2. Zámok Drienčany
Hrad Drienčany, nachádzajúci sa za našej povesti v mocných rukách nezlomne verného prívrženca Jiskrovho, Zdenka Valgathu, bol takrečeno stredom či hrdinských či lúpežných výprav Čechov, ktorí vládli strednouhorskými krajmi. Okolité zámky, Drienok, Hrachov, Maginhrad, Ožďany, Balog, Gemer, Rimaseč, ba i Vadna, boli v istom zmysle tomuto podriadené – už či preto, že časť veliteľskej moci Jiskrovej bola sústredená vo Valgathovi – a či preto, že tento hrad skutočne svojím strategickým, v horách ukrytým položením poskytoval výhody útočných výprav a bezpečného uloženia nalúpených pokladov.
Pretože dej našej povesti sa z väčšej čiastky koná v okolí a na pôde tohoto hradu, je našou rozpravopisnou povinnosťou nakresliť krátkymi síce, lež významnými ťahmi stav jeho polohy, zovnútornej bezpeče a krajovej nadvlády.
Balocká dolina, ako sme už riekli, z vrchu Trstia vybiehajúca, ťahá sa úzkou stužkou až po výklenok, na ktorom konci leží teraz dedina Drienčany. Tu na ľavom výklenku hôrnych bŕd, úžiacich dolinu, vypínal sa pod záštitou takrečeného „Holého vrchu“ zámok Drienčany na jednej asi desať siah zvyšky kolmo hore točenej skale vápencového útvaru. Ležal teda nižšie ako výbehy hôr, končiace sa z ľavej strany pri dedine Budikovany, z pravej však pri Meleghedi. Vyššie vrchy, ako Holý vrch, Tehetník, Bankovo ležali v amfiteatrálnom kruhu kolo neho, a Balocký zámok bol mu akosi okom do šíreho sveta. Samo údolie, nad ktorým panoval, bolo vajcovitej podoby, zokrúženej spomenutými výbehmi Holého vrchu a Banková.
Pod zámkom žlbnkal potok Balog, na ktorého pravom boku prebývali v tichých svojich chalupách osadníci, pracovitý to slovenský ľud. Proti zámku nad osadou vypínal sa na spôsob husitský s pevnou ohradou, ktorá doteraz stojí, v gotickom slohu vystavaný kostol, taktiež panujúc nad údolím ako jeho mocnejší sok, sám hrad Drienčany.
Tento, ako povedáme, ležal na nízkom výklenku Holého vrchu z ľavej strany potoka. Zďaleka túto mohutnú stavbu ani vidieť nebolo možno. I zblízka podobala sa viacej nakopeninám ozrutných skalných balvanov, ako riadnemu rytierskemu hradu. Najsamprv točili sa kolo celej stavby asi dve siahy vysoké predmúry, medzi nimi hlboké priekopy, za nimi asi štyri siahy vysoké predhradby; za predhradbami zo severnej strany dvor, na ktorom sa asi päťtisíc chlapov pohodlne mohlo cvičiť; z východnej strany vypínali sa menšie budovy, vystavané pre zámockú čeľaď a uhospodnenie vojska; zo západnej strany maštale pre vraníkov a streľbopevné komory pre potravu; z južnej strany však sám vnútorný zámok, ktorý bol obohnatý zo spomenutých bokov vysokou hradbou a do ktorého vnútra viedol od dvora dlhý vchod po pozvoľne sa zvyšujúcich schodoch. Sám vnútorný hrad na troje poschodí ležal v riadnom štvoruhle, podopretý v každú sveta stranu streľbopevnou baštou ohromnej výšky. Kolo druhého poschodia ťahala sa mrežová chodba, z ktorej bol na dvor vnútorného zámku voľný výhľad. Na jeho východnej bašte v treťom poschodí lepil sa výklenok ako lastovičie hniezdo, z ktorého veliteľ zámku mohol Drienčanskou dolinou pyšne a k Balockému zámku vyzvedajúcne vyzerať.
Samo vnútorné usporiadanie hradu tuto opisovať nemienime; už i preto, aby sme blahosklonnému čitateľovi dlhú chvíľu nerobili, ba i z tej príčiny, že sa toto v našej povesti samo v sebe rozvije.
Len to podotýkame, že krem spadného mosta, pripraveného na východnej strane, druhého vchodu, ak len nie tajného, do zámku nebolo.
