12. Javby
Na druhý deň po týchto udalostiach zjavilo sa pod múrmi hradu Drienčany Jiskrovo vyslanstvo, vracajúce sa z Debrecína.
Na znak jeho príchodu zatrúbil službu trubača konajúci Hrabina tak silno, že zvuk jeho surmity letel celou dolinou ako hukot približujúceho sa hromu.
Podivné, z pevnosti neodpovedal nikto. Spadný most sa nespúšťal. Na predhradbách prechádzajúca sa stráž nevšímala si ani zamak z vyslanstva vracajúcu sa družinu.
„Hej, čert mi a tebe do duše, Sivák, či si ohluchol, či si slepý, a či ká sa ti skaza stala?“ volal nad ľahostajnosťou a nad nevšímaním si jeho oznamovania rozhnevaný Matej na stráž držiaceho zbrojnoša. „Otvor papuľu a gágor; oznám slávny príchod môjho rytiera z Tábora a Krasku; lebo až nie, sám tie múry preborím. Sto striel ti hluché uši a slepé oči páralo!“
„Vodca Valgatha istotne napredok tuší našu smutnú zvesť a nezdarilý výsledok nášho posolstva, že nás tak nedbalo víta, alebo je nie doma,“ uspokojoval Mirko sám seba, Brezovického a Meluzínu, nad tichosťou a podozrivým mlčaním hradu trochu zarazený.
Vtom zjavila sa nad pevnosťou krvavočervená zástava a vo výklenku, vo výške prilepenom na hrad, ukázal sa Valgatha, sprevádzaný Krahulcom a Kudlákom.
„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ spytoval sa z výšky cvendžiaci hlas Valgathov.
„Vodca slávny, pusť nás dnu, nech ti medzi štyrmi očima zdelím výsledok našej cesty,“ odpovedal Krask.
„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ opakoval Valgatha netrpezlivo.
Mirko, uvítaním týmto prekvapený, spýtavo pozrel po svojich spoludruhoch.
Na Meluzíninej tvári zahral úsmech plný tajností.
„Viem ja všetko,“ zašepla ticho. „Cilleyho siatie schádza. Krahulec znamenite oral.“
„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ vypytoval sa po tretí raz Valgatha.
„Boj na život, na smrť, otče môj! Daj otvoriť bránu, nech ti oddám Huňadovu odpoveď.“
Valgatha zachichotal sa príšerne, zakryl dlaňou čelo a dajúc pravicou Kudlákovi znamenie, odtiahol sa i s Krahulcom z výklenku, nechajúc bez odpovede tu von v prepodivných myšlienkach zanorené vyslanstvo.
„To ja nechápem. Tu istotne čerti kúkoľ siali, alebo sa náš Valgatha zbláznil!“ vravel Brezovický zadumanému Mirkovi. „Ach, slečna drahá, povedáte, že viete všetko. Prosím vás, vysvetlite vášmu pokornému ľúbencovi túto prepodivnú záhadu.“
„S odpustením, šľachtic môj drahý, to je moje tajomstvo, a zvedavosť mužom nesvedčí, nesluší,“ odpovedala Meluzína a pozrela šibalsky po milencovi.
„Spusť ten most, Sivák, lebo je to už veľa! I ja hladný, smädný; hladná, smädná i Strela. Ani moje panstvo nie je pohanstvo. Čert vám všetkým, čo ste tam, do duše,“ búril Hrabina. Vidiac však, ako sa spadný most spúšťa, letel na ňom dolu kráčajúcemu Kudlákovi v ústret i volal:
„No, vaše šťastie, starý pencurák, že ste sa lepšie rozmysleli; lebo na môj hriešnu by som vás bol všetkých z hradu vykúril. Ta či sme my psi?“
Kudlák pokorne predstúpil pred Kraska.
„Vaša milosť, pán rytier, máte mi oddať Huňadovu odpoveď. Vodca Valgatha vám odkazuje, že vás a družinu nateraz pred seba predpustiť nemôže, nesmie. Máte sa vzdialiť na Drienok a tam čakať jeho ďalšie rozkazy.“
Mirko mraštil čelo.
„A prečo to všetko, pán hradný?“
Kudlák obzrel sa potajomne dookola, sliediac, či ho dakto nepozoruje.
V jeho očiach zahrali slzy.
