10. Výsledky
Sotva Székely uviedol rytiera z Wolfenburgu, pod ktorým menom bol náš Vlčúr pri Huňadovom dvore Cilleym poverený, do jemu určenej chyže a tam ho nechal k odpočinku po dlhej ceste samého, vrátil sa naspäť k porade o vyslaneckých predmetoch k správcovi krajiny; sotva sa Vlčúr po svojom príbytku dobre obzrel, vstúpila dnu Meluzína v panošskom odeve, s korbáčikom v ruke, i zatvorila na zámku dvere.
Vlčúrovi ziskrili oči zelenkastým plameňom, ako keď človek fosfor zapáli, mrdol s úsmeškom žltočerveným fúzom, a ako čo by ani zamak neprekvapený, postavil sa dohora s vyzývajúcim výrazom v tvári.
Meluzína dívala sa opovržlivo naň.
„Ach, Wolfenburg! Vy sa podobáte navlas môjmu sluhovi menom Vlčúrovi, ktorý je však poctivý Čech z Prahy.“
„A vy, panoško, takže môjmu ideálu, Meluzíne Hraškovej, ktorá však ako poctivá panna neblúdi hore-dolu svetom sama jedinká v sprievode chlipných lúpežných rytierov.“
„Hm, hm, to skutočne divná náhoda! Môj sluha a váš ideál… či by sa, prosím, takto nespoznali?“
I švihla Vlčúra korbáčom v tvár, až mu naskutku zostal na čele červený pás.
„Höll und Tod!“ zaškripel Wölfel nad pohanením týmto a zabudnúc svoju úlohu, hnal sa s ohňom rozpajedeného draka na smelého panoša.
Meluzína stála ako mramorová socha a pozerala na vzbúrenca tak kúzelným čarovným zrakom, že tento, mlunným bleskom jej čiernych očú v najhlbších útrobách svojich preniknutý, omámený, v tom okamihu, keď ju napadnúť chcel, striasol sa ako vŕbový list, i klesol zničený k deviným nohám.
„Och, och – svätica, čarodejnica, vidina moja!“ šeptal v bláznivom rozčúlení a ruky prosebne spínal k deve, „bi ma, bi, len neopovrhni nešťastným Wölflom. Som rytier, som v stave rovný tebe. Za teba som sa znížil v opovrhnuté rúcho sluhu, i hotový som tebe po večné časy slúžiť – len nech nevidím tú opovržlivosť! Len jednu iskru nádeje nech mám na tvoju lásku… a umriem, umriem vďačne.“
Meluzíne bolo i k smiechu i všelijak.
Že by Vlčúr, jej sluha, pochádzal z rytierskeho stavu, to sa jej ani nesnívalo, tým menej poňatia mala o jeho náruživosti. Prekvapená bola vyjavením blúznivej lásky Wölflovej, ktoré v nej vzbudzovalo opačné city, no bystrým rozumom jej preletela ako blesk myšlienka, že slepú náruživosť Vlčúrovu použiť môže, ba musí k svojim zámerom. Slovom, Vlčúr jej bol vítaným nástrojom k poznávaniu snáh a cieľov úskočného Cilleyho.
„Vstaňte, rytier, spovedajte sa mi úprimne, nech viem, či vám môžem dôverovať,“ prehovorila naostatok prísnym síce ešte hlasom, do ktorého sa však i zvuk udobrenia miešal.
„Rozkážte, svätica moja!“
„Zdeľte mi vaše opravdivé meno a domovinu.“
„Som rytier Treumund Wölfel z Wolfenburgu, domovom v Štajersku.“
„Komu slúžite?“
„Vám, vidina moja, ostatne podrobený som rozkazom grófa Cilleyho.“
„Pre aký účel ste stali do služby husitov a obzvlášte môjho otcovej?“
„Som Nemec – a tu som pre zničenie Slovanstva a Maďarstva v Uhrách a podrobenie tejto vlasti Fridrichovmu domu.“
Meluzína sa striasla. Pred jej duševným zrakom ležal v nahote celý plán Cilleyho.
„Tak?… Teda k uskutočneniu týchto snáh smeruje vaše vyslanstvo?“
„Áno, anjel môj! Zničiť mier ponúknutý Jiskrom Huňadovi, upevniť na jeden čas medzi Cilleym a Huňadom zväzok, ktorý však, akonáhle Česi budú porazení, sám od seba sa rozpadne a miesto neho má nastúpiť nadvláda Nemectva v tejto vlasti.“
„Ako vidím, veľmi ste úprimný, rytier Wölfel. I páči sa mi táto otvorenosť vaša. Takýmto charakterom som ja obzvlášte naklonená. A či ma naozaj ľúbite?“
„Väčšmi ako všetko na svete!“ uisťoval Vlčúr, sladkou rečou a kúzelným zrakom devy o ostatok rozumu pripravený.
