II
Ružičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi. Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky bol jej milencom.
Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval: „Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“
Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. – Nie tak pred starou pani Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matku budúceho manžela, a ešte od panny, – pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána previesť cez lavičku!
Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali – rada poutierala, upratala, poriadila; ale obrázky – rozumie sa – vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.
Ako si potom priložily do piecky, ako sa utešily, uvravely spolu, to sa opísať nedá; a kebych to i opísať chcel, nemohol bych, lebo som ja už tomu prítomným nebýval; mňa obyčajne von poslaly, samy v sebe boly si ony najblaženejšie na svete.
V malých mestočkách a na dedinách vieme, že nič nezostane v tajnosti; roznesú to hneď kmotričky so svrblavým jazýčkom, tieto rodzené – novinárky. Pomer Aničky Ružičkovej ku Samkovi Belánich tiež nezostal v našom mestočku v tajnosti. A viete, ako to býva, že milujúcim sa, len lepšie duše sčastie prajú, podlé jím závidia, a zo závisti jích ohovárajú a všelijak pretriasajú; chlebárske ale, ako sa to i tu stalo, všelijak upodozrievajú, ako i našu Aničku, že je pyšná, nechce sa jej robiť, a preto by vraj rada šla za pána. Najvyššieho stupňa však, dosiahly klebety o Aničke vtedy, keď ju starý Ružička na dva roky z domu vypravil, aby vzdelala sa vo svete. Neviem, ale tušil som, že Anička naša išla, ako vravelo sa u nás: „na nemeckú reč!“ Že stalo sa to všetko budúcemu, vzdelanému manželovi k vôli, to neuhádnul u nás len ten, kto nechcel.
No bolo tu reči!
Jedni vraveli: „Daj sa svete! veď tá už len naberie tej múdrosti v tom svete. Škoda groša! To jej starý mohol radšej dať do vena; veď ten učený Samko tiež moc bohatstva nenasbierá v cudzine.“
Druhí ubližovali: „Mohla len doma sedeť. Hodné dievča veru aj za pecou najdu. Tá vraj i onná šla za kňaza, za pána notáriuša atď. a sedela pekne rúče doma. Sčastie človeka všade najde a keď ho hľadať chceš, ani čo celý svet sbeháš, nesídeš sa s ním.“ A opakovali si pri tom to staré príslovie: Sadni si pannenko do kúta, ak budeš hodná, najdú ťa.
Tretí jej krivdili: „Ba hanbiť sa mohla, tak na odiv sveta sa vystavovať; kým bola doma, neprestajne, navštevovala mať svojho budúceho, akoby sa jej sama za syna nahovárala; a teraz iste šla za ním – do sveta. Nesčastnica jedna, ešte si celé sčastie pokazí!“
Takto a tomu podobne Aničku odsudzovali, krivdili jej a ubližovali, diviac sa pri tom starému Ružičkovi, ktorý držal sa za najmúdrejšieho v meste, že predsa tak málo zdravého rozumu má.
Anička naša šla z domu preč, z požehnáním starého otca, slzámi kamarátiek a družičiek, a vzdychami starej pani Beláničky sprevádzaná, a klebetami stíhaná o nichž, chvala Bohu! ani neznala. Ja vyplakal som sa veru tiež za dobrou Aničkou.