„Ach, mladý pán môj! Hrad Drienčanský zakliali čerti, a teraz si peklo v ňom hostinu stroji. Milica a starec skapali; Krahulec z Balogu zaujal Valgathovo srdce, stará moja plače – a všetko to ani ja nechápem!“ vravel ticho Kudlák; spozorujúc však, že sa vo výklenku zas zjavil Valgatha, zvolal zostra:
„Oddajte mi písma; tak to žiada a rozkazuje nepremožiteľný Valgatha!“
Mirko, vidiac, že je tu každý odpor márny a že aspoň na tento čas nie je vstave rozviazať gordický uzol[27] Valgathovo držania sa, vyňal Huňadovu odpoveď a oddajúc ju Kudlákovi, hovoril vážne a tak hlasne, že ho i Valgatha mohol rozumieť:
„Pán hradný, nie je to síce v poriadku, abych zveril tento list druhému, ako tomu, komu zneje. Zneje Jiskrovi. No ja Valgathom vyslaný, posielam ho jemu; i skladám zodpovednosť za následky zo seba. Povedzte si veliteľovi, že sa pokorím jeho rozkazu, i prajem mu, aby sa sám v sebe nezmýlil. Drienčanom nastávajú krušné časy. Drienok nech si oddá svojim novým dôverníkom; však ma i tak nedávno oň pozbavil. Ja pôjdem ta a budem tam, kde najviacej bude potrebná moja služba k dobru jeho a našej slávnej veci!“
S tým obrátil sa a popchnúc koňa, uháňal hore dolinou, sám nevediac, kde sa teraz nanáhlo má obrátiť.
„Ha, či to tamto nie mladá Sabínka?“ zvolal Hrabina, pozorujúc pred otvorom jaskyne stojacu dievčinu.
Na výkrik zbrojnošov obrátila družina svoje zraky k jaskyni, pred ktorou sa v tom okamžení zjavil otec Brožko.
„Zastaňte kus, rytieri! Navštívte moju pustovňu a oddýchnite si v nej!“ volal tento, a jazdci, nedajúc sa dva razy núkať, zoskákali z koní, pustili ich na slobodnú pašu a pobrali sa do samotnej skrýše starcovej.
Naprostriedku jaskyne blnkala vatra, pri ktorej starucha, mať to mladej Sabínky, opekala na drevenom ražni mladé baranča na znak toho, že otec Brožko istotne dákych hostí čakal.
Voviedol Kraska i s Brezovickým do tajnej podzemnej izby.
Meluzína bola už prv, ako dávna známa, do nej vbehla.
„Ach, Milica!“ preriekol Krask, vidiac túto v objatí Meluzíninom. „Vy ste tu, a ja počul, že ste zmizli. I predsavzal som si bol, že vás kdekoľvek vyhľadám.“
Táto, potešeným okom pozerajúc na vstúpivších, miesto odpovede ukázala na Brožku.
„Rozumiem ťa, dievka moja. Vy dve máte svoje tajomstvá. Páni moji, nechajme ich samé. Dlžný som vám i ja rozlúštenie Valgathovej záhady, i vy mne vaše vyslanecké zprávy,“ vravel starec, i viedol ich do tajného vchodu.
Keď devy zostali samy, znovu si padli v náručie.
„Ach, Zinka moja,“ šepkala Milica, „šťastná som i nešťastná. Nemám tej hrdinskosti, čo ty; ja sa kryjem a ty blúdiš po uhorskom tábore.“
„Pre teba, Milka moja, len pre teba! Ale povedz, čo sa tvojmu otcovi stalo? Starý Kudlák hovorí, že si ho nechala.“
Milica sklopila oči a dve perly padali jej spanilou tvárou.
„A nevieš, Zinka, že ma Lacko nechal, že starý Huňad preklial našu lásku? Škoda listu, čo mi písal! Brožko ho spálil, istotne chtiac, aby som zapomenula na neverníka, ktorý sa nazdal, že som z lúpežného rodu!“
Meluzína položila dlaň na čielko Milkino ako starostlivá mať na hlávku v horúčke blúzniaceho dieťaťa.
„Nerozumiem ťa, duša moja. Sníva sa ti dačo, blúzniš dačo o listoch, o nevere, o lúpežnom rode atď. Čože to všetko znamená?“
„Neblúznim, Zinka, ach, nie; pri dobrom som rozume, len ma bolí, že ma Lacko zradil – mňa, ktorá som i dľa rodu jemu dokonale rovná. Škoda listu, aby si sa o jeho nevere bola presvedčila. Ach, zhorel, obrátil sa v popol ako moje nádeje, na ktorých hrobe snáď nové vzrastú!“
„Zhorel, Milka? Oj nie, veď je tu za ňadrami, tu je lístok, ktorý ti poslal po mne tvoj navždy verný ľúbenec.“
I vytiahla zelenou stužkou obviazaný ľúbostný list a podala ho prekvapenej Milici.
Trasľavou rukou otvorila ho táto, a pred jej slzavým zrakom zaligotali sa v pekných ťahoch písma tieto Lackove slová:
„Milica moja, ver, ani v búrkach nezhynie láska naša. Meluzína vysvetlí ti všetko! Tvoj až po hrob verný Ladislav.“
Žiara nadzemského blaha sa zarumenila na utešených líčkach devy, pery striasli sa, očká pozdvihli sa hore, ako čo by sa chceli povzniesť cez skalu jaskyne k výšinám nadzemským prenikavým pohľadom vďaky; pravica položila sa na srdce, ktoré dotknuté mlunom ľúbosti šírilo po celom tele ohnivé prúdy nových preblažených nádejí.
