4. Dva holúbky v klietke
„Ach, otče Brožko, či ste sám?“ dopytovala sa deva Milica, veslujúc po jedálni zvedavým okom, „a môj drahý otec a rytier Krask kdeže sú?“
Miesto odpovede hľadel starec s nevýslovným potešením po krásnych deťoch, ktoré sa v nevinnej dôvere k nemu túlili.
Skutočne, boli to utešené deti!
Milica v hrdých pohyboch tela temer sa podobajúca otcovi Valgathovi, v červenom, zlatom vyšívanom živôtiku, v bielych vlniacich sa šatách a striebornej, drahokamami ozdobenej parte, spod ktorej sa vlnili dlhé gaštanové krúžky vlasov v rozmarnom trasení mala v svojom výzore dač ušľachtilo-hrdinského, ba povieme panensko-mládeneckého. Vysoké, sťa alabaster biele čielko, pod ním dvoje veľkých, čiernych, blýskajúcich sa očiek smelého výrazu, zatienených pruhmi útlych ťahov a taktiež čiernej farby, k tomu rovný noštek útleho tvaru, sťa púčok ružový ústočká, pri ich úsmechu vnútorne lemované slonovými zúbkami, k tomu priezračné, nádychom rannej zory zružovené líčka predstavte si všetko toto, zliate v najpravidelnejších súmeroch v jeden celok utešenej hlávky a máte obraz vidiny a túžob neboráka Mirka, rytiera z Krasku a Tábora i na Drienku.
Želmíra, jej sestra, polovicou veku od Milice mladšia, javila v svojich zovnútorných formách ešte síce detinstvo, ale pri tom všetkom zračil sa v rozvážnom výzore jej modrých očiek, potom v odmeraných pohyboch tela privčasný vývin jej duševných vlôh a vnútorného rázu. Bolo na nej poznať, že jej výchova, zbavená útlocitnej lásky materinskej, vyvinovala jej povahu v docela jednostranných náhľadoch rozumu, bárs srdiečko od prírody nadané ušľachtilou jemnosťou citu – trepotalo sa túžobne po sladunkej náklonnosti k tvoru jej pohlavia, čo sa dalo bezpečne uzavierať z nevysloviteľnej oddanosti naproti jej sestre.
„Drahý, drahušký otče Brožko!“ prerieklo dieťa názvukom utajeného žiaľu, „i ty, zlatá Milica, nechávate malú Želmíru samu, a mne je tak samej smutno, otupno ako našim holúbkom v klietke.“
„Nuž, veď si nebola sama; stará Kudláčka i Sabínka z dediny boli s tebou,“ chlácholila ju Milica a bozkala ju v útle čielko.
„Ach, sestrička, veď vieš, že stará Kudláčka nepočuje a naveky šomre. Sabínka neprišla, bojí sa pred tým dotieravým Kaňúrom, čo i za tebou okom pasie. Rozprávajteže mi, kde ste chodili, čo ste videli, drahý otče Brožko, lebo Milica nič neodpovedá, len vzdychá, až mi srdce puká. Ach, tak som sa o vás bála, i otec sa spytoval, kde ste, a hrešil i vás i Milicu, a hnevlivo zvolal, že on vie, kde ste.“
Milica dupla nôžkou, potom sa začervenajúc vzdychla:
„Nie, nevie, ani nesmie vedieť. Jaj, bože! keby zvedel naše kroky a tajné východy, zhynula by od hanby!“
„Ba vie, všetko vie!“ povedal starec tichým, pevným hlasom.
Deva sa striasla ako osika, keď ju severný vetrík skníše, i s výrazom urazeného citu pozdvihujúc blýskajúce sa čierne oči k starcovi, nevýslovne bôlnožiaľnym tónom riekla:
„A vy, otče Brožko, vy jediný môj dôverník, vy ste ma zradili? A môj otec pozná nočné východy svojej dcéry? A on vie, že sa s nepriateľmi kalicha a českej slávy spolčujem? A on netresce nás oboch, zradcov jeho úmyslov?!“
Starec mraštil i šedivé obrvy i čelo. A vyjasniac trochu velebnú tvár, pozrel zrakom plným lásky a potechy na dievčinu, skúpanú vo farbe hanblivosti a panenského hnevu.
