Valgatha

6. Meluzína

Tam asi, kde teraz záhoranský kostol stojí, ležala v časiech našej povesti na jednej čistine dosť hodného objemu, lemovanej dokola zelenou bučinou, horáreň, určená majiteľmi zámkov Maginhradu a Hrachova k výletom honbovým.

V tých časiech junáctvo v krátkych dobách pokoja neustávalo od boja.

Keď ľudského nepriateľa nebolo, vypovedal sa boj divej zverine, sliediacej v ozrutných prastarých horách v celých kŕdľoch.

Strediskom takýchto zábav bola naša horáreň, z ktorej sa diali výpravy na divú zver, a skolená zver zase semká sa znášala. Nemôžem síce povedať, že by sa v zovnútornej podobe bola mohla prirovnať terajším, vkusne a nákladne vystaveným jágrovniam. Podobala sa viacej nemotornej, z ozrutných brvien zloženej kolibe, pokrytej nehobľovanými hrubými doskami. V brvnách vyrezané oblôčky, priezračným mechúrom zalepené, podávali jej dnu polotmavé svetlo, ktoré bolo zväčšované vprostred horárne blnkajúcim ohňom. Pred dosť priestranným otvorom dupkali a prskali kone, priviazané o drevené stĺpy, na znak toho, že ich majitelia meškajú tamdnu kolo blnkotajúcej vatry. Boli to štyri opravdivé tátošíky ohnivej krvi a pozoru, dľa zvyku toho času bohato okantárené.

„Vlčúr, stúpajte von, prihotujte kone!“ rozkazoval tam dnu v horárni milo, lež veliteľsky cvendžiaci hlas, a na prahu sa zjavila osoba v obyčajnom rúchu a zbrani zbrojnoša, s potmešilým úsmechom kolo tenkých úst, zatienených žltočerveným fúzom.

Vlčúr zjastril modrozeleným okáľom naproti do bučiny a spozorujúc tam ligotavý odblesk šišaka, bez toho, aby sa bol na prskajúce kone obzrel, stúpal ťahavým krokom do bučiny.

„Všetko v poriadku, Wölfel?“ spytovala sa ho po nemecky v húštine ukrytá postava.

„Áno, Sperber,“ odpovedal v takejže reči zbrojnoš.

„Je sama?“

„Brezovický a Hraško, jej otec, je s ňou.“

„Gottes Blut und alle Heiligen!^[7]… Nič sa nám nedarí! Ani včera, ani dnes. Zajtra príde Cilley a – nemáme ani jednu v rukách.“

Vlčúr sa horko usmial.

„Ty ako ty, Sperber, ty si aspoň pánom, ale ja a Habicht nič po nič pre takú háveď kacírsku slúžiť. Ha – sakrament! – to ja nevydržím!“

„Z Habichta nič – to je trúp, i tej noci všetko on pohubil. Mali sme ich všetkých v pasci, a to nielen ju, ale i zvláštnejšieho vtáčka. A odbrnklo to všetko. Gottes Blut!“

„A čo teraz, Herr Krahulec?“ dopytoval sa úsmešne Vlčúr, dávajúc takto najavo svoju závisť nad postavením svojho spoludruha.

„Wölfel, Cilley ťa nateraz mne podrobil. Žiadna závisť a odpor. Trpíme všetci pre veľkú vec. A tak zostane pri starom pláne, rozumieš?“

„Dokonale, Ritter Sperber!“ uklonil sa Vlčúr.

„A tak počuj, mám desiatich so sebou. Tvoj úkol je doviesť poľovnícke družstvo do Papčanskej doliny. Ja tam budem v zálohe, o ostatné sa nestaraj.“

S tým zmizol.

A Vlčúr sa plazil naspäť k horárni.

Sotva z bučiny vystúpil, letela na koni proti nemu jedna štíhla, hybkých pohybov tela amazona^[8], švihla ho po hlave malým remenným korbáčom a s hnevivým výrazom v tvári a očiach, brnkajúc hromžila tenkým síce, lež rozkazujúcim tónom:

„Neposlušná zberba nemecká! Či ty tak plníš moje rozkazy?!“ Potom obrátiac sa k jazdcom, za ňou cválajúcim, pokračovala veliteľsky: „Nie, otče Hraško, to je posmech a hanba brať do služby spozdilých zradných Nemcov, čo sú vyzvedači a kedy-tedy nás predajú.“

„Ja som nie Nemec,“ odpovedal spurne Vlčúr, „ja som poctivý Čech z Prahy,“ i pozrel strašným zrakom na rozpajedenú amazonu.

Táto ho ešte niekoľkokrát švihla korbáčom a potom, sprevádzaná jazdcami, letela čistinou ako šíp.

„Zinka, Zinka!“ volal starý Hraško, tučná územčistá to chlapina s prebitou črtou v tvári, a lapal ústami i nosom povetrie, i doháňal pred ním uháňajúceho jazdca, ktorý za amazonkou trielil.