„On je nevinný, Zinka, nevinný!“ šepotala naostatok Milica. „Ach, a mňa tak oklamali, a ja verila podvrhnutému listu!“
I vyskočila hore a bežala chodbou, ktorou Brožko s mladými rytiermi bol odišiel. Istotne chcela zvestovať starcovi túto milú novinu. No zastala, na druhé myšlienky súc privedená, i obrátila sa a letela Meluzíne v náručie.
„Čo to za búrky spomína Lacko môj?“ dopytovala sa zvedavo tejto. „Ty mi to, Zinka, vraj všetko vysvetlíš!“
„Nuž, nepodarilo sa vyslanstvo. Správca krajiny vypovedal jiskrovcom boj.“
„Boj, jiskrovcom boj!“ mrmlala hlasom tupým Milica ako ozvena nemých skalísk.
„Lacko, tvoj ľúbenec, dosť sa usiloval od toho uzavretia odviesť svojho otca; no darmo, Nemci zvíťazili. Spojenie Slovenska s Maďarmi nateraz je nemožné!“
„Možné, a práve teraz možné!“ zvolala odhodlane tajná snúbenica Lackova a v jej tvári zblnkol oheň nadšenia. „Mýliš sa, Zinka! Nie Jiskrovi, no Valgathovi vypovedal správca krajiny boj!“
Meluzína dívala sa spýtavo na družku. Že sa Huňad obzvlášte na Valgathu a na jeho dcéru dopytoval, to bolo jej Wolfenburgom zvereným tajomstvom. A Milica, ako sa jej zdalo, na toto naráža. I krútila povážlivo hlavou.
„Z čoho to uzavieraš?“ opýtala sa naostatok.
Milica vztýčila sa ako bohyňa Juno, hrdo, v povedomí svojej prevahy a svojho stavu, a presvedčujúcim hlasom preriekla:
„Zinka moja, Huňad vypovedá boj nie Jiskrovi, prvému hrdinovi nášho veku, lež lúpežníkom, utláčateľom uhorskej vlasti!“
„A to ty povedáš, Valgathova dcéra?“
„Ach, nedorážaj na mňa, Zinka moja, nedorážaj! Sú veci a záležitosti mňa sa týkajúce, o ktorých sa ti ani nesnívalo. Sama sebe som si záhadou. No ver mi, že ti pravdu zvestujem,“ šepkala Milica otázkou Meluzíninou do rozpakov uvedená, sama nie súc ešte odhodlaná, aký úkol má vziať ohľadom svojho pôvodu na seba.
Hraškova dcéra zadumane premýšľala o záhadných Miliciných rečiach. Cítila a tušila dobre, že táto nosí v prsiach dáke tajomstvo, ku ktorému kľúča sa jej nedostávalo. A bárs ako bystrý bol jej rozsudok, v tomto prípade nenachodila stopu, vedúcu k rozlúšteniu podivných Miliciných rečí.
„Nerozumiem ťa, duša moja drahá,“ preriekla po chvíľke. „Medzi mnou a tebou stojí múr tajomstva – ktovie, k akému to následku. Nedôveruješ Meluzíne? Ach, vieš dobre, že základom priateľstva devíc je bezpodmienečná dôvera. Trápi ťa niečo a ty mi to nezdelíš! Otvor ňadrá svoje, a zdeľ mi všetko ako vtedy, keď ružový púčok tvojej lásky k junáckemu Lackovi vzrástol v tvojom srdci. Zdeľ mi všetko; lebo práve teraz, keď ide o život alebo zničenie nášho rodu, sme i my, dcéry českých bohatierov, povinné dľa možnosti našej pre zachovanie nášho slávneho rodu účinkovať. A to sa výdatne stať môže len tak, keď my dve jedným duchom nadchnuté, jednou dôverou spojené staneme sa hviezdami slávy našich slovanských dejov, ligotajúc sa na blankyte.“
A v nadšení plápolala Meluzínina tvár a jej blnkotajúci zrak vyčaroval v Milici búrlivé vlnenie netušených citov hrdinskosti.
Veliteľským okom pozrela táto po rozplamenenej Meluzíne, a akoby si bola povedomá svojej nadvlády nad ňou, vložila pravicu na prsia i preriekla názvukom svetovládnej bohyne:
„Stane sa podľa žiadosti tvojej. V mojich ňadrách vrie Jiskrova krv!“
I porozumela Meluzína tajomstvu družky svojej a zašepkajúc svoje porekadlo „Viem, viem všetko,“ uklonila sa pred ňou akoby bytosťou vyššou.
V tom okamžení navrátil sa Brožko so svojimi hosťami.
Na ctihodnom čele jeho ležala chmára nepokoja ako ranná hmla na šedivom Kriváni.
Výsledok Kraskovho vyslanstva bol mu oznámený.
„Mám i ja s vami niekoľko slov prehovoriť, otče môj; doprajte mi výsluchu,“ prihovorila sa Meluzína starcovi.
V jej tvári bolo dač tak tajomného, v jej prosiacom hlase dač tak vážneho, že starec, kývnuc rukou, odobral sa s ňou spiatky do tajnej chodby.
„Hovorte, panna,“ vravel starec, keď boli sami.