„Upokoj sa, Milica! Láska tvoja k Lackovi Huňadovi má byť stužkou viažúcou v priateľstvo váš a Huňadovský dom, má byť prostriedkom bratského mieru Uhrov a Čechov k založeniu blaha tejto krásnej vlasti. Ha – na svätého Václava! – veľká je úloha tvoja, ty dievka mojej výchovy, ty krásnolepá nádoba mojich čistočlovečenských zámerov! No, zdvihni sa, vyjasni oko a nech sa tvoja panenská hruď vlní pocitom tvojej vznešenej úlohy, majúcej vyprostriedkovať lásku a mier hrdinských národov uhorskej vlasti, a Hospodin buď s tebou!“
Nadšené slová starca neminuli sa v Miliciných ňadrách žiadaným účinkom. Nevysloviteľná vznešenosť preletela deviným výrazne-krásnym obličajom, oči žblnkotali ohňom nebeského nadšenia a celá postava devy vztýčila sa v junónskej[6] hrdosti, povedomá svojho veľkého určenia.
„A videli ste tej noci Lacka Huňada?“ dopytovala sa malá Želmíra, nechápajúca reči starcove a držanie sa sestrino. „Ach, rozprávajteže mi dačo o ňom, čo ma vlani, vieš, Milica, keď sme boli v Moldavskom zámku chytené a do Munkáča odvedené, svojím malým bratom Matejom drážil! Rozprávajteže mi o nich, či je už Matej väčší, a či ešte má ten zlatý prstienok, čo mi bol nasilu vzal, že mu vraj to bude pamiatkou odo mňa.“
„Ach, Želmíra, tvoj malý Macík je už zaťom Cilleyho, vieš, toho tenkého nemeckého pána, čo pred mesiacom bol u nás a Kaňúra so sebou doviedol,“ odpovedala na štebotaniny sestrine Milica, a táto, bárs zvesť sestrinu dokonale nechápala, položila rúčku na bijúce srdiečko i vzdialila sa potíšku do jedného kúta teremu, kde nepozorovaná Milicou, ktorá bola zapradená v hlbokom rozhovore so starcom, premýšľala o význame slov, zdelených jej sestrou.
„Nie, nie, otče Brožko, teraz ho vidieť nemôžem, nesmiem!“ šepkala Milica, „ja ľutujem Mirka, uctím ho ako čestného junáckeho rytiera – lež odpusťte, vy to najlepšie znáte, pre koho moje srdce bije. Zruším sľub matke daný, ale mi to Hospodin odpustí; veď som k väčším cieľom určená.“
„Práve preto, Milka, musíš sa otvorene zdôveriť Kraskovi,“ prehováral ju starec presvedčujúcim hlasom. „Jeho srdce síce bude krvácať… lež naučí sa uctiť tvoju povahu, ba šľachetnosť jeho zmýšľania a nezlomná oddanosť k tebe mi podáva nádeju, že pri uskutočňovaní našich vznešených zámerov bude nám pomocným. Poznám ho dôkladne, a ľutujem jeho osud. Ale práve zato je povinnosťou tvojou otvoriť úbohému oči. A k tomu máš dnes najpríhodnejší čas!“
„Dnes, otče?“ dopytovala sa zadivená deva. „Nie, nemožno to; však znáte, že sa dnes vo vašom sprievode zídem s Lackom vo vyšnej jaskyni vašej pustovne.“
„Práve tam,“ určoval pevne Brožko. „On musí byť svedkom vašej schôdzky, by sa nepodvratne presvedčil o nemožnosti uskutočnenia jeho nádeje ohľadom teba, aby videl, že komu sa musí vystúpiť, aby poznal naše vyššie ciele, na oltár ktorých má položiť ľúbosť svoju v zápalnú obeť.“
„Ach, to je strašné, strašné… len dnes nie, otče, pred Lackom nie…“ riekla deva a spínala ruky.