„Ach, Wolfenburg, moja láska požaduje velikánske obete, požaduje bezpodmienečné podrobenie sa mojej vôli, zaprenie vás samého, zradenie vašich vlastných túžob ohľadom na Nemectvo, zapredanie vašich doterajších veliteľov, rozumiem Cilleyho a skrze neho Fridricha, slovom, všetko, všetko, čím ste boli, ste a budete… rozumiete, Treumund z Wolfenburgu?!“
„Rozumiem a – obetujem všetko, všetko!“ šepkal za sladko vábivým hlasom Sirény do svojej skazy letiaci Vlčúr. A na znak pravdivosti svojich slov kládol v kríž ruky na prsia.
„Prisahajte, Wolfenburg.“
„Na spasenie mojej duše, na moju večnú lásku.“
I naklonila sa Meluzína ku kľačiacemu a bozkala ho v čelo.
„Zasväcujem vás svojej službe. Odteraz sú všetky vaše myšlienky, city a skutky mojím vlastníctvom. Beda vám, keď prísahu zrušíte. Odpoveď Huňadovu oddáte mne, odplata mojej lásky vás časom neminie.“
S tým odomkla dvere, a ako čo by skutočná čarodejnica, zmizla Vlčúrovi z očú.
Tento bol by v blaženom sne – ako sa nazdal – vyslyšanej lásky ešte za hodnú chvíľu kľačal, keby ho z ľúbezného snenia nebol vzbudil plnozvučný hlas dnu do chyže vstúpivšieho Kanižayho.
„Vy ste dobrý kresťan, Wolfenburg! Ako vidím, vytrhujem vás zo skrúšenej nábožnosti – ale darmo! Jeho veľkomožná milosť správca krajiny náhlo vás k sebe požaduje.“
Wölfel pretrel si oči ako človek, ktorého prebudia zo sladkého sna.
Kanižay opakoval svoje pozvanie.
„Ach, správca krajiny? Naskutku som k službám!“ odpovedal vyslanec Cilleyho, keď slovám Kanižayho bol porozumel, i vstal hore a dal sa viesť k Huňadovi.
Vstúpili do Huňadovej chyže, v ktorej obyčajne pracoval. Huňad sedel za podlhovastým, zeleným súknom potiahnutým stolom, po boku majúc Vitéza a Székelya, a prísny výraz jeho tváre zvestoval vnútornú búrku.
Cilleyho list neminul sa účinkom.
Vitéz so žiariacou tvárou ukazoval prstom na postskriptum Cilleyho a Székely zadumane klonil hlavu.
„Kanižay, nechajte nás samých, a vy rytier z Wolfenburgu, ráčte zaujať miesto pri stole,“ velil Huňad.
Stalo sa podľa rozkazu.
„Prečítali sme list jeho milosťou grófom Cilleym na nás podaný. I povďační sme jeho zprávam. Ako stojí v liste, máte nám vy, pán z Wolfenburgu, podať bližšie náveštie o veciach, ktoré sa dejú v lone našich nepriateľov, českých lúpežníkov. Vyzývam vás, zdeľte nám všetko podľa návodu Cilleyho, by sme o strojených nám záhubných zámeroch nepriateľov Uhorska upovedomení, mohli tieto zavčasu predísť vyhnaním cudzincov z vlasti. Hovorte smelo; páni títo sú dôverníci moji.“
Wölfel bol v rozpakoch, prvé zrazenie jeho povinnosti z jednej strany naproti Cilleymu – z druhej strany naproti Meluzíne – bolo tu.
Volil si prostrednú cestu.
„Veľkomožnosť vaša sa mýli, jestli si myslí, že ja som dokonale upovedomý o zámeroch Jiskrových a jeho prívržencov. Žijem síce na rozkaz grófa Cilleyho medzi nimi, lež nemôžem sa doteraz chváliť ich dôverou,“ odpovedal naostatok zajakavým hlasom, lebo sám so sebou nebol na čistom.
„Nepochopiteľné,“ preriekol Huňad a stiahol obrvy. „Gróf Cilley zmýlil sa istotne vo vás – alebo ste ho obolhali.“
Úbohý vyslanec bol v klepci.
„Som Wolfenburg,“ zvolal naostatok sileným hlasom i hrýzol sa v gamby. „Na otázky odpoviem, lež vaša veľkomožná milosť musí odpustiť, keď za dôveru požadujem dôveru.“
„Ako sa sluší, rytier! Teda vedzte, jiskrovcom vypovedám boj!“
Pred hodinou bol by Wölfel jasal radosťou nad touto zprávou; teraz však v saku Meluzíninej lásky nevedel, či veselú, či smutnú tvár má ukázať.