V tom čase, ako sme sa na začiatku našej povesti so známou nám už spoločnosťou priblížili k zámku, viala na najvyššej jeho streche červeno-biela zástava, ozdobená znamením kalicha, na znak toho, že veliteľ hradu mešká na tento čas v jeho múroch.
Keď sa naša spoločnosť dostala dovnútra hradu, na východnej strane ležiaci spadný most zámku zostal spustený. Pred ozrutnou bránou vrchného jeho konca strážili dvaja šarvanci z plemena obrovských Hanákov, ozbrojení pikou, šabľou a cepami, a taktiež dvaja pri spodnej jeho čiastke. Na planine poniže sa plaziacej, tam, kde teraz dedinská lúka leží, prechádzali sa rovnako ozbrojení čeľadníci v hrubých bielych huniach, v takýchže, červenou stužkou šnurovaných nohaviciach, voľne k drieku priliehajúcich úzkych opaskoch a v červených čiapkach z tuhého remeňa na spôsob terajších kučiem.
Títo – oddiel za oddielom – mali dnes deň východu, ihry a pohalaškovania sa, ako to Valgatha k oddychu po ťažkých prácach svojim vojakom bol nariadil.
Služba v zámku bola prísna; lež Valgatha, vediac, že človek či mladý, či starý tu i tu kus slobodnej vôle potrebuje – podával sám príležitosť vojakom svojim k slobodnej rozkoši, ktorá jednako i na slobode, na planine pred zámkom, hľadala svoju zábavu a vyrazenie dľa svojho vkusu a žiadosti jedine vo vojenských ihrách.
A boli to ihry i vojenského cviku i mladistvej bujarosti.
Jeden oddiel skusoval svoje sily a spôsobnosť v správnom zaobchádzaní s cepmi, zbraňou to v tých časiech chýrečnou, strašnou a pri odrážaní útokov nepremožiteľnou; druhí šermovali dlhými pikami; tretí hádzali nože do vŕb naproti stojacich; štvrtí sa pasovali; dajedni krepčili od zeme, krátke valašky nad hlavami zvŕtajúc – a zase niektorí veslovali v malých loďkách po rybníku na pravej strane potoka ležiacom, ktorý je už v našich časiech vysušený, no jedna čiastka dediny, na tomže mieste ležiaca, i teraz sa tým menom volá.
Naprostred pláne blnkal oheň. Zo dvoch strán vatry krútili sa ražne, na ktorých boli nastrčené barance. V pár kotloch vrela slovenská kaša a fŕkala po poloupečených barancoch. Bujnejší chlapci tu i tu preskočili vatru, ačpráve nie každý šťastlivo, pretože hneď jeden ražeň zvalil, hneď druhý do pahreby skočil, nad ktorou nemotornosťou nebolo smiechu konca-kraja.
Kolo vatry bola najväčšia trma-vrma. V polkolese sedeli staré baby a merali zo súdkov vyhriatym rozveseleným vojakom medovec, dajedna za dobrý peniaz i hroznovinu. Na všetko toto hľadelo zo zámku s výrazom spokojenosti oko Zdenka Valgathu, ktorý rád poprial v istom čase svojej chase trocha veselosti, zato však každý čeľadník žil a mrel jedine za neho, za slávu kalicha a za boj!
„Ha, čert mi do duše, to sú opravdivé hody!“ hovoril Hrabina, vystupujúc popri boku jedného starého vojaka zo zámockej brány na rovinu, kde sa diala ihra. „Hej, báťa Kudlák, vy tu žijete ako v raji, kým sa my perieme a hladujeme!“
„No, no, Macík, neboj sa nič – i tebe sa dostane!“ potešoval starý Kudlák nášho známeho a viedol ho k vatre do kola chlapov, točiacich sa okolo ohňa.
Sotva títo príchodzích uvideli, obstúpilo to všetko týchto dvoch a – „vitaj Hrabina, vitaj Macík!“ ozývalo sa temer každému z úst a sto rúk hľadalo Hrabinovu pravicu a sto čiapok letelo do povetria.
„Pokoj, chlapci!“ povedal Kudlák, starý to hradný zámku. „Nezaduste mi Macíka, škoda by ho bolo, neboráka, aspoň dovtedy, kým nám nevyrozpráva, kade ho všetci čerti nosili. A ty, Sabína, sem s tou pintou, ulej toho balockého octu, lebo bohu prisahám, víno je nie, čo by ťa všetci diabli brali.“
Sabína, skrčená to starucha, naliala žiadaného nápoja, podala ho jednému mladému, vedľa nej stojacemu dievčaťu, a toto so zapálenou ako ruža tvárou ponúklo Hrabinu, ktorý nevdojak nazrúc do čiernych ako žúžoľ očú dievčaťa, zabudol na oždiansku Doru, na všetko, a pod nos dač nezrozumiteľného zamrmlajúc, priložil nádobu k ústam.