„Hahaha!“ smiala sa Zinka, obrátiac sa spiatky, „ste to vy mne za jazdci, za rytieri, ktorých i devica predhoní a ktorí pred spupným zbrojnošom ani jej právo rozkazovať nezastanú.“

„S odpustením, panna, vy ste si ho sama dôkladne zastali, k výpraskom sú vaše biele rúčky dokonale stvorené,“ odpovedal jej mladý jazdec, prechodiac do devinho žartovného tónu.

Meluzína však, miesto úsmechu, ako rytier očakával, švihla po ňom tmavým zrakom, v ktorom sa ligotal odblesk urazenia, i preriekla s netajenou zlosťou.

„Janko Brezovický, menujete sa slovanským šľachticom, ale, s odpustením – ako povedáte – vy ste baba!“

Mladý šuhaj zakabonil čelo.

„Pravdu máte!“ odvetil naostatok, „málo chybí, že som sa už pri vás nestal babou; ale – na Matúša z Trenčína^[9], ktorý mi bol po starej matke pradedom – vašej ľubovôli sa nedám vodiť ako psík na svorke!“

I pozrel hrdo po amazone, popchol koňa a uháňal preč.

„Hrom a peklo! Kýže vás čert tepe?“ volal otec Meluzínin, pustiac sa za rozmrzeným šuhajom, istotne chtiac ho pohnúť k návratu.

„Brezovický!“ volala deva, zarazená odhodlanosťou svojho súpera.

Vtom zadupotali kone, a ona sa obzrúc videla z bučiny na čistinu vystupujúcich dvoch jazdcov, v ktorých jej bystré oko naskutku poznalo rytiera z Krasku a jeho verného Hrabinu.

„Mirko z Drienku! Hľaďte, hľaďte, ako pán z Maginhradu uteká pred ohnivým okom Meluzíny Hraškovej. Doveďte mi toho neverníka, nech mu čítam kapitolu.“

Krask sa pred ňou ohebne uklonil, potom vytiahnuc spoza opaska malú zlatú píšťalku, vylúdil z nej prenikavý hlas kukučky a uháňajúci Brezovický, upozornený týmto znamením, zastal v behu i obrátil sa spiatky.

„Hu, ako smutne vyzeráte, Mirko; ako čo by ste práve z hrobu vstávali!“ prihovárala sa Meluzína nášmu známemu. „Čo? Snáď i vy utekáte od Milice? Ach,“ doložila vášnivo a tajne pozrela bokom, pátrajúc, či sa Brezovický vracia, „dneskajšie junáctvo nestojí za nič, vymrel v ňom duch rytierskej ľúbosti, vernosti a oddanosti k devám – ten jediný vzbudzovateľ hrdinských činov. Tak sa sláva kalicha a Slovanstva nezvelebí! Vidím vás už všetkých v pazúroch Nemca… Vidím, ako sa koríte Nemkyniam v Cilleyho oplzlom dvore a nechávate nás, odmeny vašej chrabrosti, tam Sperberom v koristi. Eh, viem ja všetko,“ dodala hrdo a obrátiac sa k došlému Brezovickému, opýtala sa posmešne:

„Pán z Maginhradu, kam smeroval váš útek?“

„Všetko jedno, hocikam, len vám z očú,“ odpovedal tento chladne, i podal vítajúcu ruku Mirkovi.

Meluzína sa hrýzla do gamby. V očiach sa jej ziskrilo a purpur urazeného citu hrdosti zalial jej výraznú počernú tvár smelých, ale pri tom všetkom milých čŕt.

„Čo nového, Mirko?“ dozvedal sa Brezovický svojho priateľa. „Tebe Jiskra a Valgatha nikdy nedá odpočinku. Z tvojej vážnej tváre vidím, že si zas v dôležitej úlohe… Eh, a bolo by ti i trochu odpočinku treba!“

Miesto odpovede vytiahol Krask hodvábnou šnúrkou zakrútený list a podal ho Jankovi.

„Hrom a peklo!“ zamiešal sa Hraško, „to tajomstvá, za tajomstvá, a naveky tajomstvá. Dúfam, rytier, že ich i mne máte zdeliť.“

„Nie som k tomu oprávnený! Na vás mám posolstvo, by ste sa dostavili zajtra k schôdzke českých veliteľov na hrad Drienčany. Tam sa istotne dozviete o budúcich zámeroch jeho milosti Jiskru. Jeho milosť tam bude i s grófom Cilleym.“

Hraško, očividne uspokojený odpoveďou Mirkovou, vzdialil sa asi na sto krokov od nich a tam naňho čakajúcemu Vlčúrovi – ako sa nazdal, nespozorovane – zdelil dáke rozkazy.

„Hm,“ homral Hrabina, „na môj hriešnu, tí dákych čertov kujú,“ a zrakom stíhal do húštiny sa poberajúceho Vlčúra.

