Z letov svojich do skutočnosti nášho položenia zronený merník obdaril ma takým pohľadom ako tiger, keď ho guľa neskúseného strelca strašne poraní opovržlivo sa usmial a viac sebe ako mne s emfázou vetil:
„Zaplatiť?! Neubližujme pomyslením na to anjelovi, ktorý Habakuka sýtil a ktorý sa nám v podobe našej hostiteľky nie v Starom zákone, lež v mladistvom rúchu skutočnosti zjavil… ktorý uhádol, nielen čo chceme, lež i čo myslíme… ktorý…“ bol by Ružan blúznil ďalej, keby mu príchod nášho, ako teraz uznám, skutočného anjela nebol pretrhol niť jeho rozvlnenej obrazotvornosti.
„Chvalabohu, už som i tých opatrila! Ani v myšlienke nemajú, že by ste vy, páni, v ich susedstve boli… len prosím vás, ticho, kým sa neodpracú alebo nepospia, bo som im tým najtuhším vínom poslúžila…“ potešovala nás veselým rozmarom i sadla si k nám na pohovku.
„Koho, prosím, koho ste ráčili opatriť?“ dopytoval som sa vzdor merníkovým žmurkaniam.
„Koho?… Nuž veď viete, vašich prenasledovateľov – žandárov!“ vetila trochu zmätená mojou nečakanou otázkou.
„Tak či nás prenasledujú? Prečo! Veď sme my nikomu nič neurobili…!“ dotieral som ďalej.
„Oj, páni, ako sa mi zdá, vy doteraz nemáte ku mne dôvery, akoby ja nevedela cieľ vašej púte, akoby vás ja zradiť mohla!… Ja, čo som horlivá vlastenka…!“
Ružanovi začalo svitať, aspoň sa mi tým pozdejšie chválil; no ja som ju nerozumel.
„Áno, páni, nebojte sa zrady!“ pokračovala ďalej tak presvedčivo, že som jej uveril, čo i nechápal som, aký náš skutok by mohla pomstiť zrada. „Na otázky žandárov, ktorí sú o vašej ceste poučení, odsekla som, že vás tu niet, že vás tu nebolo, že vám podobných ľudí nikdy som nevidela a nepoznám… Šťastie, že ma o vašom príchode môj manžel z Prešporka skôr upovedomil, ináče sama neviem, čo by sa bolo stalo!“
„Oh, anjel drahý! Akože sa vám za vašu dobrotu odslúžime?“ vykríkol nadšenosťou ľuby rozčúlený Ružan, bárs sám nechápal dočista jej slová; i klonil sa jej – nie k nohám, ako som sa skutočne nazdal -lež k bielej rúčke, i pritisol na ňu tak vrelý bozk, že i moje srdce, keď nie súcitom, teda závisťou splápolalo.
Nebožiatko hostinská zapálila sa ako pivónia, keď sa jej puk rozvinie; lichotivé a sladké slová Ružanove zdali sa jej milé; ač myslím, že keď zvie vlastne, kto sme my, a že nie sme tí, ktorých jej manžel z Prešporka pripovedal, ukáže nám vnady a črty, aké sme v jej krásnej tvári ani netušili.
Povstala v roztomilých rozpakoch; mysleli sme, že nás opäť chce nechať, a ja som ju poznovu mienil osloviť, aby nás už spánombohom vzdor všetkým žandárom prepustila – keď vzala na posteli ležiacu gitaru do rúk, preludovala chvíľku, až smutným, nadmier pôvabným tónom začala spievať:
„Vissza, vissza szép hazám óledbe,
hutlenul én el nem hagytalak!“ atď.
Trúchlivý a v zvučnej reči maďarskej dojímavo prednesený spev nás, mocným vínom rozohriatych, poznovu pomútil. Smútočný výraz jej tváre, hlboký žiaľ v modrých očkách utkvený, tá piesňou povievajúca bôľna túha nešťastného poľského vyhnanca po milej domovine, naše záhadné položenie, slovom, celá scéna vo dne v tajnej izbietke šumnej krásavice millysviecami ožiarená budila v nás city – v Ružanovi, ako mi potom vyznal, netušenej ľubosladi, vo mne… ach, vo mne sám neviem – čoho…
Dokončiac spev, podala gitaru Ružanovi, ako čo by s istotou bola vedela, že je i on na tom dosť tupo znejúcom nástroji majstrom…
On, rozčúlený jej milostne prosebným pozorom, nedal sa dlho núkať, spravil ohebnými prstami pár akordov, i začal svojím hlbokým barytónom sprevádzať hudbu:
Ginie ojczyzna, juž na przepaść leci,
žegna vas maci ukochane dzeci;
próžna nadzieie i pochlebne mysli,
na což šmy teraz my Sarmaci vyszli, atď.