„Pripi, pripi!“ volala rozveselená chasa.
„Ha, tisíc hrmenských striel do mojej Strely!“ odvetil nevrlo Matej, odpľul si, vykrútil vymastený fúz; ale naostatok, švihnúc bokom šelmovským okom po dievčine, pokračoval: „Na slávu kalicha, na slávu ich milosti pána Jiskru, Valgathu a nepremožiteľného rytiera Kraska, pána na Sinai a na Tábore a nateraz v Drienku, na slávu vašu, chlapci, a moju, i na šťastie tejto dievčiny, červenej kaliny!“
I schytil devicu, vyzdvihol ju hore, bozkal ju v čelo a chlapci kričali: „Sláva, sláva!“
„Nerob fígle, Macík!“ karhal tichým hlasom starý Kudlák Hrabinu. „Ty si prebitá šelma; uchytíš, čo kde môžeš, zblázniš dievčaťu hlavu, posľubuješ hory a doly a keď ťa potom pán otec Brožko na exámen vezme, ukážeš päty.“
„Čert mi a vám do duše, vy starý pencurák; kýže vás zrádnik mece?“ rozhorlil sa Hrabina na karhaniny Kudlákove. „A či ja neviem vojenskú regulu, he? A či som ja váš pes – he? A či švárnu dievčinu tak po našsky bozkať je hriech – he?!“
„Pst, Macík, daj že ty pokoj tomu, čo ti dobre chce,“ chlácholil ho starý hradný. „Počkaj času, a keď si na lep sadol, múdro rob. Hľaďže, hľaď, jak ťa Kaňúr meria, ako čo by ťa prehltnúť chcel. Mladá Sabínka i tomu padla do srdca, a to by ti aspoň teraz neradil, aby si sa s ním dovedna zišiel, lebo je to, ako vidíš, obor, ktorému ty málo budeš na ráno. No, len ticho, nič to zato, vyschne blato, a čo sa vlečie, neutečie! Rozprávaj nám vaše minulonočné dobrodružstvá, neprilož nič, však známe, aký si junák!“
„Ako vecheť!“ ozval sa jeden hlas z kola.
Všetko sa obzrelo, a Hrabina, jedom sa trasúc, vesloval strašným okom po zhromaždenej chase.
„Sto centov hromu ti do pažeráka, či ho čušíš!“ zavolal ohromným hlasom Kudlák a hľadal okom Hrabinovho haniteľa. Keď nemohol s istotou nikoho vypátrať, obrátil sa zase k Hrabinovi a tíšil jeho vzbúrenú krv.
„Rozprávaj, rozprávaj!“ volalo kolo šuhajov na trochu uspokojeného Mateja, ktorý pyšne pozrúc po nich, takto začal:
„Ako viete, minulej noci bola vám taká tma, že si statočný človek ani svoje vlastné slovo nevidel. My, totižto ja a môj nepremožiteľný pán, taktiež jeho Šíp a moja Strela, my sme vám boli poslaní von ku Veľkej na výzvedy, pretože jeho milosť pán Jiskra už dobre vedel, že nás starý Huňad chce z Lučenca vykúriť. Preberajú tie naše koníky hore Tuhárskym vŕškom, preberajú – len vám odrazu zaštrkocú šable, zablysnú nocou ako ocieľky. Sám neviem, ako sme sa začali biť. ,Tni a rúbaj!’ volal môj rytier a zahvizdol, až mu hneď sto a sto hvizdov z nášho tábora odpovedalo. V okamžení bolo všetko na nohách. Zblnkotali vatry, a len keď sa všetko rozsvietilo, videl som, že sme v kope a všetko sa rúbe a dusí o dušu. V tej ruvačke som vám dáko na môjho pána zabudol. Zrazu vám mi na um zíde – obzriem sa… a tu vám vidím, ako sa vám perie, rúbe a seká – viete s kým? – na môj hriešnu prostorečnú… so samým čertom Šebkom z Rozgoňa, veď ho dobre znáte. Ha, sto striel do mojej Strely… ani mne nebolo viacej treba. Švihnem šabľou… popchnem Strelu a hybaj…“
„Do úteku,“ ozval sa znovu hlas z kola a zachichotal sa tak, že týmto žartom celé poslucháčstvo, vo veselý rozmar dovedené, dalo sa do hlasitého smiechu.
