jeden po druhom.
„Stav sa, Rybák, stav sa!“ ozvalo sa niekoľko hlasov.
„Nežartujte, veliteľ môj; medzi mnou a vami nieto ceny stávky.“
„Ceny stávky? Ach, Rybák, prečo nie? Keď vyhráš, stratí Krahulec, keď prehráš, stratíš ty – hlavu! No, či ti je dosť, aby si svoj utŕhačský jazyk držal za zubami?“
Rybák, územčistý chlap pevného výrazu obličaja, bledol a kúsal si gamby. Pozrel brnkajúcim okom po stíšenej prestrašenej spoločností, i utrúc si studený pot z čela, preriekol slávnostne:
„Bratia, rytierstvo, budete svedkami stávky tejto. Ja Jozef Miloslav Rybák, rytier z Rybníka, prijímam týmto stávku tvoju, rytier Valgatha, veliteľ môj! Tak mi pomáhaj boh!“
I podal svalovitú pravicu pánovi Drienčanského hradu.
Tento zakabonil čelo.
„Je to sen, páni – sen – sníva sa nám všetkým, i vám i mne. Nechajme to. Hľaďte, brieždi sa; treba nám trochu odpočinku. Víno z nás z každého blúzni, rozíďme sa, vyspime ho trochu,“ mrmlal Valgatha, pomútený odhodlanosťou Rybáka, i vstával od stola.
„Valgatha, stávka stojí!“ zahučalo rytierstvo. „My sme svedkami; odstúpiť ti nemožno!“
„Tak? – No, dobre… no, staň sa vôľa vaša. Ľúto mi je Rybákovej hlavy.“
I rozpálený v tvári pospiechal do výklenku na čisté ranné povetrie.
Upäl zraky k Balogu.
V zore rannej na Balogu viala – trojfarebná krajinská Huňadova zástava!
„Vyhrals’, Rybák!“ skríkol prestrašene nešťastný Valgatha, i potočil sa spiatky.
I nastal medzi rytierstvom zmätok.
Istotou Krahulcovej zrady vytriezvené rytierstvo hrnulo sa s výkrikmi pomsty a kliatby k dverám, ako čo by každý chcel byť prvým pomstiteľom podlej Sperberovej zrady.
„Stojte, bratia!“ velil spamätovavší sa Valgatha hlasom poraneného leva a vkročil do kola svojich.
„Kto chce Krahulcov príklad nasledovať – nech sa vzdiali; komu život milý, alebo koho k tomuto svetu dáke vzácne okolnosti viažu – ten choď zbohom! Kto jedine sláve kalicha a Slovanstva žil – ten ostaň pri mojom boku, kde nieto žiadnych vábivých výhľadov, jedine smrť. Valgatha zhynie, padne – ale sa nepoddá!“
„A my všetci s tebou!“ zahučali jedným chórom rytieri.
„Sláva kalichu!“ hučalo to okolo.
Vstúpil dnu starý Kudlák.
„Pán môj, na Balogu Huňadova zástava – a pred zámkom oznamuje trúbou svoj príchod jeho posol.“
Skutočne ozvala sa vyzývajúca fanfára trúby až do dvorany.
Valgatha v sprievode niekoľkých hlavných náčelníkov vstúpil do výklenku, i pozrel dolu.
Pred zámkom stála v sprievode dvoch trubačov mladistvá driečna postava Szentmiklóssyho, zaliata zlatými pableskami vychádzajúceho slnka.
Valgatha zaclonil si pred bleskom slnka rukou oči, i pozeral, skúmajúc po najbližšom okolí, sledujúc, nakoľko asi sa priblížili Huňadove voje k jeho pevnosti.
Okolité kopce boli týmito zaujaté.
„Čo prinášate nového?“ opýtal sa naostatok vážnym a zvučným hlasom Huňadovho posla.