„Ako stoja gemerské zámky?… Či sú mocne opevnené?“
„Až pripevne, vyjmúc asnáď Krásnu Hôrku.“
„A Drienčany, Drienok, Hrachov, Maginhrad, Balog atď. majú veľkú posádku?“
„Na Balogu velí rytier Sperber, oddanec grófa Cilleyho, Hrachov je tiež náš,“ zabudol sa Vlčúr.
„Tak?… No, to dobre. A v Drienčanoch kto sedí…?“
„Valgatha, pane, Valgatha, najmilší Jiskrov prívrženec, takrečeno hlava gemerských husitov.“
Správca krajiny zasmušil čelo, prebehol dlaňou po ňom; potom vezmúc z rúk Vitéza Cilleyho list, pozeral na ominózne postskriptum prenikavo, ako čo by v ňom zavinutého hada chcel vysliediť.
Cilley udrel na slabú stránku Huňadovu; ranil ho na najútlejšom mieste. Jeho syn – nádeja Uhrov – a dcéra lúpežného českého, i to podriadeného rytiera; nie, nie, to bolo priveľa!
„Počujem, že tento Valgatha má utešenú dcéru!“ poznamenal naostatok ľahostajne. „Vy to dievča, Wolfenburg, istotne budete znať. Mladí maďarskí junáci ho veľmi chvália.“
Vlčúr vyvalil oči. Nechápal, v akom spojení stojí dcéra Valgathova k vojnovej výprave Huňadovej.
„Ach!“ povedal naostatok posmešne, „má ich Valgatha i dve, jednu vyrastenú, druhé dieťa. Bohzná, akého sú pôvodu, lebo sa o ich nebohej matke všeličo pošuškáva.“
Biskup Vitéz pozrel víťazným zrakom na Huňada, ktorý, porozumiac tomuto pohľadu, kývol hlavou na uzrozumenie.
„Rytier z Wolfenburgu, tešilo ma vyslanstvo vaše – teší ma i to, že návodom nášho milého priateľa grófa Cilleyho slúžite nám spolu i s rytierom Sperberom za prostriedky k zničeniu českej lúpežnej zberby. Balog teda máme istý, a toto je kľúč k Valgathovmu hniezdu. Spolieham sa na vás oboch. Odmena vás neminie. O hodinu dostanete pre grófa Cilleyho listovnú odpoveď. Bez meškania poberiete sa spiatky a správať sa budete dľa jeho rozkazov. Zbohom, rytier! Pozdravte i slovom nášho milého grófa Cilleyho.“
Keď takto Huňad prepustil Wolfenburga, poklonil sa tento a uradovaný nad skoro skončeným výsluchom, pobral sa von, aby upovedomil o výsledku svojho vyslanstva – Meluzínu.
Za tento čas udomášnili sa Mirko a Brezovický v dome Huňadovom.
Mladý Lacko hral hostiteľa neporovnateľne, a Mirko z Tábora, akoby odkliaty otvoreným srdcom Šebka Rozgoňa zo zádumčivosti svojej, naslúchal chtivo tohoto milý zhovor, odpúšťajúc mu srdečne, že pri Lučenci dostal od neho ranu.
„Verte mi, páni, tešíme sa všetci z vášho príchodu. Vieme uctiť vaše železné ramená. Spolu s vami – ak sa váš cieľ podarí a naši velitelia, rozumiem nášho slávneho otca Huňada a vášho neústupného Jiskru, sa zmieria – spolu s vami, hovorím, celý svet vybojujeme, lež najsamprv pokoríme Osmana!“
Tak horlil Rozgoň, érmelléckym vínkom trochu rozpálený, i potriasol ruky oboch vyslancov.
Ako vidíme, boli títo práve po obede.
Za ten čas, kým sa starší páni sami a potom s Wolfenburgom radili, pečovali mladší junáci o žalúdok pri hostine, usporiadanej Lackom k uvítaniu Jiskrovho vyslanstva.
„Čo spomínaš Osmana! Rozgoň, vieš, že tri roky mieru s ním ešte nevypršali,“ vravel Kanižay. „Viete čo, páni, keď sa správca krajiny s Jiskrom zmieri, udrieme na Viedeň a vyslobodíme nášho mladého kráľa Ladislava. Tí Nemci nám ho celkom pokazia.“
„A či je môj svokor Nemec?“ ozvalo sa jedno asi sedemročné chlapča milovýraznej tváre zvedavým hlasom.