„Tí si skutočne porozumeli!“ pomyslel som si, vidiac, s akou nadšenosťou načúva naša hostitel'ka zvučnému hlasu a spevu môjho spoludruha, ako túžobne sleduje zúfalé slová piesne, ako sa perlia jej tvárou slzy; a aby som do zblúznenia i sám nepadol, pospiešiac k obloku, pozeral som škárou záclony von na biely deň – ba čo povedám! – na zlaté pruhy zapadajúceho slnka, v ktorých sa ligotali šišaky a bodáky neistým krokom odchádzajúcich žandárov.
Mal som vôľu na nich, t. j. na žandárov kričať – vtom ma však potrhol dakto, a ja spešne sa obrátiac,vidím pred sebou stáť našu – Hébu.
„Ha, čo to? Diera na záclone?“ zvolala prestrašene, vidiac, ako sa ňou vkráda do izbietky ostatná žiara slnka.
„Oh, prosím!“ začal som sa vyhovárať.
„No, svetlo sviec snáď nik nespozoroval, tým menej vás!“ uspokojovala sa, a kuknúc von škárou, zvolala:
„Ah, predsa už odchádzajú, a to domov, cestou ku Zvolenu. Páni, už ste skutočne v bezpečnosti!“
S tým sa zvrtla, tleskla rúčkami a pospiešila preč, zabudnúc v svojej radosti i dvere za sebou zamknúť.
„No, braček, tu je čas k úteku! Dvere sú otvorené, teraz sa môžeme ľahko von vykradnúť…“ prihováral som sa k zadivenému Ružanovi.
„Ujsť! Bez poklony ujsť…!“ vetil opovržlivo. „Neviem, ako tá chabá myšlienka môže v tebe povstať.“
„Ale preboha! Akože jej zaplatíš?… Ja moje strieborné cylindrové hodinky tu nechať nemám vôľu…“
„Zadrž si ich… keď bude treba, zaplatí môj – prsteň!“ odsekol mi a obrátil sa ku mne chrbtom.
„Jeho prsteň?“ dumal som sám v sebe. „Iba až sa skutočne s ňou oddávať chce; ale veď je to nemožné, veď ona má muža, čo je nateraz priam v Prešporku.“
Už, už som sa odhodlal, že ho tam nechám v zálohu a sám vybŕdnem z pasce, už som dvere otváral, chtiac mu len stamvon privolať „zbohom!“ – keď sa tieto rozlietli a dnu vstúpil -jeden siahovysoký Detvan s veľkým posekáňom v ruke a náramným cedidlom na boku, z ktorého sa fafrnce až dolu na zem opálali.
„Zaplatíme už za obed!“ zhomzral som predesený a reteríroval som spiatky k taktiež zarazenému Ružanovi.
Ten sa v okamihu stolom obarikádoval a ja chytil stolec, že pri útoku chlapiska ním ovalím.
„Pán boh daj šťastie. :Tak toto sú tí páni…?“ prihováral sa ohromným hlasom Detvan.
„Áno, Fedor!“ zaznel za ním anjelský hlas našej hostiteľky, v ktorom sa mi však dačo diabolsky zvučiaceho zdalo.
„No, teraz nás ovalí!“ mysleli sme oba. „Už nás zradila, ako Judáš Krista Pána!“
Márne strachy. Detvan úctivo vzal dolu žltými klincami vybíjaný velikánsky širák a zastal pokorne pri dverách.
I my sme sa zahanbene chytro postavili do predošlej situácie; zahanbene povedám, lebo krásne očká pani hostinskej spýtavo, akoby zadivene po nás pozerali.
„Oh, akí tu ohromní chlapi!“ začal som dosť nejapne zahovárať našu bázeň, ktorú ona istotne spozorovala.
„Ako jedle!“ usmiala sa ona. „Ale verní, poctiví a zmužilí, na ktorých sa možno bezpečne spoľahnúť, avšak, Fedor?“
Fedor pokýval hlavou, zabručal dačo a meral nás od hlavy až do päty.
„Páni, už sa zmrklo… teda tu čas vášho odchodu. – Fedor vás tajnými cestami cez noc odprevadí do Kokavy; zverte sa mu bezpečne a prijmite moje vďaky za drahú návštevu vašu; upovedomte po šťastnom návrate svojich vysielateľov, že i vstred našich vrchov vrelé srdcia za ich ciele bijú!“ lúčila sa s nami a slzy jej hrali v očiach.