Hrabina od zlosti i žltol, i černel, i zelenel. Rozpajedený novou touto urážkou, skočil k utŕhačovi a vylepil mu takú facku, že sa tento k novému smiechu obecenstva zvalil horeznačky na zem.
„Nuž, ty huncútstvom vybíjaný komprd… ty deravý mech, ty holomok, odkundes, baba, ty, ty, ty Kaňúr… – ty sa nazdáš, že som ja tvoj pes – he?!“ kričal Matej a drvil na zemi zvaleného obra, až sa mu len tak z kečky kúrilo.
„Nedaj sa, Kaňúr, nedaj!“ volali dajedni z kola.
„Neboj sa, Matej, neboj a bi!“ volali druhí.
„Pasujte sa!“ kričali tretí, „uvidíme, kto zvíťazí.“
„Za pasy, za pasy!“ volal i rozpajedený Hrabina, i zo zeme skočivší Kaňúr, a ledvaže sa im spravil priestor, dali sa jeden do druhého, pochytali sa v drieky, až len tak kosti prašťali.
Boj sa zdal na počiatku nerovným. Kaňúr, ozrutný chlap, prekvapený nečakaným útokom Hrabinovým, pozbieral sa skoro dovedna a objímuc mohutnými ramenami štíhly driek tohoto, vyzdvihol ho ako bábku hore, potriasol ho trochu v povetrí, lež chtiac ho o zem hodiť, zapiskol ako had, a pustiac ľavou rukou Hrabinu, chytil svoj nos, ktorým sa cedila červená krv.
Tento totižto, keď v úzkom preši Kaňúrových ramien videl, že svoje ruky potrebovať nemôže, nestratil prítomnosť ducha, lež v tom okamžení, ako ho odporca hore k sebe zdvihol, chytrým pohybom hlavy priblížil sa ku Kaňúrovej tvári a otvoriac ústa, zaštikol mu medzi zuby nos. Keď Kaňúr, bolesťou nosa nútený, pozdvihol ľavé rameno k ochrane tohoto, Hrabina vylúčil sa z úzkeho objatia a Kaňúra päsťou do brucha štuchnúc, povalil ho na zem.
„Vivat Matej, Hrabina zvíťazil!“ kričalo obecenstvo a obklopilo vo veselom ruchu nášho hrdinu, ktorý, potoky potu z čela si stierajúc, víťazne pozeral po vojakoch a vykrúcajúc fúz, pristúpil k starej babe, hroznovinu predávajúcej, dal si naliať i vypil pohár na slávu junáctva a na blaho mladej Sabíny.
Odporca jeho, neborák Kaňúr, medzitým sa bol zozbieral hore, a pomstu mrmlajúc, poberal sa, sprevádzaný smiechom druhých, k potoku, kde si začal vymývať poranený, krvácajúci nos, premýšľajúc o hanbe, teraz sa mu prihodivšej, a o budúcej pomste…
„Počkaj, psia krv slovenská,“ šomral sám v sebe, „dám ja tebe nosa, dám ja tebe Sabíny! Veď mi ho ty sadneš na lep i s tvojím slávnym panákom – žobrákom z Tábora. Čo ako sa na Drienok dostal, mňa zo služby za pár zlatých, čo som stranou položil, vypral! Hej, myslíte si, že som váš? Osli sprostí, nazdajú sa, že sa Kaňúrom volám a že kalich na huni nosím a že som sprostým vojakom – že k ich čriede patrím?! A Ritter von Habicht že je čo?!… Počkaj, perepúť husitská, príde na psov mráz! Na Hrachové Vlčúr, Ritter Wolfel, tu ja, Ritter von Habicht, na Balogu sám veliteľ Krahulec, Ritter Sperber! My traja dušou i telom grófovi Cilleymu oddaní prívrženci nemeckí máme túto českú a slovenskú háveď v pasci; a nech krásne Štajersko nikdy neuvidím, keď len jedna ujde z týchto bielych myší!“
Kým sa takto Kaňúr či – ako vidíme a ako sa sám nazýva – Ritter von Habicht oddával svojim pomstychtivým plánom, stála na planine kolo vatry hostina. Barance sa boli dopiekli, kaša dovarila – i hodovalo to všetko ozávod, zalievajúc smäd medovcom; a tí, čo mali groše, Sabíniným vínom.