„Čo, Milica! Či je to ten tvoj hrdinský duch?!“ spytoval sa v zadivení starec a nepokojne krútil hlavou. „Ha na svätého Václava – dievča, nechcem, aby som sa mýlil v tebe! Myslíš, že ťa Mirko dnes nepoznal? Darmo si sa zakuklila, tvoje neporovnateľne ohnivé oči ťa prezradili. To som videl z nepokoja Kraskovho. Ľúto mi je šuhaja, ale práve zato, pre vaše obapolné dobro, musí zvedieť svoj osud čím skôr, a síce dnes!“
A nečakajúc odpovede devinej, zavolal Želmírku, pošepol jej niečo a táto sa pobrala von.
Mrkalo.
Ostatné blesky slnka kapali za vrchom, Bankov rečenom, a teremom i celým zámkom rozhostilo sa šero.
I starec, i Milica sedeli mlčky, táto jedine nepokojným zdýmaním ňadier prezradzujúca búriace city svoje, tento zadumane a sám v sebe pohrúžene.
Po malej chvíli vošli do jedálne zámockí sluhovia, i nakládli na veľkom kozube oheň a zapálili voskovice, až sa celá sieň zaligotala a rozjasnila v žltojasnom blesku voskových sviec, ktoré blnkotali v masívnych, dolu z povaliny visiacich kahanoch.
Želmírka sa navrátila, vedúc jednu staruchu, nesúcu v rukách harfu ¦ obľúbený to v tých časiech hudobný nástroj.
„Tu máš harfu, Milica, nezdržuj ma, nestačím počúvať, bárs len na ľavé ucho nepočujem, čo i môj starý vraví, že na obidve. Musím sa ponáhľať do kuchyne. Ach, bože môj, bože, celá ťarcha na mojej hlave; tá háveď by vždy jedla a pila. Nikdy nemám oddychu,“ šomrala starena, a nečakajúc odpovede, ktorú by jednako nebola dopočula, motkala sa von.
Milica vzala harfu a prebehnúc skúsenými prstami po jej ľubozvučných strunách, dala sa do preludovania, až naostatok rozčúlená ľúbeznými tónmi nástroja, cengajúcimi ako strieborné zvonce, dala sa do spevu:
Lieta orol, lieta, za ním lastovička,
smutná je to moja úbohá dušička.
Smutná mi dušička – bo ten orol smelý
len lieta, kým ho šíp zrady neprestrelí.
Kvitne tam von jaro… hájik sa zelená,
či srdiečku môjmu potecha súdená?
Potecha, lásky kvet, ružička ľúbosti!
Ľakám sa ja, ľakám tmavej budúcnosti.
Ach, bože môj, bože, drahá mati moja,
nad mojou nádejou čierne zore stoja.
Čierne zore, čierne, krvou lemované:
tie moje nádeje v hrobe pochované.
A nad kopcom známym vznáša sa mohyla.
Ratuj, bože, šabľa šuhaja zronila!
Ostatné slová vykríkla deva tak srdceraniacim hlasom, tak podivným názvukom veštby, že Krask medzi spevom nespozorovane dnu vstúpivší, taktiež starec chtivým sluchom načúvajúci spevu, jedným skokom ocitli sa pri nej a trasúcu sa ju položili na medvedími kožami zatiahnutú leňošku.
