„Ale netrápte ma už toľmä, dobrý človek, ak že ste z Boha, prosím vás povedzte mi, čo viete o mojom synovi.“
„Ja sprostý človek som sa vždy domýšľal, že váš pán syn v tom svete ustavične štrngá s dvadsiatníkami, toliarmi a dukátami; a ono toť! štrngá vám on tam v Pešti s podivnýma ostrôžkami – putami.“
„Pre Boha! čo to hovoríte?“ klesla starena.
Oplan ako najhanobnejšie opísal stav jej syna, načo opovržlivo a úšklebne vysmievajúc sa jej, zanechal ju.
Dozvediac sa o tom mešťania hneď pribehli tešiť ubohú mater; ale bolo už pri pozde, – dobrá stvora nemohla to preniesť – našli ju už mrtvú.
IV
Celé mesto R. bolo na nohách. Už od dvoch dní čakalo slovenských dobrovoľníkov, ktorí od Hrkáča a Skerešova, tou úzkou dolinou hore šli a v planý čas veľmi pomali napredovali. – Bolo to radosti, keď dobrovoľníctvo vtiahlo do mesta nášho. Pozde večer každý s lampášom vyšiel v ústrety dobrovoľníkom. Bakulíny bol vodcom jejích, on držal na námestí k shromaždenému mešťanstvu iskrennú reč. Medzi dôstojníkami vynikal i náš – Samko Beláni. Ako by som ho dnes videl. V peknej vojanskej rovnošate a s červenou srbskou čiapočkou na hlave, z nejž dlhá belasá kytka visela, so šabľou pri boku; – no, po junácky a bohatiersky vyzeral náš mladý umelec a bojovník. – My chlapci – ba zdá sa mi, že aj dievčatá – pásli sme s obzvláštnou obľubou oči svoje na ňom. Jednomu páčila sa šabľa, inému tá čiapočka srbská, a tretiemu pozdávala sa rovnošata jeho. – A ja som s pýchou pozeral na tých, ktorých som znal, že mu predtým, u jeho ubohej matky, kým žila, ubližovali, i na tých, ktorí Aničku Ružičkovú ohovárali, keď vidiac ho, pokyvkávali si hlavami: že veru je z nášho Samka za šuhaj. – Jeho rodina v ploštianskom hámre, dostala strach od neho; lebo keď ju šiel ta navštíviť, popratala sa, Bôh vie! kam, všetko majstrom hámorským a jeho ženou k prijatiu a k uhosteniu jeho pristrojené zanechajúc. Chýr tohoto, že tak velikí páni naľakali sa ho, ešte viac povýšil ho v očach jeho prvších protivníkov a odporníkov. A ja dobre rozpamätám sa ešte, akú som mával satisfactiu na tých kmotričkách, ako teraz divom sa nezašly, —
Starý Ružička mal veliké potešenie zo Samka. „A už si mi ty len za šuhaja!“ obzerával si ho; lebo mu len tykal. Anička bola radosťou bez sebä, hneď brala mu šabľu do ruky a ňou štrngala, hneď si čiapočku jeho na hlávku staväla, hneď zase iné fígle vystrájala. Starému sa len to nepáčilo, že sú časy tak nepokojné; a Anička bola veľmi starostlivá, ak sa vraj nášmu Samkovi na tej vojne dačo stane. – A ja, lebo som tam bol prítomný, som bol vo vytržení, keď mi Anička tú čiapočku na hlavu postavila, šabľu k boku pripásala; a ešte keď shováral sa Beláni so mnou! nebol by som sa vám dal ani za ten celý svet. Dal som mu ruku, že aj ja budem, keď vyrástnem „obhajcom národa“, ač, úprimne buď rečeno, nerozumel som ja ešte tomu vtedy, čo je to za zver.
Ešte som nikdy pred tým s takou pýchou a radosťou nič nevyprával mojím druhom, ako o sídení sa mojom so Samkom Belánim, ktorý sa so mnou aj shováral. Keď spomínali jeho čiapku, s akou pýchou a radosťou vyriekol som: „tú som ja mal na hlave“. Keď prišla do spomienky šabľa, s ako pýchou a radosťou vyprával som jim, ako ju mne Anička Ružičková opásala bola.
Za pár dní bavilo sa dobrovoľníctvo u nás, nikdy toľko radovánok a zábav; nikdy toho veselého shonu, nikdy toľko spevu nebolo u nás, ako práve vtedy. Sčastné bolo mesto naše návštevou dobrovoľníkov naších, sčastný bol starý Ružička, no sčastnejší som bol ja, – ale viem, že najblaženejšia z nás v celom meste bola Anička Ružičková. A ja som jej to ani mak nezávidel; neviem či nie iný?
Neustaly klebety ani teraz. Nadovrávaly sa Aničke najviac jej vrstovnice a jích matky, zvlášte tie, ktoré jej to sčastie závidely. —
Čože vraj má Anička za radosť z vojaka? S ním ísť predsa nemôže? A potom, kto vie, vraj, či sa mu ešte na tej vojne dačo nestane? môže, vraj, Anička ešte aj oň prísť.
Iní zase voždy len to húdli: že sa jím ten Samko nepáči, že sa všetkého chytá. Hneď je umelcom, hneď zas vojakom, na ostatok vraj, ešte nebude ničím!
Ale dosť už o ních! Chcel som len skutočný život ku boku ideálnemu postaviť, aby protiviny vedľa seba lepšie v oči bily.
Je tichý, mesäčný večer. Dobrovoľníctvo hotuvalo sa zajtrá odcestovať ďalej, a preto zamestknáva sa upratovaním svojích vecí na cestu, a včasnejšie ako inakedy dalo sa na odpočinok. I dôstojníci všetci včasnejšie políhali, mimo jednoho, ktorý celú noc oka nezažmúril.