„Nemec veru, Matej môj, a to najnemeckejší!“ smial sa Lacko a s ním celá spoločnosť.
Matejko dupol nôžkou a pozeral vyzývajúce po spoločnosti.
Vtom chytil ho Brezovického panoš za rúčku a šuškajúc mu dačo, odviedol ho stranou.
Tvár chlapcova sa vyjasnila, Meluzína pošepla mu meno Želmíry.
„Ach, pozdravte tú moju malú sestričku; prídem pre ňu, keď si vydobyjem zámky.“
Panoš sľúbil vykonať pozdravenie a malý Matej ponáhľal sa k matke a či k svojej latinskej gramatike, ktorou ho biskup Vitéz trápil.
Hneď za ním vstúpil dnu Tomáš Székely.
Na mužskom jeho čele ležala chmára dákejsi nešťastnej zvesti.
Spoločnosť pozrela zadivene naň v očakávaní dákych netušených vecí.
„Vyslanstvo Jiskrovo, rytier z Tábora a šľachtic Brezovický, donášam vám odpoveď.“
I vytiahol červenou hodvábnou stužkou obviazaný list, pripäl ho na koniec holej šable a podal ho Kraskovi.
„Jeho veľkomožnosť správca krajiny vyhlasuje českým lupičom, utláčateľom drahej vlasti uhorskej, boj na život a na smrť! Páni vyslanci, ste prepustení!“
Mŕtve ticho nastalo v spoločnosti. Výsledok tento ohromil každého. Nikto neveril svojim ušiam.
Jediný Krask, nedajúc na sebe znať ani zamak prekvapenie, prijal pokojne mu podaný list, uschoval ho v ňadrá a s úsmechom v tvári pozdvihol pohár na rozlučné.
„Páni, junáci a hrdinovia chrabrí! To je sudba božia, že i naďalej musíme stáť proti sebe ako nepriatelia. Poručeno bohu! Ktozná, k akému to dobrému. Nech žije krásna uhorská vlasť, nech žije kráľ, správca krajiny, nech žije i náš Jiskra!“
„Stojte, páni, to je omyl, to musí byť omyl! Správca krajiny neprepúšťa vyslanstvá tak skrátka,“ horlil Lacko Huňad, ktorý svoje nádeje videl takto nazmar prichádzať.
„Pán Huňad, správca krajiny vás očakáva,“ oslovil ho vážne Székely.
„Ha, dobre je! Pozhovte, páni, za hodinu, omyl tento hneď sa vyjaví,“ odpovedal Lacko a rýchlym krokom ponáhľal sa k otcovi s tým pevným predsavzatím, že jestli možno, uprosí správcu krajiny k druhému uzavretiu i vyjavením svojej lásky.
„Všetko darmo,“ prehovoril ticho Székely, „ešte raz, páni vyslanci – ste prepustení!“
A s tým odchádzal za mladým Huňadom.
„Eh, viem ja všetko,“ ozval sa mladý panoš, „to Cilley zasolil. Vystrel osídla, a lapil do nich neskúsených vtákov. Pán Brezovický, rozkážete sedlať?“
Keď tento kývol, vyšmykla sa Meluzína dvermi a prosto namierila k Vlčúrovej chyži.
Tento jej práve vyšiel v ústrety.
„Pst, Wolfenburg, viem všetko. Tej noci budem na vás čakať na dolnej böszörményskej čárde. Tam mi oddáte odpoveď Huňadovu na Cilleyho list – a dostanete ďalšie návody.“
Šmariac na Vlčúra jeden okúzľujúci pohľad, skrútla sa a letela dolu schodmi.
Po malej chvíli stáli osedlané kone vyslanstva pohotove držané na uzdách Hrabinom a Jánošom.
„Tá vaša Borča, Jánoš komám, zahanbí i Hubáčovu Doru, ktorej sa, čert mi a jej do duše, o pörkölte ani nesníva,“ odoberal sa Matej, oblizujúc ústa po smačnom dolnozemskom obede. „Na moj hriešnu, prostorečnú, Jánoš, temer vám závidím tú Uhrinku, hoc je proti mojej Sabínke len škrata!… Dajteže ešte z toho kulača, lebo ma ten pörkölt v pažeráku páli, ako čo by v ňom všetci čerti hostinu škvarili. Ale skoro, lebo hľaďte, už sa zhora mechria – a nerád bych bol, keby moje panstvo o mne zle zmýšľalo!“
Na daný znak Jánošov pribehla Borča s kulačom.