„Ďakujem, otče Brožko… ďakujem i vám, Mirko!“ šepotalo zoslabené dievča a pozeralo zlomeným, šanujúcim zrakom po šumnom rytierovi, taktiež sa trasúcom v bôľnom rozčúlení. „Ach, Mirko, mám vám zvestovať smutnú novinu, tak to otec Brožko chce, že dnes, ale nie… on vám povie… kde… Posilnite sa duchom junáckym a pomodlite sa k bohu, aby vás obdaril zmužilosťou znášať ťažký osud.“
Mirko, nechápajúc zmysel deviných slov, pripisoval ich roznáruživenej obrazotvornosti svojej zverenice. Dačo tajného, čo si sám vysvetliť nevedel, stískalo mu síce srdce, no o blízkom tragičnom výsledku jeho lásky sa mu ani nesnívalo; preto ohebnosťou mladíka priblížil sa znovu k milovanej deve a začal tichým, ale pevným hlasom:
„Milica, drahá zverenica moja! Pamätáte sa na smrť drahej vašej matky, na hodinku – v ktorej mi vás pred bohom a s odobrením vášho pána otca slávne zasnúbila? Upamätúvam vás dnes na váš sľub, ktorým ste sa – ačpráve ešte dieťa – vtedy mne zaviazali. Dľa vôle vášho pána otca sa mám zajtra odobrať na dvor správcu krajiny Huňada – ktovie, aký ma tam osud čaká. I chcem byť s mojím budúcim lósom na čistom. Milica, hviezda duše mojej! Hovorte, či vaše srdce za mňa ešte bije?“
Deva, určitou otázkou junákovou nie síce prekvapená, lež do zmätku uvedená, zakryla najsamprv oči, potom kývnuc pravicou na starca, vstala hore, odoberúc sa od Mirka jediným dlhým pohľadom, v ktorom sa zračil i bôľ, i nepokoj jej duše, a odišla so Želmírou von, nechajúc rytiera v prepodivných citoch, ktorý si držanie svojej zverenice naskrze nevedel vysvetliť.
„Nie, otče, to sú pre mňa hádky! Také vítanie od mojej zasnúbenice nezasluhujem. Pre všetkých svätých vás prosím, vysvetlite mi, čo sa s Milicou deje! Mám počuť dáku smutnú novinu, a na moju úprimnú otázku neodpovedá.“
„Trpezlivosť, syn môj, dozvieš sa zavčasu, čo si túžiš vypátrať,“ uisťoval ho starec a podával mu ruku. „Dnes sa len mňa pridržuj, oddýchol si si trochu, po večeri prídeš za mnou do mojej pustovne. Vzmuž sa… tam na teba čaká rozhodnutie tvojho osudu.“
Bárs neuspokojený, predsa vidiac, že po uplynutí niekoľko hodín má nasledovať rozlúštenie otázky, jeho sa týkajúcej, oddal sa nádejam, previevajúcim jeho srdce ľúbostnými pocitmi – a na perutiach týchto zanášal sa do blahej budúcnosti. Bárs šľachetné jeho srdce tušilo blízke stroskotnie nádejí – predsa neverilo.
Po niekoľko okamženiach začala sa plniť jedáleň podveliteľmi zámockej posádky. Dlhý dubový stôl sa prikryl, a keď veliteľ sám dnu vstúpil, usadil starca na svoju pravicu, Kraska však na ľavicu. A keď otec Brožko zvučným hlasom povedal svoje požehnanie nad jedlom, začala sa rytierska večera, ktorá pozostávala najviac z pečených jedál a syra, z vína a medoviny.
5. Sokovia
Vyše hradu ťahala sa hore úzka dolina, obtočená z oboch strán vápencovo-skalnatými brdmi vrchov, ktoré boli pokryté hustou dúbravou. Na ľavom brehu doliny, ktorý sa spúšťal kolmo dolu, nachádzajú sa i teraz dve jaskyne súmerných otvorov, utvorené v pradávnych časiech vulkanickým pôsobením v tekutom vápenci. Vo vyšnej, asi pol štvrte hodinky od zámku vzdialenej jaskyni bol otec Brožko usporiadal pre seba pustovňu, do ktorej sa čas po čase uťahoval, už či pre vykonávanie súkromnej nábožnosti, či k inakšiemu účelu. Okolný nábožný husitský ľud považoval túto skrýšu starca za svätyňu a vyhýbal sa jej s pokornou úctivosťou, nazdajúc sa, že blízkosťou svojou posvätnú skrýš starca zneuctí. Ba povedzme pravdu, ľud toho veku, ako i teraz, v básnickej obrazotvornosti držal takéto jaskyne za bydlisko dobrých a zlých duchov, ktoré, majúc vplyv na osudy človeka, vzbudzovali v ľude pocity strachu.