Kým Brezovický čítal Kraskom podaný mu list, stíšila sa rozbúrená krv Meluzíny a spozorujúc odchod otcov, pridružila sa k Mirkovi a pošepla mu určitým názvukom v uši:

„Posolstvo vaše znám, i ja pôjdem s vami!“

Rytier z Tábora zadivene pozrel na dievčinu naklonenú k nemu.

„Myslíte si, že nemám svojich vyzvedačov? Eh, znám ja všetko – ale to všetko k vašej ochrane! Preboha, nezverte nič otcovi, ten je Nemcami celkom osnovaný. Cilley o vyslanstve vašom nesmie vedieť; to je vôľa Jiskrova… Rozumiete? No, či ste už dočítali, pán z Maginhradu?“ obrátila sa k Brezovickému. „Pristúpte sem, bozkajte mi na zmierenie ruku, dneska budeme vaši hostia. Uveďte slávne svoju ľúbenicu do zámku svojho chýrneho pradeda po starej matke, Matúša z Trenčína, ktorému, dajboh, aby ste sa vyrovnali.“

Tieto slová amazony, prednesené sladkosmiešnym hlasom, roztopili chladnosť slovenského šuhaja. Vo veselom rozmare priskočil k devici, bozkal jej rúčku, pozrel v jej utešené čierne oči, z ktorých leteli blesky cituplnej ľúbosti do jeho zrakov.

„Pôjdem i ja s vami!“ šepkala deva milencovi v ucho, a pustiac svojmu koňovi uzdu, uháňala napredok, za ňou kavalkáda rytierov, v sprievode Hrabinu prudkým behom cválajúc.

Kým sa takto spoločnosť, nami opísaná, nemysliac ďalej na honbu, vracala domov na Maginhrad, ležal Krahulec, veliteľ Balogu, s desiatimi dobrodruhmi v Papčanskej doline za jednou veľkou skalou v zálohe. Čas mu bol už pridlhý a nepokojne načúval hôrnemu šuchotu, i kládol ucho k zemi, aby približujúci sa dupot konský mohol ešte z diaľky dopočuť.

Zrazu sa spokojne usmial, pozdvihol hore od zeme hlavu a kývol svojej chase.

Táto sa pomaly roztratila, každý v inú stranu, tvoriac kolo zálohy neviditeľnú reťaz.

Spoza skaly vystúpil udychčaný Vlčúr.

„Sám si?“ zareval Krahulec zlostným hlasom.

„Ako vidíš, Sperber, z našich plánov dnes nič nebude, honba sa prekazila, Krask došiel k spoločnosti – a tá sa neomylne vráti v jeho sprievode na Maginhrad.“

„Gottes Blut, a ty že čo tu chceš – čo si im nie za pätami?“

„Lebo som nechcel, aby sa tu celý deň nič po nič strávil; ba mám na teba i posolstvo.“

Krahulec pokojne kýval hlavou.

„Hovor, Wölfel!“ rozkazoval veliteľsky.

Tento, urazený spupnosťou svojho spoludruha, zazrel bokom naň diabolským pohľadom; potom však dajúc odpornej tvári svojej pokorný výraz, zvestoval sporou rečou:

„Hraško ti oznamuje, že Krask je vyslaný Valgathom k Brezovickému s tajným posolstvom. Istotne má písomné návody. Medzi Čechmi sa dač tajného kuje. Krask sa iste ešte dnes vráti domov. Ide o to, aby sa tie písomné návody dostali do rúk Cilleyho a tak…“

„Gut, gut^[10], hovor ďalej!“

„A tak – ostatné že znáš, čo máš robiť.“

„Gottes Blut! V hrsti vám je, a ja vám ho chytať mám? Ihr Memmen^[11], keby to Meluzína, ale – Krask!“

Nahnevaný zahvizdol, a keď sa jeho mužstvo dovedna zbehlo, bez toho, aby sa bol ďalej o Vlčúra obzrel, stúpal dolu dolinou.

„Či tak, Sperber?“ homral tento v strašnom rozbúrení krvi a modrozelené okále divo gúľal za odchádzajúcim. „Chichichi… a tomuto oplanovi Cilley najviac verí? Höll und Tod!^[12]… On veliteľ, ten podlý oplznutý pes, ten zradca Habsburského domu…, ktorý, kým ja za slávu a rozšírenie Nemectva nosím potupný šat zbrojnoša, dovtedy sa zháňa po lúpežných Češkách? Rozumiem ťa, Krahulec, nie Cilley, ale ty sám za Meluzínou pasieš! Ach, prašinák! Utri si ty i s vychrtlým naším grófom od nej zuby. Meluzínu Ritter Wölfel ľúbi!“

I usmial sa príšerne a stúpal hore.

7. Porady

„Všetko v poriadku, Kudlák?“ dopytoval sa Valgatha svojho hradného, ktorý, vstúpiac na rozkaz veliteľa svojho do zámockého teremu, nami už opísaného, pokojne sa uklonil.