Náš Hrabina, nedbajúc na približujúce sa rytierstvo, súkal z neho, ako len vládal; len keď už panoš korbáčikom plesol, odchytil ho od úst, podal na rozlučné Borči a Jánošovi ruku, i ponáhľal sa za vyslanstvom, ktoré tichšie, ako bolo prišlo, odchádzalo preč zo slávneho mesta Debrecína.
„No, už som i Debrecín videl!“ zahomral Hrabina, obzrel sa po meste, zahvizdol si a cválal, krútiac hlavou, k domovu za svojím panstvom.
11. Pochované nádeje
Kým sme sprevádzali vyslanstvo Jiskrovo k Huňadovi, porobili sa na Drienčanskom hrade všelijaké zmätky a trenice. I nastal strach a nepokoj.
Valgatha nedôverivým okom skúmal každého, búril a soptil pri každej maličkosti, zatváral sa sám v svoje tajné chyže, do ktorých nepripúšťal ani pána Brožku, ani dcéry, a tam viedol tajné rozhovory s Krahulcom, veliteľom balockým, ktorý starcovi nepochopiteľným spôsobom celú jeho dôveru bol získal.
Ako vidíme, siatie Cilleyho schádzalo; i Kaňúr i Krahulec dostatočne vykonali svoje úlohy.
Pri všetkom tomto najviac trpela Milica, ktorú Valgatha sťa príčinu svojej – ako sa nazdal – pred celým svetom známej hanby nechcel pred seba ani pustiť, preklínajúc jej lásku, ktorá sprznila jeho čestné meno.
Darmo ho uspokojoval otec Brožko. Márne ho uisťoval, že Lacko Huňad šľachetnejšie zmýšľa, žeby jeho dom pohaniť chcel; že nemožno, aby podvrhnutý list od neho pochádzal, lebo – ako istotne zná – Lacko teraz mešká v Debrecíne, a krem neho na zámku Drienčanoch žiadneho dôverníka nemá. I darmo preukazoval, že Lackov otec Ján Huňad o tajnej náklonnosti svojho syna doteraz nič nezná a tak ani lásku jeho nemohol prekliať. Áno, daromné boli všetky dôvody, lebo Valgatha, vidiac ctižiadosť svoju Huňadom na pranier posmechu položenú, v čom ho Krahulec utvrdzoval, zúril ešte väčšmi, nadával starcovi do zvodičov[25], preklínal jeho tajnostkárstvo, a vždy po takomto výjave ukázal na dvere.
„Koho pán boh chce potrestať, najskôr mu rozum vezme!“ vravel starec takého času sám sebe, i mrdol plecom a odobral sa do svojej pustovne k utrápenej Miiici.
Tak je.
Milica utiahla sa po udalosti, ktorá sa po nájdení Kudláčkou podhodeného listu bola zviedla medzi ňou a otcom, na radu starcovu tajne do jaskyne, nami už opísanej, kde jedinkou mladou Sabínkou obsluhovaná a starcom tešená žila svojmu žiaľu.
Valgatha vypovedal ju z otcovskej lásky.
Predošlá náklonnosť k dcére obrátila sa v neprirodzenú nenávisť, ktorú si v pokojnejších okamihoch sám nevedel vysvetliť, odvodzujúc ju z pohanenia svojej cti, za ktorú česť bol vstave obetovať všetko, i sám seba. Zdalo sa mu, že na každej tvári vidí úsmešok. Každý veselý pozor jeho podriadencov zdal sa mu šípom, ktorý jeho rytiersku hrdosť ranil úškľabkom a posmechom, každé spomenutie jeho dcéry Kudlákom alebo druhými dunelo mu v ušiach v odporných zvukoch jej a jeho hanby. Každé pomyslenie na Huňada, správcu krajiny, a jeho syna – upomínalo ho k pomste, k pomste nevídanej, nechýrenej – strašnej. Ľutoval vyslanstvo Kraskovo a prial mu nešťastného zdaru, netušiac, že sa jeho prianie tak skoro vyplní.
Sperber či Krahulec, pod ktorým menom bol jedine známy pred Valgathom, lial na oheň olej, obšírne vyprávajúc, ako hriešne spojenie jeho dcéry s mladým Huňadom už dávno bolo všeobecným predmetom zhovoru sveta, ako on sám nedávno bol očitým svedkom ich schôdzky, ako potupne celý svet o Milici zmýšľa a posmešlivo ľutuje zaslepeného otca, ako starý Huňad dľa slov Cilleyho zúril, dopočujúc sa o dobrodružstve synovom, potom však, keď sa dozvedel, že toto nemá pre syna jeho žiadneho prísnejšieho významu, ako sa nad pohanením lúpežníka českého potupne zasmial atď.