Otec Brožko, bárs osvietený kresťan, použil nevinnú poveru ľudu k svojim cieľom, a slovom i držaním sa svojím vzbudil u pospolitosti vážnosť k svojej skrýši, obtočiac ju neprekročiteľným kolesom tajnej náboženskej povery a bázne.
Samo položenie jaskyne malo v sebe dačo romantično-posvätného.
Asi v polovici vrchu, kolmo hore vystupujúceho, nachádzal sa otvor, z doliny temer neviditeľný, pretože bol zatienený zôkol-vôkol hrabinou a lieštinou. Pod ním asi v šesťsiahovej hĺbke žblnkali vlny potoka Balogu v dumnoľúbostných šumoch. Naprosto neho, na pravej strane doliny, vybiehala z vrchu velikánska vápencová skala akoby ozrutný oltár, určený v pohanských časiech k modloslužbám.
Nad jaskyňou šumelo tichými vzdychmi široké lístie storočných dubov.
A všetko toto v jeden celok spojené tvorilo čarovný obraz posvätného účinku.
Krásna májová noc zahaľovala svet prírody tmavosvetlým vzdušným závojom, na ktorom sa ligotali trasavé hviezdičky na spôsob blýskavých kryštálov.
Ľúbezný zápach a vôňa jarných kvetín plávala vzduchom, opájajúc arómou svojou driemkajúci život prírody k milostným snom. Májový vetrík laškoval sa v ľahkom vánku so zelenými vetvami stromov, a slávik v nebeských tónoch prespevoval svoju piesenku všesvetovej ľúbosti.
Zachádzajúci mesiačik osvietil ostatnou žiarou dve pred otvorom jaskyne stojace postavy, ktoré túžobne upierali svoje zraky na skalu proti nim ležiacu.
A skutočne, na tejže skale hýbalo sa v polnočnom šere niekoľko druhých postáv, z ktorých jedna, napodobniac hlas kuvika, keď dostala takéhože druhu ozvenu, spustila sa hneď dolu a strmým krokom prekročiac malú dolinku, preskočila úzky jarček a s ohebnosťou kamzíka škrabala sa hore.
„Čis’ to ty, Lacko môj?“ šepotal strieborný hlások v ľúbeznom znení, a biela rúčka klonila sa k príchodziemu, ktorý sotva pred otvor jaskyne vstúpil, poľúbil podanú mu rúčku a názvukom nevysloviteľného pocitu lásky odpovedal takže tichým šepotom:
„Ja som, ja – drahá duša moja – tvoj Lacko Huňad!“
„Pst… pán gróf, ticho… cudzie oči vás strežú! Nasledujte ma!“
A po týchto slovách vstúpil otec Brožko do jaskyne, nasledovaný ľúbencami – Milicou a Huňadom.
Sotvaže tieto tri osoby do pustovne vstúpili, zjavili sa pred otvorom dve nové postavy.
„Ha, sto striel do mojej Strely… to je opravdivý medvedí brloh! Nech ma čert vezme, keď je to nie strigônske hniezdo. Pán rytier, ratujme si dušu…!“ homral Hrabina, lebo on bol svojmu nepremožiteľnému pánovi z Tábora a Krasku po boku, i obzeral sa nedôverivým okom po okolí.
Krask neodpovedal nič, načúvajúc v zimničnom rozjatrení netrpezlivosti šumot znútra jaskyne.