„Áno, pane. Stráže sú rozostavené ako obyčajne; mužstvo je na dvore, ako ste rozkázali, v šíku očakávajúc vaše ďalšie rozkazy.“

„Dobre, môžete odstúpiť. Pošlite mi dnu otca Brožku.“

Keď sa hradný vzdialil, vstúpil Valgatha do výklenku, skade sokolím pozorom prebehnúc okolitý vidiek, zamrmlal sám v sebe:

„Nejdú – a predsa znám iste, že prídu. Oždiansky Hubač mi tajne dal na vedomie, že jeho milosť i s Cilleym ma dnes prekvapí. Ach, na Žižku!… všetko nájdu v poriadku! Vy ste to, otče?“ obrátil sa, počujúc za sebou kroky. „Do sto diablov, hľaďteže!“ skríkol hnevlivým hlasom, keď znovu von oblokom bol pozrel, i ukazoval rukou na Balocký zámok.

„Skutočne!“ odvetil prekvapený Brožko, keď skúmajúci pozor k Balogu bol obrátil. „Skutočne, čierno-žltá zástava! Náš dobrý priateľ Ulrich sa istotne pri Krahulcovi uhostil, a par nobile fratrum^[13] – i Krahulcovi z každého pohybu tela zakuklené Nemčisko vyzerá.“

„Viem ja to, viem, ale rozkáž Jiskrovi!“ povedal hrdo Valgatha, a oči mu v plameni hnevu splávali. „Úlisný Ulrich nás obtočil zradou a potom sa ti nám na našich vlastných hradoch ešte vysmeje. Aj, do sto diablov… to nesmie tak byť: otvoríme jeho milosti oči!“

Vtom ozvali sa trúby strážnych hradu a zahrmeli bubny, až sa po celom zámku ozvalo. Valgatha pozrel skúmavo na okolitý vidiek, i zablysli mu v oči ligotné šišaky jazdectva, približujúceho sa od sobotskej strany.

„Idú, otče, pripravte moje dcéry k slušnému prijatiu nášho nadveliteľa. Na váš úkol vás neupozorňujem. Dobre znáte, že jeho milosť najsamprv odbaví svoju kresťanskú povinnosť. Pospiešte si, aby ste v zámockej kapličke mohli prijať našich hostí s večerou Pána pod obojím.“

To dopovediac, ponáhľal sa spešným krokom dolu, kde vyšinúc sa na pohotove stojaceho vraníka, postavil sa svojmu voju v čelo, dal otvoriť vráta a spusteným mostom trielil s celou svojou vojenskou družinou naproti nadveliteľovi.

Bol to veľkolepý, utešený výjav.

Asi z tristo jazdcov záležajúca Jiskrova družina blížila sa k hradbám Drienčanského zámku vojenským trojradom, majúc v čele trubačov, zvestujúcich na nástrojoch svojich slávny príchod veliteľa Horného Uhorska. Asi na päťdesiat krokov od týchto, tvoriac prostriedok jazdectva, jazdil Jiskra na utešenom sivkovi, hrdo nôžkami preberajúcom, obtočený z pravej i ľavej strany svojimi podnáčelníkmi. Bola to slávna hrdinská postava. Mohutné telo, pyšné držanie, bystrý veliteľský zrak, k tomu skvostný oblek… všetko toto prezradzovalo i zovnútorne bohatiera veľkých činov, náčelníka a hlavu všetkých husitských vojov. Zhováral sa dôverne so svojou družinou, obzvlášť s jedným starcom zasmušilého výzoru na pravom jeho boku jazdiacim.

„Vidíš, Pankrác, Valgatha sa nedá prekvapiť,“ hovoril spokojným hlasom starcovi, keď videl proti nemu cválajúceho veliteľa zámku a vojsko ním v polkolese rozostavené na rovine pred zámkom.

Valgatha vytiahol šabľu, uklonil sa vojensky a zavolal hrmiacim hlasom:

„Sláva kalichu, sláva Slovanstvu, sláva tebe, otče Jiskra!“

I zahučala dolina a z tisíc úst sa ozvalo: „Sláva, sláva, sláva!“

Jiskra veliteľsky pokýval hlavou.

Pred vrátami zámku stála v bielom obleku oblečená, ako víla ladná Milica. Pokorne zohla hlávku a podala na zlatom tanieri zámocké kľúče českému nadveliteľovi.

„Páni, anjeli nás vítajú,“ riekol Jiskra v dobrom rozmare, prijal podaný mu tanier, oddal ho však hneď i s kľúčami Valgathovi, dokladajúc: „V dobrých rukách sú, Zdenko; dúfam, že ich nikdy nikomu krem mňa nepodáš. A keď anjeli naše zámky strážia – na rytiersku česť – sláva naša nezahynie!“

Po týchto slovách vjazdila celá družina dovnútra hradu.

Služby božie sa skončili.

Otec Brožko prislúžil večeru Pána pod obojím došlým zastávateľom kalicha. I privítajúc ich dôraznou rečou, dal im sväté požehnanie, a kvet českého rytierstva a slovenského šlachtictva odobral sa, vedený pohostinským, úlohu domášneho pána ohebne zastávajúcim Valgathom do veľkého teremu, kde sa pri bohatých raňajkách mala diať porada veliteľov husitských.