„Chlap si, Matej!“ hovoril Kudlák a podával kus pečene Hrabinovi, ktorý i minulonočnou bitkou, i dlhou jazdou, i najbližšie prešlým pasovaním vyhladovaný nedal sa dva razy núkať, ale jedol, až mu len tak v ústach chrapčalo.
„Čo to za posolstvo od veľkomožného pána Jiskru?“ dozvedal sa starec. „Či hádam jeho milosť chce poctiť Drienčany svojou návštevou?… Či budú nové výpravy?“
„Hm,“ odfukoval Matej, „myslíte si, že som straka a že vám všetky tajomstvá našich veliteľov – pán boh ich živ! – vyrapocem? ,Jazyk na uzde!’ hovoril pán Jiskra, keď nás sem posielal – a ako viete, báťa Kudlák, takých pánov treba poslúchať! Ostatne, báťa, netrápte ma svojimi výzvedami, lebo bárs som akým junákom, také pletky ani len mne nezveria; i nech ma čert berie, ak viem, načo a s čím sme sem prišli. Ak vás dačo omína, spýtajte sa môjho nepremožiteľného rytiera z Tábora a nateraz z Drienku, ktorého – sto striel mu do duše páralo – minulej noci Rozgoň okaličil – ten vám snáď dačo pošepne o našom dnešnom príchode.“
Netrvalo dlho, i zavrešťali trúby, zahrmeli bubny – a slobodným ruchom tuvon k novej zámockej službe otužená vojenská chasa poberala sa pekným poriadkom za vysoké múry hradu.
Spadný most sa zdvihol; i bolo ticho, pusto všade tam, kde pred niekoľkými okamženiami bola trma-vrma, a ozýval sa huk a tresk vojenských ihier.
3. Posolstvo
Vo veľkom zámockom tereme v druhom poschodí sedel rytier Krask a otec Brožko za veľkým dubovým stolom. Chutne ujedali si oba z nastolenej diviny a popíjali si z dobrého vadnianskeho vínka. Očividome mizla na stole nahromadená potrava i ubúdal vo veľkom krčahu nachádzajúci sa nápoj. Ako rytier, tak i otec Brožko nedali sa veľmi núkať; veď sa už dávno tak nehostili!
Teremom prechádzala tretia osoba.
Hrdý jej krok, hladká nenútenosť v pohyboch, slovom, celé držanie sa muža poukazovalo s istotou na domášneho pána, na veliteľa zámku Drienčany.
Bol to skutočne Valgatha sám, hrdina našej rozpravy, ktorého z tejto príčiny i dľa zo vnútornej podoby, i dľa jeho vnútornej povahy a rázu mienime obšírnejšie opísať.
Valgatha mal v tomto čase asi päťdesiat rokov. Bol strednej, no plnej, svalovitej postavy. Obličaj mal otvorený, husté čierne vlasy pretkávané šedinami. Husté tmavé obočia, ktoré boli temer dovedna zrastené, dodávali mu dakéhosi zasmušilého výrazu. Tento výraz miernili jeho usmievavé, tu i tu ohňom brnkajúce oči, hladké vysoké čelo a rovný, útlej podoby nos, pod ktorým pečlivou rukou riadené čierne fúziská, splývajúce s takouže bradou v jedno, celkom zatieňovali jeho ústa. Kolo týchto pohrával si obyčajne horkoposmešný opovržlivý úsmev, čo Valgathovej tvári, ináč prívetivého pozoru, dodávalo dač tajného, dač odsocujúceho.
Ačpráve doma, predsa bol v úplnom vojenskom obleku, vynímajúc prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia prikrýval čierny vyleštený remeň; za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach pokvačkané nože, na ľavom boku sa za ním vliekla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali za každým jeho krokom.
Valgatha bol najmilší podveliteľ Jiskrov, na všetko odhodlaný, vykonávajúci rozkazy svojho veliteľa navlas, bez odporu; pri tom všetkom bol človek chladnej krvi a rozvahy, kališník, oddaný dušou a telom husitizmu, žijúci a mrúci za jeho slávu a rozšírenie, junák osobnej hrdinskosti a zmužilosti podriadencom svojim prísny síce, lež spravodlivý veliteľ, majster v nečakaných útokoch a v použití dobytého víťazstva, taktiež v obrane zámkov, zverených jeho moci slovom, chlap a junák v opravdivom zmysle slova, na ktorého sa mohol Jiskra bezpečne spoľahnúť.