„Hľaďteže, hľaďte tam na tú skalu… to sú vám, prisámbohu, šišaky. Na moju hriešnu prostorečnú, to vám je Kaňúr! Spozoroval som, že za nami sliedi. Hrmenských…“ začal väčším hlasom Hrabina; dopovedať však nemohol, lebo ho vtom dakto chytil za plece… a keď sa obzrel, videl pred sebou obrovskú postavu starcovu.
„Ani pisknúť, chlapče!“ preriekol tetnnohrubým zvukom otec Brožko. „Tu stoj na stráži, ale ticho, a keď dač podozrivého zbadáš, daj nám dnuká znamenie.“
Hrabina onemel ako stĺp a prežehnal sa krížom svätým, nedôverivo pozerajúc za odchádzajúcim svojím pánom, ktorý sa i s otcom stratil vo vnútri jaskyne. I zastal si k stráži, ostrým zrakom prelamujúc polotmu, ktorá i jeho, i postavy umiestené na skalnom balvane, ležiacom proti nemu, a taktiež istotne stráž držiace, zahaľovala v šero.
Nechajme Hrabinu tak – pozrime do pustovne, tam nás čaká zaujímavejší výjav.
Keď Krask s otcom Brožkom dnu do jaskyne vstúpil, sliedivým zvedavým pozorom prehliadol podzemnú priestraninu. Bola to veľká, v skale prírodne otvorená sieň. Vedľa mokrých, kvapkaním stalaktitu navlažených stien ťahalo sa niekoľko kamenných lavíc, ktoré však boli úpravne prikryté machom. Z najvyššej hĺbky sklepenia visela žltá, temnopriezračná mechúrová lampa, a liala slabé svetlo po podzemnom priestranstve, ktoré však nedosahujúc svojimi bleskmi do všetkých kútov jaskyne, tvorilo v prostriedku bledožltý kruh na spôsob dvora kolo mesiaca, keď vo vyšších vrstvách blankytu plávajú hmlové obláčky.
Krask darmo pátral po druhých osobách, ktoré, ako istotne vedel, pred ním do jaskyne boli vstúpili. V podzemnej, pred ním otvorenej sieni krem neho a starca nebolo nikoho.
„Ach, otče Brožko!“ prehovoril smutne, „tu tajomstvo za tajomstvom. Netrápte moje umorené srdce. Moja trpezlivosť dochádza konca. Odkryte závoj môjho osudu – a potom nech sa stane vôľa božia!“
Miesto odpovede viedol ho starec prostriedkom siene ďalej k jednému otvoru, ležiacemu naproti ústam jaskyne, ktorý však, pretože bol zakrytý dvoma velikánskymi medvedími kožami akoby oponami, neznáme oko nedoviedlo vysliediť.
„Zmužilosť, rytier, zmužilosť!“ šepkal starec Kraskovi a pomaly rozhrnul medvedie opony.
Z tajnej skrýše valilo sa bleskové more mnohých voskovíc, vo svetle slnca blnkotajúcich, i oslepilo zlatými lúčami zraky rytierove.
„Och, och…“ zamrmlal tento srdceraniacim hlasom, keď uvidel a pochopil pred ním sa zjavivší výjav; i položiac pravicu na ranené srdce, klesal k zemi.
„Zmužilosť, rytier, zmužilosť!“ posilňoval ho starec, i dvíhal ho hore.
Skutočne – Krask potreboval duševnej sily, aby bôľom srdca prekonaný nestratil rozum.
V slávne osvetlenej sieni stála utešeným výrazom nadšenej ľúbosti v tvári okrášlená Milica, dívajúc sa nevysloviteľne milostným pozorom na kľačiacu pred ňou hrdinskú postavu – mladého Huňada…
„Vstaň, Lacko môj, vstaň; nesluší sa synovi slávneho Huňada kľačať pred dcérou lúpežného rytiera českého! Vstaň, junák mladý! Milica, dcéra Valgathova, korí sa tebe.“
I vstal mladý Huňad a povznesúc hor svoj mladistvý obličaj hrdinsko-krásneho výrazu, bez toho, aby bol znal, že ho meria zlomený zrak sokov, obrátil sa k otvoru, a takto dal vidieť tomuto štíhly, junácko-hrdý vzrast v kvete mladosti stojaceho bohatiera.