„K výsledku nášho vyslanstva ešte aj toto patrí.“
I vytiahla veľký list a podala ho Brožkovi.
„Čo, čo to?“ zadivil sa starec.
„To je list a odpoveď Huňadova nášmu roztomilému spojencovi, grófovi Cilleymu.“
Starec chtivo a zvedavo prebehol riadky listu.
Čím diaľ, tým viac nadobúdala ctihodná tvár jeho vážnoprísneho výrazu.
„Panna, to sú hrozné tajomstvá. Povedzte mi, ako ste k tomu listu prišli?“
Táto sklonila hlávku a zašepotala svoje: „Viem ja všetko!“
„Istotne z rúk Cilleyho vyslanca?“
„Áno, otče, z rúk Wölfla z Wolfenburgu.“
„A ten nešťastník akože sa pred svojím vysielateľom ospravedlní?“
„Dala som mu druhú odpoveď!“
„Ha – na svätého Václava! – smelú hru hráte, panna!“ zvolal starec v prekvapenom zadivení nad intrigánskym, bystrorozvážnym, odhodlaným duchom hrdinského dievčaťa. „Nuž a napríklad, akože tá vaša odpoveď zneje?“
„Je to opak tej, ktorú máte v ruke, otče môj.“
„Teda miesto mieru boj?“
„Áno, boj Nemcom, Fridrichovi, na život a na smrť! Rozdvojila som, čo sa malo intrigami Cilleyho na našu skazu dovedna zliať. I dá boh, že sa spojí to, čo Ulrich chcel rozlúčiť, že sa spojí Ján Huňad s naším veliteľom Jiskrom.“
Starec pozdvihol ruky svoje akoby k požehnaniu – bozkal Meluzínu v čelo a slávnostne preriekol:
„Dcéra Slovanstva, žehnaj boh kroky tvoje ako kroky Judity Betulskej[28], ktorá oslobodila svoju vlasť od poroby a jarma cudzincov. Poď, dcéra Slovanstva, rob poriadky, aby sa tvoje snahy čím skôr uskutočnili.“
Vrátili sa k ostatným.
Meluzína i týmto rozpovedala v krátkosti tajomstvo, starcovi už zverené. I uzniesli sa na tom, že Mirko pospieši s veľadôležitou odpoveďou Huňada Cilleymu k Jiskrovi, a od tohoto sa budú očakávať rozkazy ďalšieho konania.
A vskutku, po užitom obede, ktorý mladá Sabínka s pomocou úslužného, až po uši do nej zaľúbeného Hrabinu výborne, chutne pripravila, obrátil sa Mirko na horné slovenské kraje, Meluzína však pospiechala, sprevádzaná svojím milencom Jankom Brezovickým, na svoj hrad Hrachovo, na ktorý márne sa snažila odviesť i Milicu.
„Darmo je, Zinka,“ vyhovárala sa táto, „bárs ma otec Valgatha preklial, povinnosťou mojou je, aby som v jeho blízkosti vydržala. Sama znáš, že huňadovci učinia prvý útok na Drienčany – a ja čo deva chcem si pritom vydobyť rytierske ostrohy.“
13. Prípravy
V okolí Drienčanského zámku panoval svieži, bystrý, krepký vojenský život ako nikdy.
Početné húfy bojovníkov českých, ozbrojených rozmanitou zbraňou, oblečených v železné prilby a náprsníky, premávali sa po úzkej dolinke a susedných vŕškoch.
Boli to vojnové prípravy.
Zámok opevňoval sa zo všetkých strán; nad ním viala červená zástava na znak boja na smrť a na život.
A šlo to všetko strmo, poriadne od ruky.
Valgatha, chtiac zodpovedať chýru a sláve svojej vojenskej, bol všade, či pri skúškach a cvičení svojich čiat, či pri samom opevňovaní hradu, a či na Balogu. Pevnosť túto ako kľúč Drienčanského zámku pod správou Krahulcovou takže uvádzal do znamenitého obranného stavu. Na jeho tvári ležal neprestajný výraz mužnej, ba urputnej odhodlanosti. Posmešný úsmech jeho úst menil sa tu i tu v démonický úškľabok. Usmievavé predtým jeho oči sršali blnkom pomsty ako fosforové uhlíky v polnočnej tme. V hladké čelo ryli sa vrásky duševných bojov, no hrdé držanie jeho zrejme javilo, že nad týmito víťazí. A táto odhodlanosť, tento bohatiersky oheň a zápal, toto urputné nadšenie pomsty prechádzalo z hrdinskej osoby Valgathovej na všetkých jeho podriadených vojvodcov, všetkých zbrojencov od prvého až do ostatného. Cítilo to všetko, že rozhodná doba nastáva, že v nastávajúcich bojoch každý sa musí pustiť v zápas junácky nielen za celok, ale i za svoju vlastnú osobu, majetok a budúcnosť.