Súc od niekoľko rokov vdovcom, pečoval s neporovnateľnou otcovskou útlosťou o budúcnosť svojich dvoch dcér, strativších matku, z ktorých staršia, teraz asi šestnásťročná Milica prechádzala do kvetu mladosti, mladšia Želmíra však, asi osemročné dieťa, útly to púčok, bezstarostne trávila svoj mladušký život v detinských rozkošiach.
Priveľká otcovská láska a starosť o budúcnosť týchto devíc vyvinula vo Valgathovi, ináč mravnej povahy, náruživosť lakomstva a ziskuchtivosti, baženie po velikánskych pokladoch, k nadobudnutiu ktorých mu bol vítaný každý prostriedok, a tak i lúpežné výpravy.
Dôveru nemal v nikoho, vyjmúc asnáď otca Brožku, ktorého od detinstva ctiac, zasväcoval viacej snáď z obyčaje ako z obzvláštnej príchylnosti do svojich tajomstiev a plánov a jeho námietky a tu i tu hromženie proti jeho ziskuchtivosti, nemajúcej medze, prijímal so šetrnosťou a synovskou úctou. Ináč šiel svojou cestou, nedajúc sa zmýliť radami, výstrahami a vyhrážkami pekla a večného zatratenia, ktorými otec Brožko na neho dotieral.
Mravnú výchovu svojich dcér zveril bezpodmienečne na starého otcovského priateľa, ktorý, bárs mal svoje stále bydlisko pri kostole v osade, ležiacej proti zámku, predsa sa zdržoval obyčajne v zámku, zamestnaný najviac svojím vychovávateľským úkolom.
Po tereme prechádzajúci sa Valgatha zastal konečne pri stole a keď bol pripil na zdravie príchodzích, obrátil sa k mladému rytierovi, potľapkal ho po pleci i preriekol zvučným hlasom:
„Mirko môj, ako vidíš, u nás je všetko v poriadku. V páde nešťastného výsledku včerajšej bitky boli sme úplne prihotovení k vytrvalej obrane. Jeho milosť pán Jiskra žiada, aby sme zostali v tomto obrannom položení i naďalej. Píše mi, že onedlho sám k nám príde, a to v spoločnosti Pankráca[3] , Talafúza a Komorovského[4]. Huňadovi neverí. Tento velikán nezabudne na pomstu. Má nás v oku ako soľ, i nazdá sa, že sme nešťastím krajiny. Hja, darmo je, každý žije, ako vie a víťazstvo kalicha sa musí šíriť, a národ československý zveličovať. Či nie tak, otče Brožko?“
„Kto mečom bojuje, mečom zahladený býva, vraví Písmo sväté,“ odvetil tento vážne a pozrel prenikavo do Valgathových očú.
„Meč je znakom junáctva“ zvolal vínom trochu rozpálený Krask, „a naše časy nie sú pre baby, ale pre hrdinov, bojujúcich za slávu Slovanstva a za užívanie večere Pána pod obojím. Či nie tak, otče? Veď ste ma to tak učili.“
Starý Brožko vopchal miesto odpovede svoj veľký nos do vínom naplneného pohára, lebo to bola jeho slabosť, že rád užíva hroznovinu. A nikdy sa neopil, lebo jeho obrovská ústrojnosť tela mnoho vydržala.
„Pravdu máš, Mirko! Časy naše sú časy bojov,“ prisvedčoval Valgatha, potešený nadšeným zápalom mladého rytiera. „Opravdivým si synom svojho otca, môjho nezapomenuteľného súdruha, vrstovníka a soka v láske a junáctve, môjho Smíla z Tábora a Krasku, čo pri Rábe, kde náš slávny Žižka druhé oko stratil, život položil za kalich. Pokoj prachu jeho a večná mu sláva! Bol to jediný a opravdivý priateľ môj,“ doložil dumne a večitý posmešný úsmešok jeho tváre zmizol na okamženie, aby spravil miesto bôľnemu pohybu, kolo úst si zahrávajúcemu.
„Kedy dôjde jeho milosť pán Jiskra?“ vyzvedal sa otec Brožko, chtiac veliteľa zámku uviesť z bôľnych upomienok do toku obyčajného zhovoru.