„Sláva vám, otče Jiskra, sláva, bratia! Dobyli ste nad Huňadom víťazstvo – a mňa tam nebolo. Nech pán boh dá, aby poslúžilo k zveľadeniu a k rozšíreniu Slovanstva!“

Tak pripil Valgatha ako domášny hospodár zhromaždeným hrdinom.

Kanty zaštrngli a teremom zahučalo: „Staň sa, staň sa!“

„Bude z toho hrom! Za víťazstvo toto našou kožou i majetkom zaplatíme. Ej, sto paromov, nerád ja to, keď sa Gara a Ujlaky do našich vecí miešajú. To sú psi – čo sme my vydobyli, užijú oni i s vyciveným Cilleym. I utiahnu sa, a Huňad za svoju stratu sa len na nás vypomstí.“

Tak homral, keď sa huk v dvorane bol utíšil, starý Pankrác, hlavný župan Liptova, ktorý sa bol asi pred rokom, následkom pokorenia svojho Nemcami, s Jiskrom zmieril.

„I vy všade len strašidlá vidíte, otče. Bojíte sa poznovu budínskeho väzenia,“ ozval sa Komorovský, prebitý to veliteľ zámku Vadná, asi tridsaťročný, smelých očú a príjemnej tváre, „čo nás po tom, kto nám do saku durí, len si ryba naša.“

„Ba pravda je, otec Pankrác má pravdu!“ kričalo viac hlasov. „Tí potrimiskári všade podhuckávajú a keď je zle, skryjú sa za naše chrbty, chvália nás do očú, a krem očú, že sme my vraj nešťastie krajiny.“

V tom zmysle asi zdeľovala väčšina rytierstva svoje úsudky, sledujúc zrakmi Jiskru, ktorý bol s Valgathom v tajnom rozhovore zanorený.

„Oddali ste moje písma na Huňada Kraskovi? A máte istotu, že svoje vyslanstvo s Brezovickým už dnes nastúpil?“ spytoval sa náčelník husitov veliteľa zámku.

„Na spasenie, pane, všetko je v poriadku.“

„Dobre, dúfam, že ste ho dokonale opatrili návodmi. Ide o to, aby o tom posolstve ani naši nezvedeli, tým menej Cilley.“

S tým vstal hore a zodvihnúc kantu, zavolal polozvučne:

„Páni, rytierstvo! Na slávu nášho budúceho kráľa Ladislava V., na našu novú vlasť a zveľadok Slovanstva!“

Ohromné „sláva“ zadunelo dvorom, až sa zdalo, že sa pevné múry hradu trasú. Junáci vyťahovali meče, zbrinkotali nimi, a velebný otec Brožko, pozdvihnúc sa hore, zopäl k nebu ruky i začal spievať chýrnu toho času husitskú pieseň, sprevádzaný celým zhromaždeným rytierstvom:

 
Těšme se blahou nadějí,
že nám vzkvétnou zlaté časy:
že se nám zas vyjasnějí
slavské meče, slavské hlasy.
Český lev jen ať se vznese,
mužně hájí právo dávné,
zvláště ono pravoslavné staročeské;
milujme se, napijme se,
nedejme se, vybijme se,
a pak napijme se.
Amen, ráč to, bože, dáti!
Oroduj za nás,
svatý Václave,
vévodo české země!
Milujme se atď.
 

Po ostatnej slohe strhla sa búra, búra nadšenia.

Z každého oka šľahal plameň junáckej hrdinskosti a túžby po boji. Sám Jiskra, hoc i bol katolík, zdieľal toto ducha povznášajúce nadšenie, a v hrdom povedomí svojej slávy a moci vesloval uspokojeným zrakom po rytierstve.

Naostatok dal rukou znamenie; a keď nastalo utíšenie, otvoril takto poradu:

„Bratia po meči a sláve! Chcem počuť vaše zmýšľanie o budúcich našich cieľoch. Ako znáte – veď ste sa z väčšej čiastky všetci v ňom zúčastnili – dobyli sme nad nepriateľom našej národnosti Jánom Huňadom pred niekoľko dňami skvelé víťazstvo. Dopomohla síce k tomu i zrada, lež – boh je svedok! – víťazstvo to je z hlavnej čiastky ovocie našich chrabrých mečov. Víťazstvo to však i použiť treba. To žiadajú od nás i spojenci Cilley, Gara a Ujlaky, to žiadajú však od nás obzvlášte vlastné národy k poisteniu našej budúcnosti. Ide o to: či – ako si to naši spojenci prajú – v ďalších výbojoch máme zlomiť Huňadovu moc, či nastúpime s týmto zmužilým odporcom naším cestu zmierenia; a keď sa to podarí, v spojení s ním budeme chrániť našu novú vlasť pred návalom Turka, ktorý celému kresťanstvu hrozí nebezpečím. I skrze toto založíme bezpečnosť nami vydobytým krajom, nám i nášmu potomstvu. Pravda je, duch bojovný sa v nás utlačiť nedá. I to možno, že Huňad, nateraz nami pokorený, podmienky mieru od víťazov neprijme. V tom páde však je otázka: či útočne, či obranne sa mu máme protipostaviť. Premýšľajte o tomto, hovorte smelo a poslúžte dobrou radou!“