V zámku a v tábore Valgathovom bolo dokonale známe, že sa chýrny správca krajiny Ján Huňad, aby sa pomstil za lučenskú porážku a aby vyplemenil českých dobrodruhov a lúpežníkov, ako ich sám menoval, blíži na hornouhorské kraje – že vyslovil dokonalé zhladenie nielen samým Čechom, ale i tým, ktorí sa ich – vraj na skazu krajiny – pridŕžajú.
Tieto početnými vyzvedačmi donesené chýry nezlomili odhodlanosť českého rytierstva a čaty. Pomysleli si, že svoju kožu na každý pád draho predajú, pretože jednak inakšieho výhľadu nieto, ako alebo úplné zničenie, alebo úplné víťazstvo.
Jedine to bolo tajomstvom, ktorého sa žiaden vyzvedač nevedel dosliediť, z ktorej strany uderí hrdinský Huňad na dŕžavu českých bohatierov, položenú v Hornom Uhorsku.
Išli chýry, že sa hlavný voj obracia k Šarišu a Spišu, druhí uisťovali, že tento tiahne južnou stranou Novohradu hore k Zvolenu, iní, že prvý útok Huňadov bude obrátený na Valgathu, ako na nadveliteľa gemerských a malohontských zámkov a pevností.
Potomne ukázalo sa, že bárs rôzne boli tieto chýry, predsa všetky do jedného sa splnili.
Najsamprv rozniesla sa povesť o páde Zvolena, a to s tým dodatkom, že túto nad bystrým Hronom položenú pevnosť sám Huňad po nemalom odpore dobyl.
Valgatha začal ľahšie dýchať; nazdával sa, že nateraz má od správcu krajiny pokoj, že tento hore od Zvolena uderí prosto na Liptov, Turiec, Trenčín do srdca Jiskrovej dŕžavy, a tam – takto sám do jaskyne leva sa opovážiac – porazený bude. Divné mu bolo len to, že od Jiskru žiadnej zvesti nedostával. Bol síce k nemu vypravil v osobe Kaňúrovej posolstvo s vývodom Kraskovho vyslanstva, ale tento sa nevracal a preto nemal žiadnu úpravu ohľadom ďalšieho držania svojho.
„Ha – na Žižku! – všetko sa mi tak zdá, že jeho milosť Jiskra na nás zabúda,“ vravel Valgatha horkým vyčítavým hlasom ku Krahulcovi, s ktorým trielil dolu dolinou popod kopec, teraz Krnovka rečený, z Drienčan na Balog. „Kaňúr dlho sa mi nevracia – a nemám horšie ako neistotu!“
„Dlhá cesta na Trenčín – a ktozná, čo sa Kaňúrovi i na ceste mohlo stať,“ odvetil ľahostajne Krahulec.
„Stať sa mu nič nemohlo, je Valgathovým poslom – a tento má na slovenských krajoch všade česť, poctivosť, vážnosť a slobodný priechod.“
Sperber sa uškrnul.
„Nie sme všetci našinci, veliteľ môj!“ preriekol ticho. „Pamätajte, ako ste zradu Mirka z Krasku odbyli. Ten istotne vrie pomstou proti vám! Mali ste ho predpustiť, ako som vám radil, s vývodom vyslanstva osobne pred seba.“
Valgatha zastavil koňa, prebehol pravicou po čele a dal sa rozmýšľať.
„Máš pravdu, Krahulec! Z toho hada, ktorého som na svojich prsiach odchoval, všetko vystane. Pravdu máš! Vedel dobre, že oznámenie výsledku jeho vyslanstva Jiskrovi zverím na druhého. Istotne on zajal a Cilleymu oddal môjho posla Kaňúra. No, ale nič! Zradcovia dôjdu odplaty; ja toho chlapčiska sám na šibeň dopravím – alebo jeho utŕhača.“
I pozrel pri ostatných slovách iskriacim zrakom na Sperbera, ktorého tvár javila tú najdetinskejšiu, najúprimnejšiu nevinnosť.
„Zradcovia a utŕhači inšie nezaslúžia, pán môj!“ odpovedal budúci ríšsky gróf názvukom úprimnosti. „A ostatne, čo čakáte na Jiskrove rozkazy? Vy samostatne istotne skôr pokoríte našich nepriateľov Maďarov, ako keď budete ustavične podnožou vládychtivého Jiskru! Ktovie, čo tento a Huňad k skaze vašej ustanovili; lebo z chýru znám, že…“
Valgatha nepočúval Krahulcove dráživé reči; pozeral na kopec, pod ktorým stál a na ktorom jeden zástup jeho zbrojencov, nechajúc svoje stanovište, hrnul sa v jedno kolo so zvedavými výkrikmi, obstupujúc jazdca, zakrytého prachom a potom.
„Čo to tam na kopci, Krno?“ volal Valgatha veliteľským hlasom.
Náčelník zástupu, šuhaj slovenského obličaja, sivých vlasov a očú, vykročil z kola a vidiac nadveliteľa, preriekol trasľavým hlasom:
„Vaša milosť, Sýkora dochádza teraz z Gemera, i zvestuje, že rožňavský zámok Krásna Hôrka – padol. Huňadovci ho dobyli.“
Valgatha zmraštil obrvy.