„Dľa jeho spôsobu istotne nás prekvapí. No, ale nič to, my sme v poriadku. Chlapstvo otužené, dobre ošatené, k cviku privyknuté, duchom hrdinským nadchnuté za slávu a kalich. Hja, prisahám na nevinnú krv Husovu, jeho milosť Jiskra bude s nami spokojný! Ozaj, Mirko,“ pokračoval ďalej, keď bol takto vylíčil svoju spokojnosť nad stavom svojho vojska; „jeho milosť pán Jiskra ťa v liste, čo si mi doniesol, teraz úplne podriadil mojim rozkazom. No neľakaj sa… to je dôkaz jeho blahosklonnosti proti tebe. Osobnej voľnosti trochu síce stratíš, lež zato budeš spolu s Brezovickým mne a skrze mňa jeho milosti pánu Jiskrovi pobočníkom, ba zaraduj sa ¦ dôverníkom. Potrebujeme šuhajov nám úplne oddaných, na ktorých mienime založiť budúcnosť týchto krajov a našej nadvlády. Ide tu o vaše zveľadenie. Vy máte žať, čo sme my nasiali. Žiadame však úplnú oddanosť a poslušnosť vo vykonávaní našich rozkazov, a tak v uskutočňovaní našich velikánskych zámerov, rozumieš, Mirko?!“
Mladý rytier z Tábora, zarazený určitou rečou Valgathovou, premýšľal so zachmúreným čelom o násilnom prevrate jeho doteraz dosť voľného položenia. Bolo vidno, že vyšší cieľ svojho budúceho určenia dokonale nechápal. Zavzdychol ťažko, a bársako sa premáhal, povedal s názvukom horkého citu:
„A Drienok, môj osamotený, v horách skrytý Drienok ostane opustený, i ktože tam bude veliteľom?!“
„Nuž ty, syn môj,“ uspokojoval ho Valgatha, „lenže nie osobne. Právo veliteľstva na Drienku ti nikto neodberá, to si si už svojou zmužilosťou vydobyl. Ty máš však väčšiu úlohu, ako žiť v tom tmavom hniezde v nečinnosti a s medveďmi i s divými kancami sa pasovať. Na Drienok pošleme starého Kudláka, ak nič nemáš proti tomu. On je síce starý, lež tuhý ako remeň. Slovák rodom, úplne spútaný s nami a s našimi záujmami, za ktoré žije i mrie. Zrady a nevernosti sa pri ňom obávať nemôžeme. A veď vy ho znáte, otče, a ako badám, vediete s ním dôvernú spoločnosť. No, bude to pre starého Kudláka!“
„Robte si vy, ako chcete, syn môj,“ odvetil tento, „mňa do vašich vojenských poriadkov nič. Kudláka síce ľutujem, že ide preč; on mi tu bol na veľkej pomoci v rozširovaní náboženského ducha medzi vašimi rozpustilými vojakmi. No, ale poručeno bohu, vás do tohoto a mňa tam do toho nič.“
„Čo je môj najbližší úkol?“ dozvedal sa Krask, keď videl, že je nad osudom jeho už rozhodnuté.
„Úkol vypátrania zámerov nášho nepriateľa Huňada. Pôjdeš k nemu, syn môj, s posolstvom. Pán Jiskra mu chce podať návrhy pokoja. Už či to pochádza z čistého úmyslu, lebo jak ti známo Cilleymu a vôbec Nemcom neverí, či len aby získal času, to neviem. No na Žižku! to sú jeho záležitosti. My budeme poslúchať, a keď treba, biť. Ako vidíš, úkol tvoj je slávny a netajím, že ťažký. Ale takí dvaja šuhajci, ako si ty a Brezovický, keď sa dovedna zoberú, všetko uskutočnia! Ide tu o naše bytie, o zadržanie toho, čo sme vydobyli, a o pokojné užívanie toho, čo sme nazhromaždili. A toto všetko má nám vyprostriedkovať tvoje posolstvo k Huňadovi. Akonáhle ti zacelie rana, Rozgoňom zadaná, a trochu si oddýchneš, nastúpiš svoju cestu. Bližšie návody dostaneš pri odchode. Dovtedy sa dorozumej s Brezovickým z Maginhradu. Urobte vedno k vašej ceste prípravy. No, ale dosť nateraz! Potrebuješ odpočinku, syn môj; zaveďte ho, otče Brožko, do jeho chyží a potom sa vráťte!“
Rytier prosebným zrakom pozeral na veliteľa, i zamrmlal dač zajakavo, čo sa však nedalo rozumieť.
„Viem, čo chceš, syn môj!“ smial sa Valgatha, „no ja proti tomu nemám nič, len sa usiluj sám si to s Milicou dokončiť!“
I kývol na rozlúčenie. A Krask, z tejto strany uspokojený, zdvihol sa od stola hore; kráčal za Brožkom, vedúcim ho do jeho chyží.