„Rozumiem ťa, Milica, rozumiem…“ mrmlal nešťastný Mirko, „tejto božskej podobe musí chudobný český rytier ustúpiť. Och, otče Brožko, poďte, poďte… vyveďte ma na čisté, slobodné povetrie. Tu mŕtvo – pusto všade.“
Ostatné slová, bárs boli ticho povedané, dotkli sa v tupom zvuku i uší milencov. A bárs starec, zbadajúc pozornosť Huňadovu, spustil medzi Mirka a milencov medvediu oponu, predsa Huňad, zazrúc smutnobledú tvár a plamenné oko českého rytiera, chytil rukoväť svojej drahokamom vykladanej šable a chystal sa k obrane.
Na štrng zbrane roztrhli sa opony – a rytier Krask vstúpil dnu.
Milica sa striasla.
Okamženie zlomenia Mirkovho srdca bolo tu.
Huňad sa prekvapene díval i na devu i na dnu vstúpivšieho rytiera.
„Ach, Mirko!“ začala deva a hlas sa jej triasol ako zvuk struny, keď sa jej vetrík dotkne, „pohliadni naňho, a odpustíš úbohému srdcu bývalej snúbenice tvojej. Je to chýrny Lacko Huňad, môj ľúbenec a jedinká vidina mojej mysle, mojich citov!“
I obrátiac sa k Huňadovi, pristúpila k nemu a uložiac hlávku na jeho mohutné prsia, pozerala nevýslovne sladkým zrakom do jeho čiernych očú i šepotala názvukom prosby:
„Podaj mu ruku, Lacík môj! Je to druh z mojej mladosti, zomierajúcou matkou mne zasnúbený. Och, srdce moje sklamalo túhu matkinu, oddajúc sa tebe večne!… Moja láska je tvoja… dovoľ, nech cítim k nemu priateľstvo. Podaj mu ruku, Lacík môj, je to Mirko Krask z Tábora, hrdina našich vojov, ktorému v mladistvom ohni junáctva snáď krem teba v krásnej uhorskej vlasti nieto páru. Podaj mu ruku, a vaše priateľstvo bude záväzkom spojenia chrabrých maďarských a slovanských vojov, a naša vlasť dožije sa pokoja a – naša láska cieľa!“
Vábivý hlas devin neminul sa u Huňada žiadaným účinkom. Pohladkajúc nežne jej anjelskú hlávku, pozdvihol pravicu a s otvoreným, vyjasneným čelom podával ju Kraskovi, ktorý tu stál zamyslený a akoby nad rumami svojich nádejí.
„Ach, vy ste Mirko z Tábora? – Poznám vás. Šebko Rozgoň chváli vaše junácke rameno.“
„Žiadne úštipky, pane!“ zvolal rytier, pri Rozgoňovom mene z tupého bôľu sklamanej lásky k sebe dovedený, a pozrel trpko na rameno ešte i teraz zaviazané. I spamätajúc sa, doložil prenikavým, vážnym hlasom:
„Vyhodili ste ma zo sedla, pán gróf. Ustupujem… vám svitlo a mne – mrká! Lež – na kalich a slávu Slovanstva! – oceňte poklad, daný vám Hospodinom v osobe Milice, je to poklad mojej duše, za ktorý vás budem v páde nevernosti ťahať na zodpoved. Zbohom, Milica!… Sľubu tvojho ťa zbavujem! Buď blažená, a nezabudni, že bárs zlomené, predsa povždy verné srdce Mirka bude biť za teba. Pristúpte, otče Brožko; požehnajte láske týchto dvoch ľúbencov, mňa ale posilnite k bojom za kalich a za slávu Slovanstva!“
Dopovedal a hrdo pozrúc po milencoch, obrátil sa k odchodu.