„To lužeš, chlapče, i so svojím Sýkorom! Doveď mi naskutku toho kuvika dolu, nech mu vytrhnem nešťastnozvestný jazyk. A vy, chlapci tamhore, neverte hocijakým pletkám!“
Pod minútou stál jazdec, vedený Krnom, pred nadveliteľom gemerských husitov.
I Krno i nešťastný posol sa triasli.
Z Valgathových zrakov sršali polnočné blesky.
„Ako sa voláš, chlape?“
„Gregor Sýkora, vaša milosť.“
„Skade si a v akej chôdzi, že mojich vojakov strašíš?“
„Som posol veliteľa zámku Gemera, rytiera Zmeškala z Domanoviec, ktorý odkazuje, že Rožňava padla. Správca krajiny Huňad sa blíži a istotne už dnes alebo zajtra udrie na hrad Gemer. Rytier Zmeškal prosí o pomoc alebo druhé rozkazy.“
„A ako si smel týmito neodôvodnenými, lživými zvesťami mojich zbrojencov zmámiť? Ty si nie Sýkora, ty si Huňadov vyzvedač, odrodilec – ktorý mojich zbrojencov márni. Krno, oddaj ho stráži, nech ho odvedie na zámok, pokiaľ sa vrátim a budem súdiť nad ním ako špehúnom.“
Úbohého Gregora Sýkoru obstúpili šiesti chlapi i odviedli ho ako zajatého a vyzvedača na hrad.
„Teraz je čas, aby sme sa odhodlali, Krahulec. Rožňava padla, i Drienčany s Balogom padnú, ak jedno alebo druhé neobetujeme. Huňad nám chce prejsť cez rozum. Ale nič to, privítame ho po našsky. Na Gemer nedám nič; ten sa udržať nemôže, ale Balog a Drienčany sa musia zachrániť. Krno, priprav sa k jazde, poletíš na Gemer!“
I skočil Valgatha z koňa, napísal na hrubý lístok pár riadkov, oddal ich Krnovi, a tento, na rozkaz svojho nadveliteľa vyšvihnúc sa na koňa, uháňal k Hostišovciam cestou do Gemera.
Sperber, nemý svedok celého tohoto výjavu, krútil vážne hlavou, a vidiac svojho vodcu pešky, takže zosadol z koňa.
„Nechápem tieto veci, pán môj! Teda je zvesť Sýkorova predsa pravdivá!“
„Až príliš, Krahulec. Ide mi o to, aby naši chlapci o strate Rožňavy nezvedeli; každá porážka oslabuje dôveru. Ten nemotorný chlap by mi všetkých chlapcov nakazil zbabelosťou. Jeho zvesť musí sa pred nimi vyhlásiť za lož. A teraz vráťme sa. Alebo nie! Vy spiechajte na Balog, držte všetko napohotove. Vyšlite dolu k Bátke a na Žip vyzvedačov, nech i Batko i Šimon pohotove stoja. Huňad iste od Gemera odtiahol, i kolo Séča rozloží svoj tábor. Oznámte mi z hodiny na hodinu všetko… Zajtra vás sám navštívim!“
I obrátil sa Valgatha sám hore k svojmu zámku a Krahulec letel dolu k Balogu.
„Nemám nikoho, nikoho!“ vzdychol ťažko a bolestne bohatier Valgatha, pozerajúc na pyšné veže hradu, keď sa k tomuto približoval. I premýšľal v osamotenosti svojej o nezdarnej dcére a jej hanbe, o zradnom chovancovi Mirkovi z Krasku a o pôvodcovi svojej hanby, otcovi Brožkovi. Horké, prehorké city lunili sa mu ňadrami, uvažujúc o svojej zovnútornej sile, moci a sláve, a prirovnajúc ju k biednemu domášnemu položeniu svojmu. Stískal dovedna zuby, mrmlal sám v sebe, nevšímajúc si vojenských poklôn a pozdravov svojej čaty, stráže, popri ktorých šiel. Približoval sa k rybníku nami už opísanému. V jednej zátočine rybníka v útuli vŕb ležal prikotvený člnok. Akoby nevedome, Valgatha vstúpil doňho, i pustil sa na tichú hladinu vody, sám veslujúc. Takéto vyrazenie nemal v obyčají, a práve preto zdala sa mu táto prechádzka tak milá, že po kuse utíšila v jeho prsiach bôľny žiaľ a prvá slza vo veku mužskosti hrala mu v očiach. Zotrel ju skoro, keď začul blízky špľachot vesla druhého činka, a obzrúc sa, videl za sebou maličkú loďku, ktorá sa mu blížila, kermenovaná útlymi rúčkami jednej mladej devy.
„Si to ty, Sabínka?“ dopytoval sa mäkkým hlasom, i zastal vo veslovaní.
Zapadajúce slnko lialo na nevinnopeknú tvár dievčaťa nachové farby; i zdalo sa Valgathovi, že kolo jej hlávky žiari svetlé koleso nadzemšťanky.