„Otče Jiskra, slávny vodca náš!“ prehovoril po dlhšom mlčaní Peter Aksamit^[14], nadveliteľ Spišského hradu, postava temného to a zasmušilého, ba temer divého výzoru, „uctím tvoje náhľady, ale pretože si smelé slovo dovolil, upomínam ťa a vás všetkých, páni, rytierstvo, na cieľ nášho príchodu do krajiny. Pretože sme povolaní Alžbetou, ovdovelou kráľovnou Uhorska, spojenou s cisárom Fridrichom, náš účel inší byť nemôže, nesmie, ako upevniac a rozširujúc naše panstvo, zlomiť nadvládu Huňadovu a jeho prívržencov, čeliacu k vyvráteniu Ladislavových práv. My sme do Uhorska vtrhli, aby sme tieto práva zastávali – a tak o miere s Huňadom nemôže byť reči.“

„Ale ani o Nemcoch nemôže byť reči!“ skríkol starý svätomikulášsky Pankrác, ktorému ešte rakúske stavy, čo ho roku 1448 vyhlásili za škodcu, drancovníka, nezbedného človeka, čo roku 1449 uzavreli proti nemu vojnovú výpravu, pokorili ho skrze Ulricha Cilleyho dobytím jeho hradu Weiden a druhých, manželku jeho zajali, jeho ľud povešať dali – ktorému rakúske stavy na ume boli; i drnkol päsťou o stôl, až sa tento spolu i s kantami striasol. „Tisíc bleskov! Ta či sme my Fridrichova papuča? Ukradol nám všetko, i kráľa, i korunu, a teraz by nedbal, keby sme mu k tej koristi i Uhorsko dali. Poznám Nemcov! Otvorte si i vy oči; kde sa vám raz Nemec vhniezdi, nevyškriabete ho ani hrebienkami. Brat Jiskra! Moja rada je tá: zmierme sa s Huňadom a hájme vlasť či proti Turkom, či proti Nemcom – všetko jedno!“

„Hospodin žehnaj tvojej rade, Pankrác, a vám otvor srdcia k jej vďačnému prijatiu!“ začal otec Brožko vážne a nadzemským pohľadom pozeral po zhromaždení. „Bojovníci kalicha! Čas i povyšuje i ponižuje. Božstvo dodávalo vašim ramenám, sily k rozširovaniu nebeských, Kristom zjavných, Husom očistených právd, dodávalo vám sily k založeniu slovanskej samostatnosti, ktorej nie východ, ale západ hrozí. Vy ste nástroje moci božskej. Čo sa špiníte otroctvom Nemectva? Srdce mi plače, vidiac váš úkol zneuctený lúpežnými výpravami, potlačovaním úbohého ľudu, zbabelým podriaďovaním sa nemeckým úmyslom, čo nás všetkých trhajú, dvoja, aby nás nielen v ohľadoch viery, ale i občiansky mohli pohltiť. Stojíte na prahu nového života. Položenie a samostatnosť vaša národná je zaistená ostatným vaším víťazstvom. Pravda našej viery rozšíri sa blahodarne i bez meča. Urobte mier s Huňadom, uspokojte vlasť, a žite v blahých účinkoch pokoja duchovnému vzkrieseniu nášho národa, pracujúc ruka v ruke so statnými Maďarmi – ktorým je Huňad hlavou – na zvelebení vlasti už či v bojoch proti zovňajším nepriateľom, či v pokoji v pozdvihovaní vnútorného občianskeho žitia! – Veľmožný Jiskra, ja za mier hlasujem!“

Sotva dopovedal, započal sa medzi rytierstvom najsamprv temný huk ako vzdialená hrmavica alebo ako na mori, keď sa búrka chystá. Huk čím ďalej rástol, kým sa nepremenil v divú zúrivosť víriaceho orkánu. Jednotlivé hlasy, náruživým ostrým tónom vyrazené, leteli sťa šípy búrou, osvetlenou iskriacimi bleskami plamenných zrakov. Sám Jiskra a Valgatha mraštili čelá, len starý Pankrác kýval pokojne hlavou a odhodlane pozeral i s Brožkom po rozbúrenom zhromaždení.

„Lúpežníci?… Potlačitelia ľudu? Nástroje Nemcov?!… Hrom a peklo! Či sme my nie statoční rytieri?“

Tak sipeli Aksamit, Uderský^[15], Komorovský, Hraško a druhí, ktorí si týchto názvov najlepšie boli povedomí.