Z Valgathových očú sršal oheň a husté jeho obrvy sa ježili a čelo vráskavelo následkom vnútornej rozbúrenosti citov.
„Verím, všetko verím, Krahulec. Vlastná moja krv mi toto pohanenie spôsobila. Ha – na Žižku! – a ja tak nič nevedel!“
„Cilley myslí, že ste sám boli strojcom a tajným napomáhateľom toho ľúbostného zväzku, chtiac mladého Huňada do saku chytiť, Jiskru a nás všetkých zapredať a tak sa s úhlavným nepriateľom naším, so správcom krajiny spojiť.“
Valgatha pozrel strašne na budúceho ríšskeho grófa.
„Krahulec, nepozbav ma rozumu, lebo prisahám na kalich,“ zvolal hlasom približujúceho sa hromu i kládol ruku na širokú šabľu. „Čo, ja strojcom svojho vlastného posmechu? Ja zradcom Čechov? Čo, čo, čo? Hovor, chlapče, skade to všetko má premúdry pán Cilley?“
Sperber usmial sa prostosrdečne.
„Ach, pán môj,“ povedal otvorene, „sám by ste neverili, lepšie bude, keď to zamlčím.“
„Hovor, rozkazujem, hovor!“ kričal Valgatha na najvyššom stupni zvedavosti a vnútorného rozčúlenia.
Sperber sklonil hlavu a tichým šeptom, ako čo by svoju nešťastnú zvesť sám ľutoval, preriekol ostýchavo.
„Veliteľ môj, sám chováte hada za ňadrami, Mirko Krask z Tábora stojí v úzkom spojení s Cilleym.“
Valgatha neodpovedal nič. Táto ohromujúca zpráva bola na Valgathu opačného účinku, ako Krahulec cielil. Valgatha neveriac pokrútil hlavou.
„Nie, nemožno. Mýliš sa, chlape! Mirko je zrady neschopný. Je to syn môjho najmilšieho priateľa, je to chovanec môj, bývalý snúbenec Milicin! Rozumieš, Krahulec? To nemožno! Príjemne si zastrúhal šíp svojej ohovorky – ten sa na mojich dôverivých prsiach zlomí ako slamka. Ticho, chlape, nekradni mi vieru v človečenstvo, alebo mi povedz dôkazy – nevývratné dôkazy!“
Krahulcova tvár vzala na seba smutný výraz.
„Nešťastný pán môj, nevidíte, neuznáte, ako vašu dôveru tí najbližší klamú. Chcete dôkazy? Počujte ma teda! Mirko Krask a Janko Brezovický zišli sa pred svojím odchodom k Huňadovi s Cilleym na Maginhrade, zdelili mu svoje posolstvo a tento – aby ciele Jiskrove a vaše predišiel – takže poslal k Huňadovi vyslanca v osobe rytiera Wolfenburga, ktorého vy ešte neznáte.“
Valgatha sa striasol i pozrel na utŕhača tak plamenným zrakom, ako čo by z jeho duše, tela i kostí, posunkov a výrazu tváre chcel vysliediť pravdu, ale dokonalú pravdu ním povedaných slov.
„Neutŕhaj neprítomnému, človeče, nešliap hodnosť ľudskú v mladom junákovi, ktorého záštitou som ja! Odvolaj, naskutku odvolaj pohanenie Mirkovo; alebo, na spasenie tvojej duše ťa prosím, podaj nepodvratné dôkazy!“
„I starec vás zradil, i dcéra vás zradila! A dôkaz Kraskovej zrady bude výsledok jeho vyslanstva. Ostali ste sám, veliteľ môj! Nepodľahnite týmto ranám, vaši najbližší priatelia veľkosť vášho ducha nechápali; chápem ho ja. A aby som vám svoju večitú oddanosť preukázal, trhám siete, ktorými vás obtočili, snímam beľmo z vašich duševných očú, navraciam vás samému sebe, aby ste na rumoch svojich nádejí povstali k novému, slávnejšiemu životu. Valgatha, nie ste sám, ja som váš!“
„A kto mi stojí za to, že i ty, človeče, ktozná z akých príčin vrhnúc do mojich ňadier zlorečené semä nedôvery, neusiluješ sa o môj pád? Kto mi za to stojí, že viniac zo zrady druhých, sám nie si najohavnejší zradca? Pozor, chlapče, beda tebe, sto ráz beda, ak si ma oklamal, ak si ma vyhnal z blaženého raja mojich rodinných rozkoší, ak si ľahkomyseľne stroskotal budovu mojich nádejí a cieľov – beda, povedám, chlapče, beda tebe!“
„Vzmužte sa, pane! Strojte sa k víťaznému odporu. Dajte rozkazy, aké obranné poriadky mám zaviesť na Balogu; lebo isté je, že nás Huňad napadne. Gottes Blut! Nech prídu – ja na valoch Balogu spečatím svoju oddanosť k vám vlastným životom a krvou!“
Keď toto Krahulec dopovedal, podal nešťastnému Valgathovi ruku, a spokojný s výsledkom svojho diabolského účinkovania, ponáhľal sa domov na svoj hrad Balog.