Člnoček zastal pri boku Valgathovej loďky a Sabínka, nevinnopokorne povediac svoj „dobrý večer“, so sklopeným zrakom podala pánovi Drienčanského hradu lístok, šepotajúc:
„Vaša milosť, donášam vám pozdravenie od tajných mocí, ktoré nad vami strážia a žiadajú, aby ste ich náveštiu verili!“
Nadveliteľ, prekvapený rečami prostého, ako ho znal, dievčaťa, pochytil lístok, rozviazal kolo neho obtočenú žltú stužku i zanoril sa do jeho čítania.
„Čo to za tajné moci? Kto sa opovažuje so mnou také žarty hrať?“ zvolal po chvíľke a zrakmi hľadal donášateľku záhadného listu. Tejto loďka plávala už na hornom konci rybníka, a rozmáhajúce sa večerné šero zavíjalo vo vzdialenosti už veslujúcu devu do šedivého rúcha polotmy.
Všetko toto zdalo sa Valgathovi márnivým úkazom, výjavom a výtvorom rozihranej obrazotvornosti. Utrel si oči, akoby sa zo sna prebúdzal – no list v jeho rukách svedčil o skutočnosti videného úkazu.
„Ha – na Žižku!“ zamrmlal naostatok. „To žiaden mam, to pravda! Len kto sa o mňa tak pečlivo stará? Moja nepodarená dievka, či Brožko – a Krask? Ach, to sú zradcovia, neverníci, ktorým na mojom dobre nič nezáleží! Žebych sa vraj Krahulca varoval – toho jediného, ktorý mi sám zostal verný, ktorý mi otvoril oči, aby som videl diabolské siete, do ktorých ma moji najbližší chceli vrhnúť na ujmu mojej cti a slávy. Neverím vám, vy tajné moci – bo nepodávate dôkazy svojho utŕhania! Čo spravil Alexander Veľký[29] na bolestnej posteli, keď utŕhačstvo vinilo jeho lekára úmyslom otrávenia? Vypil s dôverou týmtože mu podaný liek a – ozdravel! Ani mňa dôvera v Krahulca nezanechá!“
Počas tejto samovravy priblížil sa k brehu, vyskočil z člnka, a tento ani neukotviac, ponáhľal sa spešným krokom do svojho hradu.
Známa nám už veľká dvorana zámku naplnená bola temer celkom podveliteľmi Valgathovými. Títo sedeli kolo dlhých stolov celkom ozbrojení a jedli a pili chtivo, spešne, akoby táto večera im mala byť ostatnou. Vstúpivší Valgatha pozrel zasmušilo po stolujúcich, ktorí sa k uvítaniu veliteľa pozdvihli, i dajúc znak Kudlákovi, utiahol sa do svojich chyží.
Tam si hneď dal predviesť Sýkoru.
Úbohý posol, ktorému sa za nešťastnú zvesť väzenia dostalo, trasľavo predstúpil pred pána hradu, istotne v očakávaní prísnejšieho trestu.
„Čis to nie ty, chlape, ktorý vlani z Moldavského zámku moju pokladnú truhlu ratoval?“
Sýkora zapálil sa a zajakal, že áno.
Tvár veliteľova sa vyjasnila.
„Ani by ťa čert nebol tak zamazaného poznal, ako si sa mi pod brehom, kde Krno velí, bol predstavil. No, tys’ verný šuhaj! Bezprávie, čo sa ti stalo, napraví sa. Na druhý raz svoje posolstvo zver jedine tomu, komu zneje. Teraz choď, Kudlák, opatrite ho, a do polnoci nech bude k mojim rozkazom napohotove!“
Vytešený Sýkora odišiel s hradným, ktorý ho miesto k pokute odviedol k dobre pripravenej večeri.
Valgatha zostal sám.
Zamkol dvere, vedúce do jeho chyže z dvorany, z ktorej sa ozýval hluk stolujúcich, vzal malú lampu, pošiel k stene, na ktorej visel obraz jeho zvečnelej, a tam, pritisnúc jednu tajnú spruhu, spustil obraz, zakrývajúci tajný vchod, do ktorého Valgatha vstúpil a poberal sa krútenými schodmi do hlbiny, do tajnej skrýše svojich pokladov.
Žltá žiara mechúrovej lampy strojnásobovala sa na blesku zlata a drahokamov, ktoré boli v tejto skrýši nakopené. Tu ležali Valgathove nakopené bohatstvá, ktorých cena slušne sa mohla prirovnať k hodnote jedného kniežatstva. V strieborných pohároch umiestené drahokamy, na hodvábnych šnúrach navlečené východoindické opravdivé perly, množstvo zlatého a strieborného náradia, krásne turecké mušelíny a šály, neporiadne nakopené drahé sobolie, leopardie a tigrie kožušiny, skvostné zbroje, šable, piky, súdky so železnými obručami, naplnené zlatými a striebornými peniazmi atď. Po všetkom tomto prenáramnom bohatstve pozeral iskriaci sa Valgathov zrak, ako čo by sa týmto pohľadom na večné veky chcel nasýtiť.