„Odvolaj svoje urážlivé reči, otče, lebo – hrom a peklo! – ani tvoje šediny, ani nič ťa nezachráni. Otče Jiskra, upravte ho k poriadku!“

Tak volali druhí.

„Ticho!“ zvolal tento veliteľským hlasom.

Na dvorane otvorili sa dvere a na ich prahu zjavila sa tenká postava žltobledej tváre, vpadnutých očú, tenkého nosa a gámb, ťahajúc za sebou dlhý prostý meč, visiaci na zlatej, kolo drieku opásanej šnúre.

„Cilley, gróf Cilley… vitajte, vitajte!“ kričalo zhromaždenie, keď bolo zazrelo postavu, ktorú niekoľko rytierov nasledovalo.

„Vaša veľkomožnosť ráčila zabudnúť na pohostinský poriadok! Ja, tútor kráľa, ledva som sa dostal do zámku našich drahých českých spojencov,“ vravel k Jiskrovi pristúpivší Cilley s úsmevom v tvári, podobajúcim sa úškľabku, i poklonil sa celému rytierstvu.

„Vaša milosť sama si je príčinou. Odsekli ste sa od môjho jazdectva a spiechali ste bez vedomia môjho na náš zámok Balog. Hospodin vie, z akej príčiny. No ale nič to – česť vašej osobe, v ktorej vidíme zastávateľa nášho milovaného kráľa. Vitajte u nás!“ povedal Jiskra.

Ulrich sa hrýzol do gamby. Vnútornú zlosť však ukryjúc pod úlisný úsmech, poklonil sa ešte raz, i zaujal miesto pri boku Jiskrovom, skúmavým okom prezerajúc celú spoločnosť.

„Vaša milosť!“ prihovoril sa mu Valgatha. „Rád bych s dovolením nášho slávneho vodcu Jiskru vedieť, či na Balockom zámku na váš návod veje čierno-žltá zástava… a k akému účelu?“

„Myslím, že to dávna obyčaj, zosobnovateľov vysokých spojencov i zovnútornými znakmi uctiť. A to dobre viete, že ja predstavujem Jeho Jasnosť Fridricha.“

„Vaša milosť predstavuje kráľa Ladislava V., o našich spojencoch my neznáme, ani znať nechceme!“ zamiešal sa Pankrác.

„Pokoj, páni, pokračujme v porade!“ velil Jiskra a obrátiac sa k Ulrichovi, zadivenému nad rečou Valgathu a Pankráca, hovoril ďalej: „Vaša milosť istotne má návody, určujúce naše budúce držanie sa. Zdeľte nám ich otvorene, aby sme i svoju mienku mohli otvorene zdeliť vašej milosti.“

Cilley si odkašlal, i poskrúcal na palcoch zlaté, diamantami vykladané prstene, a začal takto:

„Slávny vodca Jiskra a nepremožiteľné rytierstvo! So smutnou skúsenosťou pozorujem, že tuhé zväzky nášho spojenia začínajú sa rozpadávať práve vtedy, keby nás najlepšie mali spojovať. Ja síce nič nedám na zovnútorné znaky, už či sa týkajú zanedbania patričnej cti mojej osoby, či druhých pletiek; ale keď vidím a počujem, že sa berie do otázky spojenie s Jeho Jasnosťou Fridrichom, ktorému či moja, či vaša strana za všetky dobré výsledky má ďakovať, tu nemožno, aby som sa nad budúcnosťou našou nezhrozil, nad osudom naším nezaplakal, vidiac, že práve na vrchole našej slávy rozpadne sa tá budova, ktorú sme k prevedeniu našich záujmov tak pracne postavili. Hovorím o nás, lebo ja s mojou stranou a vy – sme jedno mohutné telo, spojené pod záštitou Jeho Jasnosti Fridricha k zastávaniu svätých práv uhorského trónu a nášho mladistvého kráľa, ktoré pyšný, nadutý Huňad, na nešťastie i teraz správca krajiny, v neslýchanej ctižiadosti chce stroskotať, zamýšľajúc podmaniť Uhorsko svojej čeľadi – a tak, spojený s Turkom, zaplaviť aziatskými hordami celú západnú Európu k vykoreneniu osvety, ktorá sa tam vzmáha, k znivočeniu samostatnosti Nemectva, ba i Slovanstva. Odpor jeho proti Turkom je vymyslená komédia, ktorou chce kresťanstvu zaslepiť oči. Vrana vrane oko nevykole, a to dobre známe, že Turek i Maďar sú jedného pôvodu. Bože môj! – a to nebezpečenstvo, ktoré hrozí celému vzdelanému svetu, nechápe, neverí mu nikto. Rozdvojujeme sa, keď by sme mali najlepšie vedno držať. Slávny vodca Jiskra, znám veľkomožnosti vašej orlí zrak do budúcnosti. Vaše isté náhľady, povedomie vašej moci, vášho ostatného víťazstva, vaše vlastné záujmy o samostatnosť a vieru, ktorej ste sa zasvätili so slávnym českým rytierstvom svojím, nedopustia, aby teraz vami pokorený Huňad, ktorý na zničení našom pracuje, úlohe svojej zadosť urobil; ale spojení s Nemectvom zničíte jeho moc a nadvládu a ochránite takto seba, nás, a celý vzdelaný svet. Vzchopte sa a pokorte Huňada!“

Sotva Ulrich, zožierajúcim ohňom svojho osobného nepriateľstva naproti Huňadovi roznáružený, dokončil chrapľavo jačiacim hlasom huckajúcu reč, ktorá sa zdala účinkovať na rytierstvo, vstal starý Pankrác a z pošmúrnych jeho očú šľahal plameň a kolo úst preletoval opovržlivý úsmech.