V tajnej, ale nám už známej skrýši Brožkovej jaskyne sedela na machom a medveďou kožou pohodlne zastretej skale utrápená Milica, šuškajúc niečo pri nej kľačiacej Sabínke.
Starec sedel pri čiernym súknom zatiahnutom stolíku, na ktorom blnkotali dve voskovice žltým plamienkom. I písal niečo veľkými literami do jednej ohromnej, ťažkými striebornými prackami opatrenej knihy. Tu i tu ju prevracal, čítal, pozeral tajne na úbohú devicu, mrštil čelo, ako čo by o velikánskych veciach premýšľal. Istotne ho trápilo dáke dôležité tajomstvo; lebo výraz jeho ctihodnej tváre bol tak nevyspytateľný, tak záhadný, tak vzbudzujúci tušenie, ako obličaj prorokyne v Delfi.
„Sabínka, nechaj nás. Choď nám dolu do Drienčan pre obed!“ velil naostatok mladuche, ktorej ušľachtilá postava sa bola vryla do srdca Hrabinovho.
Dievča poslúchlo, tíško sa pobralo z jaskyne von.
„Milica, dieťa moje, či si pripravená vypočuť veľké, teba sa týkajúce veci?“ spýtal sa otec Brožko, keď ostal sám s nešťastnou dcérou Valgathovou.
Táto strhla sa, ako sa strhne plachá srnka, zočiac človeka.
„Čo povedáte, otče?“ dozvedala sa názvukom žiaľu, i snivo uprela na starca čierne, vyplakané očká.
„Dávny môj sľub chcem ti splniť; chcem ti zdeliť tajomstvo, týkajúce sa teba.“
„Tajomstvo? Aha, už viem. Istotne môj Lacko druhú už dávno ľúbi, a vy, môj dobrý, teraz jediný otče, mi to len teraz chcete zdeliť,“ blúznila deva a ukazovákom hrozila detinsky starcovi. V očiach tohoto zahrali slzy.
„Uspokoj sa, dieťa moje. Never zdaniu. Ty a jedine len ty si predmetom lásky Ladislava Huňada. Satan nasial kúkoľa; ale vyďobú ho vtáci a pšenička zíde.“ Milica krútila hlávkou.
„Ach, darmo je. Snívalo sa mi, už som sa prebudila… Prosím vás, prečítajte mi ešte raz tento list; lebo oko moje slabé neprivyklo ešte k mrazivému ránu.“
I vyňala spoza labutích ňadier podvrhnutý list.
V starcovej hlave zabreskla nová myšlienka.
Vzal podaný mu lístok a s pevným pohľadom na devu spálil ho nad voskovicou.
Milica skríkla, potom pozrúc na starca zrakom plným výčitky, sadla si k harfe i zaspievala smutne, žiaľne ako Artemisia[26] nad mauzóleom nezapomenuteľného muža:
Zlomené srdiečko, púčok opadalý,
nad hrobom nádejí deva trúchli, žiali;
nemá otca, mati, prekliata je v svete,
odtrhli ružičku v tom najlepšom kvete.
Pripäl ju na prsia šuhaj ľúbych líčok,
zvädla a opadla, spálil ju ohníčok.
Popol rozsypali, vetry ho schytali,
osiralú devu v cmiter pochovali.
„Však to pekná pieseň, otče Brožko?“ spytovala sa Milica zadumaného starca, keď bola po chvíľke skončila. „Naučila ma ju moja nebohá mati, keď som bola ešte malá, rozprávajúc mi o nešťastnej krásavici, ktorá tajne dákeho veľkého pána ľúbila a potom musela druhému podať ruku, bo ju rodičia prekliali – práve tak ako mňa môj drahý otec. Ach, ako sa to podivne všetko na mne plní!“
„A vieš meno tej nešťastnej krásavice, dcéra moja?“ dopytoval sa starec významne.
„Nie, otče, neznám; ale som počula, že bola z rytierskeho rodu, a jediné dieťa.“
Kňaz pohladkal Milicinu hlávku; chytil ju za ruku a dovedúc ju k stolíku, otvoril veľkú knihu.