„Ha – na Žižku! – driečny šuhaj ten Mirko!“ vravel sám v sebe Valgatha, sprevádzajúc skúseným okom štíhlu, ohebnú a hrdo si vykračujúcu postavu odchádzajúceho rytiera, potom prejdúc niekoľko ráz po tereme, vrhol sa naostatok na medveďou kožou zatiahnutú lavicu, očakávajúc v tomto položení návrat otca Brožku.
Po malej chvíli vstúpil tento dnu a zaujal svoje predošlé miesto pri stole.
„Otče Brožko, pozorujem, že za mojím chrbtom kujete tajomstvá. Milice minulej noci a dnes nebolo doma! Chcem vedieť, čo je vo veci. Hovorte pravdu!“ začal prísnym hlasom Valgatha, i vstal hore a sadol si k stolu naproti starcovi.
Tento zadivene pozrel na vyšetrujúceho veliteľa.
„Pane,“ začal neistým hlasom, ktorý však čím diaľ, tým viac pevnosti nadobúdal; „pane, odkedyže nedôverujete Brožkovi? Výchovu svojich dcér ste zverili na mňa a svätý Václav mojím svedkom, že tomuto úkolu môjmu zodpovedám dľa najlepších náhľadov svojich. Milica vyrástla, bude mať dnes-zajtra sedemnásť rokov, a v tomto veku zatúži srdce po voľnosti. Zámok váš mu je klietkou, žiada sa na slobodu; no, a myslím, je v poriadku, keď ho moja ruka vedie.“
„Žiadne okolky, otče,“ skočil mu do reči Valgatha, „tuším vaše spojenie s Huňadovým domom! Myslíte si, že mi výsledok jeho bude po vôli?! Ach, znám pýchu Huňada – a moje meno vyjde na všeobecný smiech. Nie, nie, otče! Tak ďaleko začierať nebudeme. Viete, Milica je i mojou nebohou ženou sľúbená Kraskovi.“
„Srdce si rozkazovať nedá!“ preriekol vážne starec. „A spojenie vášho domu s Huňadovcarni by poslúžilo celej vlasti, i ubezpečilo by postavenie vaše. Ostatne, staň sa vôľa božia!“
Valgatha premýšľal. Slová starcove vzbudili v ňom nové smelé myšlienky. Ctižiadosť sa v ňom ozvala.
„Ha – na Žižku! – otče, tvoj plán je veľký!“ zvolal naostatok, prsia sa mu vzdmuli a v slobodnom lete obrazotvornosti videl sa už na vrchole slávy, ligotajúcej sa v spojení s Huňadovským domom. „Milica je deva zvláštnej krásy a hrdinského ducha, súca k boku Lacka Huňada[5]. No a Mirko Krask… pravdu máš, otče, srdce si rozkazovať nedá. Sám som zbadal, že Milica od neho bočí, bárs dávno vie, že jej je matkou súdený. No, dáme jej po vôli! Tvoj plán, otče, ja síce nebudem verejne napomáhať, lež mu ani prekážky v ceste klásť. Rob, čo za dobré uznáš, lež – na Žižku! – opatrne, aby Valgathovo meno nevyšlo na posmech.“
„Zanechajte, syn môj, lúpežné výpravy; zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti – a verte mi, vaše meno príde k sláve, a nie k posmechu!“
„Ďaleko čiahaš, otče!“ zvolal trochu mrzuto Valgatha, rozdurdený výčitkami starcovými. „Ja som nie lúpežníkom; a čo som dobyl, za to ďakujem môjmu rytierskemu meču. Že sa chcem s Huňadom zmieriť, môžeš badať z posolstva, ktoré som teraz zveril na rozkaz jeho milosti Jiskru Mirkovi Kraskovi. Ostatne čas ukáže budúcnosť. Nemcom, ako vieš, ani sám neverím!“
Po týchto slovách povstal od stola hore, i podajúc Brožkovi ruku, odišiel z teremu von, istotne držať večernú prehliadku nad zámockou posádkou, ktorá sa, ako to trúby a bubny ohlasovali, bola zhromaždila k vojenskej prehliadke na veľkom zámockom dvore.
Otec Brožko zadumal sa nad džbánom, vínom naplneným, kým nepovstal, vytrhnutý z premýšľania šumom otvárajúcich sa dvier z pravej strany, a s milým úsmechom v tvári nepovzniesol nad anjelské hlávky prichádzajúcich žehnajúce ruky.