„Úlisný had nemecký, čo všade štípeš a jedom spenené tvoje zuby do každého zatínaš, by skrepenel ako mršina, koho si uštipol! Čo, rytieri, či nechápete, že tento potrimiska len pre seba breše? Tisíc striel! ta či sme my nástroje Nemectva?… Čo sa západ, to jest Nemci neozbroja, keď sa boja aziatských hôrd? – Poznám ťa, Ulrich. Vytrešťuješ okále na nás ako štrkáč na vtáča; nazdávaš sa, že ti chrabrý husitský kvet do pažeráka sám od seba vletí? – Ej, do sto paromov – bolo by to! Nedajme sa mu zviesť, páni, rytierstvo. Brat Jiskra, ja s otcom Brožkom hlasujem, zmierne sa s Huňadom!“

Cilleyho žltá tvár i černela i zelenkavela, i nos krčil, i usmieval sa, ako čo by sa ho útoky Pankrácove zamak nedotýkali.

„Dovoľte slovo, páni,“ ozval sa Valgatha, „nehlasujte, kým sa záležitosť zo všetkých strán neosvetlí. Mám otázku na vás, pán Cilley… Čo za výhody nám podávate, rozumiem, ako nás odmeníte, keď váš návrh prijmeme? My sme chudobní rytieri. I Nemci i Maďari nás za lúpežníkov držia; ale – na Žižku! – našu kožu zadarmo nepredávame. Naše šťastie, že máme moci chrániť a brániť svoju mečom vydobytú dŕžavu. Vy to darmo krútite a opakujete, že sú ciele naše rovnaké a totožné… To vám nejde od duše. Znáte dobre, že sa skorej spojí voda s ohňom ako Nemectvo so Slovanstvom. Jedno vieme: chcete nás použiť, k čomu, to je vaše tajomstvo – ale zač? To chceme vedieť. Ináče o spojení ani slova. Vašimi vysokými rečami o vzdelanom svete západnom a tak ďalej sa my nenasýtime, neošatíme, neosamostatníme. Tu treba inakšej vzpruhy a ostrohy k prijatiu vašich pomstychtivých návrhov… Či je nie tak, bratia?“

„Pravda je, pravda, svätá pravda! Valgatha to uhádol,“ volalo zhromaždenie jednohlasne, vyjmúc asnáď Krahulca; i sám Jiskra potvrdzujúco hlavou kýval.

„Slávne skutky nosia v sebe odmenu!“ odvetil zarazený Ulrich a mrdol plecom, ako čo by bol chcel takto vyjadriť opovržlivosť svoju nad zmýšľaním Valgathovým. „Ostatne, ruka ruku umýva… čo ste si vydobyli, to vám doteraz nikto neodnímal, a i na druhé vaše činy zažmúrili sme vo Viedni oči. Čo si ďalej vydobyjete, zadržíte i to, pravda, ako léno cisárske, lebo viete…“

Nedopovedal. Hrdinská postava Jiskrova sa vztýčila a jeho hlas zahrmel dvoranou.

„Léno, cisárske léno? Blesky božie! A v ktorej zmluve že to zapísané stojí, aby Jiskra so svojimi junákmi vydobyl Fridrichovi Uhorsko, a potom niektoré jeho čiastky prijal ako léno? Kde to stojí, Cilley, že je Jiskra nástrojom vaším, zradného zástupcu mladistvého kráľa, čo jeho práva so samostatnosťou Uhorska neostýchate sa zapredať cisárovi? Blesky božie! Či tak uctíte samostatnosť Jiskrovu? Odstúpte od nás, nepoškvrňte prítomnosťou svojou česť slovanského rytierstva! So zradcami svojho vlastného kráľa Jiskra nechce mať nič. Páni, rytierstvo, bratia po meči a sláve! Budeme robiť na vlastnú našu ruku. Dozreli sme, aby sme si boli sami hospodármi! Sláva kráľovi!“

„Sláva i tebe, samostatný vodca náš!“ zahučal Pankrác a s ním celé zhromaždenie.

Ulrich, vidiac, že diplomacia jeho tuto nešťastne pochodila a že poranil slabú stránku Jiskrovu, odoberúc sa diabolským pohľadom od spoločnosti, pospiechal preč, sprevádzaný tými, čo s ním boli prišli.