„Čítaj, Miluška, čítaj! Vysvetlenie tvojej smutnej piesne tuto stojí napísané.“
I zaujal Milicine sedisko, zakryl dlaňami tvár a počúval, ako Valgathova dcéra čítala:
„Roku Pána 1434 v stredu pred Zoslaním Ducha svätého na apoštolov stala sa na hrade Borivoja z Lipníka strašná udalosť. Rytier Zdenko Valgatha, príduc s početnou družinou na hrad, uchádzal sa o ruku Boženy, jedinej to dcéry Borivoja z Lipníka. Dcérka táto v panenskej pokore a v bázni božej vychovaná, nepochopiteľnou príčinou hnutá, odoprela požadovanie rytiera Valgathu, načo od otca Borivoja z Lipníka a matky Ľudmily z Rokycian verejnou kliatbou postihnutá, zanechala sama jediná otcovský dom. Pán boh sprevádzaj osirelú dievku. Nesúďte, nebudete súdení.“
„Miluška, čítaj ďalej!“ ponúkal devu, zanorenú nad prapodivným obsahom knihy v hlbokých myšlienkach. „Pohľadaj stranu päťdesiatu, i čítaj ďalej.“
„Tohože roku Pána, v deň pred svätým Jakubom, dostal som ja služobník boží z neznámych rúk nasledujúci list: Hľadajte stopu ušlej dievky Boženy z Lipníka a oznámte výsledok vášho stopovania na hrad Brandýs držiteľovi hradu J. z B. – Milosrdný bože, ráč mi poskytnúť svetla v prepodivnej záležitosti tejto.“
„Strana šesťdesiata piata,“ oznamoval starec, keď Milica znovu zastala.
„Roku Pána 1434 na hod Vianočný zomrel urodzený pán Borivoj z Lipníka, žehnajúc ušlú dcéru a odpúšťajúc jej previnenie. – Hospodin buď milostivý duši jeho.“
„V tenže deň o piatej večernej hodine dostal som nasledujúci list pána rytiera Valgathu: Zvestujte môjmu svokrovi, pánu Borivojovi z Lipníka a jeho pani manželke, mojej najmilejšej svokre, že moja Božena, ich dcéra, porodila sedemmesačný plod, dcérečku, ktorá žije i prospieva; i dané je jej meno Ľudmila. Skľúčená nad stratou muža, vdova pani Ľudmila z Rokycian je touto radostnou zprávou veľmi potešená, začo buď Všemohúcemu vďaka.“
„Strana sto sedemdesiata prvá,“ riekol starec. „Roku Pána 1445 na deň svätej Brigity o 10. hodine večernej, potom, keď svoju staršiu dcéru Ľudmilu mladému rytierovi Mirkovi Kraskovi z Tábora zasnúbila a velebnú sviatosť Večere Pána prijala, zosnula sladko pani Božena Valgatha z Lipníka k veľkému zármutku jej muža a nedospelých dietok. Zvečnelá, cítiac blízku hodinku smrti, a že pred súd Hospodina živého onedlho predstúpiť musí – zverila mne, nehodnému služobníkovi Pána, pod pečaťou mlčania, dokiaľ to za dobré uznám: že jej staršia dcéra Ľudmila je plod pána Jiskru z Brandýsa… a že…“
Milica nemohla ďalej. Skyvotala sa ako podťatá breza i padla starcovi do náručia.
„A pravda je to, svätá pravda, duchovný otče môj?“ šuškalo nevýslovným názvukom blaženosti dievča, ktorému sa teraz vysvetľovalo neprirodzené držanie sa Valgathovo. „Tak Jiskra je otcom mojím, ten hrdina, ten pravzor mužov nášho veku? A on vie, že ja dcéra jeho? A Valgatha vie, že cudzí plod choval?!“
„Uspokoj sa, dcérka moja,“ tíšil ju starec a hladkal jej blnkajúcu tvár. „Ty si prvá, ktorej som toto tajomstvo zdelil. Dozrela si k tomu, aby si ho chovala v prsiach ako tajnosť. Pred Valgathom si jeho skutočnou dcérou. Nebohá mati tvoja nemala toľko zmužilosti, aby sa mu bola zverila. Cit jeho prirodzený nevedomky tuší tvoj pôvod. Pred Jiskrom ťa svojím časom tento list matky tvojej ospravedlní ako jeho vlastný plod. No a teraz sa vzmuž; dokáž, že si podarená dcéra udatného Jiskru.“
A Milica sa vztýčila hore i pozrela hrdo dookola, a líca jej zrumeneli posvätným ohňom nadšenia.
„Hodná som ťa, Huňad. V mojich žilách vrie Jiskrova krv!“