Szentmiklóssy pricválal trochu bližšie i začal takto:
„Rytier Valgatha! Správca krajiny, slávny gróf Ján Huňad, odkazuje ti toto: Včerajšia bitka podala víťazstvo uhorskej zákonnej zbrani. Tvoje voje na slobodnom poli podľahli. Hodina vášho lúpežníckeho vystrájania odbila. Za vaše zločinné skutky, utláčania ľudu, šliapania krajinských práv, slobody a zákona, vydaní ste pomste spravodlivých a prirodzených hájiteľov tejto vlasti! Pokor sa týmto; oddaj k rukám zákonného správcu krajiny lotrovské hniezdo svoje, túto pevnosť. Víťazný Ján Huňad zaisťuje ti a tvojim slobodný a bezpečný odchod do vašej vlasti!“
„Chlapče, keby tvoja osoba ako vyslanca dľa vojenských práv a obyčají nebola nedotknuteľná, dal bych ti tvoj neumytý, špinavý, rúhavý jazyk z tvojich slinami utŕhačstva zafúľaných úst vyrezať na večitý dôkaz jeho zlorečenia! Nauč sa najskôr zaslúžilých českých rytierov uctiť, a potom nadávaj do lotrov. Tvojmu nadutému Huňadovi, ktorého ja neuznávam ani za správcu krajiny, ani za statočného šľachtica, ktorý dáva také veci odkazovať, povedz: že keď chce jadro, nech najsamprv rozhryzne orech, a nech dá pozor, aby mu škrupina dáko do hrtana neuviazla; lebo – na Žižku! – istotne ho zadusí. Povedz mu ďalej, že jeho nadutá pýcha hrozí upadnutím a potlačením tejto vlasti, ktorej zákonného kráľa práva háji náš český meč, že je zradca krajiny a práv maloletého kráľa. Nie Drienčanský zámok, ale ani skalku z jeho múrov Valgatha dobrovoľne neodovzdá. Povedz Huňadovi, nech pamätá na Lučenec.“
„Sú to tvoje ostatné slová?“ spytoval sa Szentmiklóssy, ohromený urážlivou, náruživou odpoveďou Valgathu.
„Sláva kalichu, sláva Valgathovi!“ zahučalo české rytierstvo.
„A smrť lotrom!“ dodal miesto refrénu Szentmiklóssy; popchol koňa a uháňal sprevádzaný svojimi trubačmi k Balogu.
Keď Valgathovi zmizol z očú, obrátil sa tento k svojim:
„Bratia, doba rozhodná je tu! Huňada som na smrť urazil. Nespočinie, kým sa na mne nepomstí. Ešte pol hodinky – a na túto pevnosť zvalí sa všeobecný útok. Zo všetkých strán sme obkľúčení, pretrhne sa naše spojenie s tamvonkajším svetom. Ešte raz vás vyzývam a upamätujem: komu vôľa a chce žiť, ratuj sa náhle a nechaj nás samých v pevnosti, ktorá – bohdá – obliehanie i do roka vydrží!“
K všeobecnému zadiveniu vystúpil z kola Rybák.
„Valgatha, prepusť ma v pokoji; ja si idem pre cenu stávky – pre Krahulcovu hlavu!“
„Choď zbohom! Sám som ti ju chcel podať, bo ja mám na ňu snáď najväčšie právo!“
„Dodám ti ho živého!“ doložil Rybák a pospiechal von.
„A teraz, Kudlák, daj pohľadať otca Brožku; užijeme sviatosť večere pod obojím!“
V tom okamžení otvorili sa z Valgathových chyží do dvora vedúce dvere a na prahu ich zjavila sa ctihodná postava starcova.
„Som k službám vašim, zasvätenci kalicha! Poďte a buďte pripravení, hodovníci tela a krvi Spasiteľa nášho Ježiša Krista.“
Pri vážnych slovách týchto pozrel Brožko prenikavo na Valgathu, prekvapeného jeho nečakaným zjavením sa.
„Mám súkromné slovo k tebe, otče!“ povedal tento, i viedol starca na stranu.
Tvár Valgathova žiarila výrazom blahého mieru a neporovnateľne útlosladkým hlasom zašepotal sticha:
„Otče Brožko, uspokoj krvácajúce srdce moje – kde je moja Milica?“
„Nie je viacej tvoja, našla svojho otca!“
I zaliali tvrdocitného Valgathu slzy.
I zaplakal horko.
Nazdal sa, že kliatbou jeho stíhaná Milica pridružila sa so zlomeným srdcom a bez potechy jeho odpustenia k oslávenému duchu jej zvečnelej matky.
„Zase menej o jednu nádeju!“ zamrmlal naostatok. „Otče Brožko, ratuj aspoň Želmíru!“
„Uspokoj sa, syn môj! Želmíra je v bezpečnosti. Proti tvojej vôli, ale v nádeji tvojho udobrenia odniesol som dnes ráno tvoju dcérku do skrýše, kde istotne bude zachránená.“
„Chcem ju vidieť – ešte raz vidieť! Veď dobre znáš, otče, že ma skôr pochovajú rumy tohto hradu, ako by som chcel hanebne život svoj zachrániť a moje stanovište zanechať.“
Tak horlil vášnivo Valgatha.
„Syn môj, i Drienčany padnú, i žiť budeš, i zachrániš slávu svoju, i uvidíš svoju Želmíru!“
Starec povedal toto takým presvedčujúcim hlasom, že Valgatha pre nedávno minulé príhody oproti staruškému otcovi Brožkovi inak zmýšľajúci, uspokojil sa naostatok, a šepot, v ktorom viedol rozhovor so starcom, vo zvučný hlas premeniac, zavolal slávnostne:
„Poďme, bratia, vyspovedajme sa; a potom s božou pomocou vysúkajme rukávy k obrane tohto hradu!“