„Ach,“ vzdychol naostatok ľútostivo, „škoda pokladov. V tak krátkom čase nemožno všetko odpratať. Ale nič to, čo sa zachová, dosť bude pre Želmíru; Milica jednako svoj podiel stratila.“
I zdvihol jednu asi dve stopy dlhú a jednu stopu širokú skriňu z dubového dreva, otvoril ju i vkladal do priečinkov zásoby drahokamov, vence perál a bité zlato, jeden veľkej ceny zlatý kalich ako znak svojej viery, dakoľko ako pavučinka útlych šálov, budúci to svadobný dar Želmíry, jeden bohatý tulich so skvostnou rukoväťou, dar to Žižkov, a niektoré zlaté nádobky, čo sa len do malej truhlice mohli spratať. Zamkol túto a pozrúc ľútostivým okom na bohatstvo, ktoré tu zostalo, vzal truhlicu, i vrátil sa schodmi spiatky do svojej chyže, nanovo zakryjúc tajný otvor pokladnice obrazom svojej zvečnelej spoločnice.
Skriňu zložil do kúta, prikryl ju medveďou kožou, i vstúpil do dvorany.
Hluk stíchol.
„Páni, na svoje miesta – o polnoci sa pohneme! Radkovec, Lipovský, Bradňan, Čejka zostanú so svojimi čatami tu; Radkovec povedie veliteľstvo do môjho návratu na hrade, i ručiť mi bude za bezpečnosť pevnosti svojou hlavou. A teraz do videnia, o polnoci nech bude všetko napohotove.“
Stalo sa dľa jeho rozkazu.
Radkovec prevzal veliteľstvo a druhí pospiechali k svojim vojom, umiesteným v hrade a pred hradom.
Keď Valgatha zostal sám, odobral sa do chyží svojich dcér, v ktorých teraz bývala jediná Želmíra so starou Kudláčkou. Otvoril tíško dvere a kývol staruche pri voskovici sediacej a pri ruženci odriekajúcej svoju večernú modlitbu.
„Nie, nie – ja som nevinná – nedopočujem na jedno ucho – tomu Kaňúr príčina,“ homrala táto bojazlivo, prestrašená pozdným vchodom svojho pána.
Tento, nepočúvajúc táraniny starej, priblížil sa k lôžku svojej mladšej dcéry, díval sa na ľúbezný sen útleho dieťaťa, bozkal ho v čielko, požehnal ho s nevýslovnou nehou otcovskej lásky, pozrel naň ešte raz, i ponáhľal sa preč do svojich chyží.
Vkročiac dnu, zastal, na pokladnej skrini sedela vážna postava – otca Brožku.
Obočie Valgathovo sa zmraštilo.
Divo pozeral na nevolaného hosťa.
„Chcem vám byť k službám, pán môj, jestli tieto v terajšej rozhodnej dobe potrebujete,“ preriekol vážne starec, vstal hore i blížil sa k nemu.
Pravica Valgathova nevedomky odstrkujúco vznášala sa medzi ním a blížiacim sa starcom.
„Ach, otče! Vy mne k službám, vy, pôvodca mojej hanby, pokorenia a možno i pádu?“
„Had nedôvery rozrýva srdce vaše, pán môj! Vytrhnite ho z ňadier a verte svojim! Kroky moje sú otvorené i pred svetom i pred všemohúcim bohom, pred ktorým onedlho zložím počet za všetky svoje skutky. Ľúto mi vás, Valgatha, prijmite moje služby!“
Starcove tiché, lež dôrazne prenikavé slová vlievali sa presvedčujúcim tokom do vnútornosti Valgathu – predsa had nedôvery nehynul.
Sieťou Krahulcovou obtočený pán Drienčanského hradu miesto odpovede zachichotal sa démonicky, horko, blúznivo.
„Ty si, otče, iste tiež úd tých tajných mocí, ktoré nad zradeným Valgathom chcú strážiť, osočujúc jeho najlepšieho priateľa a dôverníka! Pakuj sa mi z očú! Valgatha také služby nepotrebuje. Tvoje miesto je v tábore pomstychtivého nadutého Huňada.“
„A dcéry vaše, pán môj, či i tie s vami do priepasti nešťastia musia padnúť?“ dopytoval sa žalostivo starec so slziacim zrakom.
„Nemám, len jednu! Nad tou stráži anjel nebies a otcova láska!“
„Len jednu!“ mrmlal významne Brožko i klonil k prsiam hlavu. Potom pozdvihol ruky akoby k požehnaniu, pery sa mu striasli, pohľad nevýslovnej ľútosti hodil na neústupného, zatvrdilého, nedôverivého Valgathu, i zmizol otvorenými dvermi.
„I to bol mam a klam a kúzlo, čarujúce ma do osídel zrady. Ach, zmizlo všetko! Valgatha nepodvratne stojí v svojom úmysle. Samostatnosť jeho nepotrebuje tajných mocí, nepotrebuje ich podpory.“