Lacko Huňad vstúpil mu do cesty.
„Ani na krok, rytier, kým mi vašu zmužilú pravicu k priateľstvu nepodáte. Znám uctiť vaše veľkomyseľné srdce, znám si vážiť veľkosť vašej obete.“
„Prijmi pravicu Huňadovu, syn môj. Známosť táto je výhodou tvojho posolstva k jeho otcovi,“ nahováral ho kňaz, keď videl, že je rytier v rozpakoch.
Mlčky prijal tento naostatok podávanú mu pravicu junáckeho grófa, i stiskol ju s vrelým citom. Potom kývnuc na rozlučné Milici, poberal sa von.
Sotva vstúpil do veľkej podzemnej siene, počul tuvon štrngot brnkajúcej zbrane.
„Ratujte dušu, rytier – i tí druhí, čo sú tamdnu,“ volal dnu otvorom Hrabina, „tu je prisámbohu zle! Skala tamvon obstúpená. Ha, sto striel… to je Kaňúr i s druhými čertmi! Bohdaj ich diabli brali!“
Mirko, dajúc znamenie nebezpeče starcovi, vyskočil z jaskyne von… a práve všas Hrabinovi k pomoci.
Tento šermoval s dvoma postavami, odspodku naňho dorážajúcimi, a opretý o zovňajší múr jaskyne, s výsledkom. Útok robiaci, odzbrojení priskočivším rytierom, potácali sa dolu do jarku, za ktorým na balvane skalnom, skade Huňad bol prišiel, taktiež úporná seč stála.
Sotva Mirko oslobodil vchod jaskyne, zjavil sa i mladistvý Huňad a zašepkajúc: „Zbohom, Milica,“ ponáhľal sa svojim ku pomoci, sprevádzaný novým priateľom Mirkom z Krasku a jeho sluhom Hrabinom.
„Povedal som, že to Kaňúr… sto čertov mi a jemu do duše!“ homral zbrojnoš, preskakujúc jarok, v ktorom bola o breh opretá jedna dlhá postava, horeznačky vytiahnutá. „No, keď je on, tak je i Krahulec z Balogu tu; lebo na moju hriešnu, Kudlák mi pošepol, že tí dvaja do jedného mecha dujú.“
Hrabina mal pravdu.
Na sprievod Huňadov útok vedúci nebol nikto inší, ako Krahulec, veliteľ Balogu, ktorý, upovedomený súc svojimi vyzvedačmi o zjavení sa uhorského jazdectva, chtiac i bez Valgathovho vedomia niečo ukoristiť, sledoval toto – a v porozumení s Kaňúrom oboril sa naň.
Sprievod Huňadov mal bezpečné položenie.
Kolmosť skaly prekážala výstupu dobývajúcich… A títo, nespozorujúc v ohni útoku výsledok Kaňúrovho boja s Hrabinom, prekvapení náhlym uderením Huňada a Kraska na nich, bárs vo väčšom počte, dali sa hor dolinou v útek.
„Zastaň im cestu, Rozgoň, zastaň!“ volal v ohni boja rozhorlený mladý Huňad, i vyskočil na privedeného mu koňa, prenasledujúc spolu s Kraskom Krahulcových žoldnierov.
„Prepusťte tú nočnú zberbu, nech uteká navýlomhlavy. Pre česť vašej Milice, Valgatha o vašom pobyte tu nesmie nič vedieť,“ dohováral Krask Huňadovi.
„Pravdu máte, rytier,“ odpovedal tento, i zatrúbil na malej striebornej trúbke a spojený so svojím sprievodom, podal mu ruku, stisnúc ju vrelo, i uháňal hor čistinou, ťahajúcou sa vyše skaly k Bankovu.
Krask s Hrabinom utiahol sa do húšťavy i spiechali oba tajnou cestou k Drienčanskému zámku.